Presunúť na hlavný obsah

STANO DANČIAK

Celebrity

Obľúbený slovenský herec sa narodil sa 26. októbra 1942 v Bratislave. Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave účinkoval jednu sezónu v Slovenskom národnom divadle. Následne spolu s priateľmi založil legendárne Divadlo Na korze. Toto divadlo bolo jeho srdcovou záležitosťou a s jeho zatvorením sa dodnes nevyrovnal. Dvadsať rokov pôsobil na Novej scéne a dnes je členom Činohry SND. Napriek jeho hendikepu neustále srší humorom a optimizmom, ktorým dodáva silu mnohým ľuďom nielen s podobným postihnutím.

Váš začiatok hereckej kariéry siaha až do útleho detstva. Za „objavenie“ vášho talentu môžeme vďačiť vašim rodičom?

Záujem o dramatické umenie som mal už na základnej škole. Keď som mal asi sedem rokov, našli si ma na školskom predstavení. Moja pani učiteľka ma obsadila do jedného školského veršovaného predstavenia, kde som hral zajaca. Bolo to veľmi vtipné predstavenie, kde ma videla aj riaditeľka rozhlasu, pani Rapošová. Na základe tohto vystúpenia ma písomne pozvala na zápis do rozhlasovej družiny, kde som chodil asi tri roky. Moja kariéra teda začala úlohou zajačika v detskom predstavení. (smiech)

Vedeli ste už vtedy, že chcete byť hercom?

Mal som mnoho záujmov. Herectvu som sa nikdy neprestal venovať, no chodil som dokonca aj na fanfaristický krúžok. Chcel som byť aj trúbkarom. Venoval som sa tomu taktiež dlhšiu dobu, no moja trúbkarská kariéra skončila vystúpením na prvého Mája. Vtedy nás viezli po meste na vlečke traktora a my sme mali trúbiť. Keďže vlečka na dlažbe hrkotala, môj otec sa bál aby som si nevybil zuby, tak na mňa kričal: „Stankoooo, drž saaa!!!“ Táto historka spôsobila, že ma ešte aj spolužiaci na vysokej škole dlho volali „Stanko drž sa!“. No miloval som aj šport. Hral som futbal za Slovan Bratislava.

Neuvažovali ste o profesionálnej športovej kariére?

Uvažoval som, no dilema bola vyriešená keď ma zobrali na vysokú školu na herectvo. Vtedy bolo rozhodnuté, keďže som sa nemohol naplno venovať obom záľubám.

Po absolvovaní vysokej školy ste nastúpili na vojenskú službu do Vojenského umeleckého súboru. Keďže ste tam boli spolu s vašim kamarátom Mariánom Labudom, určite musíte mať z tohto prostredia množstvo vtipných spomienok...

Samozrejme. Boli sme tam nerozlučná dvojka. Ako herci sme konferovali rôzne programy a mali sme mnohé divadelné pokusy.. Za trest nás často posielali zametať lístie. Veľmi sme to nemali radi, keďže sme v tej dobe už boli známi a ľudia po nás pokrikoval: „Labuda, Dančiak, zametajte poriadne!“. Prosili sme náčelníka, aby nás tam nedávali. Aby sme tomu úplne zabránili, preventívne sme zbierali lístie vopred. Priamo zo stromov, ešte skôr ako stihlo opadať.(smiech) Toto lístie sme dávali do debničiek a odkladali. A keď bol čas, doniesli sme to náčelníkovi. A potom sme mali voľno. Za trest nás dávali do služby aj na vrátnicu. Tam sme si tiež vymysleli rôzne spríjemnenia. Zaobstaral som si sklenenú guľu z lustra, ktorú som chodil napĺňať do krčmy pivom. Položili sme ho do obruče, ktorá bola určená na lavór, kde krásne zapadol. Takto sme si mohli naberať počas služby pivko.

Otec bol kriminalista. Je to atraktívne zamestnanie najmä pre chlapcov, nikdy vás uniforma nelákala?

Nie mňa nikdy uniformy nelákali. Ja som od armády odťahoval ruky. Otec bol vyšetrovateľ na polícii. Špecializoval sa na vraždy. Moji dvaja bratia v jeho šľapajach šli. Starší brat je policajt, dôstojník. Druhý brat bol zas dôstojník v armáde. Ja som uniformy iba hral.

Po roku 1968 ste založili populárne Divadlo Na korze. Hovorievalo sa mu aj Divadlo pravdy. Ako na toto obdobie spomínate?

Pre mňa toto divadla znamenalo veľmi veľa. Najdôležitejšie pre mňa bolo, že sme v ňom mohli divákom hovoriť pravdu bez servítky. Nemuseli sme vyhľadávať špeciálnu dramaturgiu, neuvažovali sme nad tým čo môžeme a čo nie. Toto miesto bolo ohromné svojou atmosférou. Do hľadiska sa zmestilo asi 120 ľudí. Tí v prvých radách sedeli priamo pri pódiu a my sme im mohli pozrieť priamo do očí. Bolo to veľmi intímne, tam sme sa naučili hrať pravdu. Nemuseli sme hľadať žiadnu špeciálnu intonáciu, rozprával som prirodzene a blízko mňa boli tváre divákov. Mohol som hovoriť civilne ako v máloktorom divadle. Toto krásne obdobie žiaľ trvalo len 3 roky. Po zavretí to bola pre nás tragédia. Paradoxné je, že nás nezrušili z politických dôvodov, ale z hygienických. Vraj nám tam vraj rástla plieseň.

Po zatvorení divadla ste boli pridelený na Novú Scénu, kde sa pôsobili dvadsať rokov...

Pridelenie na Novú Scénu som považoval za trest. Dokonca chceli rozbiť našu skupinku a tak nás chceli rozhodiť do divadiel po celom Slovensku. Miloš Pietor, ktorý režíroval externe aj v Divadle Na korze sa nás vtedy zastal a presvedčil vtedajšieho riaditeľa, že by nás bola škoda rozhádzať. A tak nás nechali pokope. Aj keď som v tomto divadle pôsobil 20 rokov, nikdy som si úplne nezvykol. Zo začiatku nás dokonca podceňovali, no po istej dobe zistili, že bez nás by nemali čo hrať. Mával som aj 36 predstavení za mesiac, teda som hral častejšie ako má mesiac dní.

Mali ste počas tohto hektického obdobia čas na rodinu? Mali ste vtedy tri malé deti, nechýbal im otec?

Nemyslím si. Moje deti boli takmer stále so mnou, v divadle boli ako doma. Deti behali po divadle, užili si to tam so mnou. Nemali núdzu o moju prítomnosť a zábavu. Možno aj preto sú všetky moje deti umelecky založené. Starší syn Stanko je dramaturg, prekladateľ, scenárista. Zuzka je herečka, absolventka konzervatória a VŠMU. A najmladší Martin robí v spravodajskej televízii. Dokonca aj môj vnuk Šimonko, Stanov syn, je veľmi nadaný. Ako šesťročný píše knižku s vtipnými príbehmi, ktoré si aj ilustruje. Je to geniálne dielo. Som na deti veľmi hrdý. Dodnes sme často spolu, ako to pracovná vyťaženosť dovolí. Som rád, že tak držíme pokope, moja rodina mi robí veľkú radosť.

Ako ste sa s manželkou zoznámili?

Bol som na jednom večierku, ktorý bol u nej. Keď som odtiaľ odchádzal zabudol som si tam všetky doklady. Tak som po nich pátral a dohodli sme si stretnutie aby mi ich dala. Potom mi začala volať ona. Raz sme ešte spolu nechodili urobil som si znej raz žart a vtedy som ju možno zaujal viac. Keď som raz cestoval lietadlom, veľmi pršalo a ona odprevádzala ľudí k lietadlu. Keďže sa kvôli dažďu chcela postarať o cestujúcich, spýtala sa: „Sú tu nejaké matky s deťmi?“. A ja som chcel byť vtipný a zakričal som tenkým hláskom “Áňo, ťu!!!“. Otočila sa a vtedy ma spoznala. Pozrela sa na mňa prísne a za trest ma nechala vojsť do lietadla až posledného. Stihol som tak zmoknúť, že som bol mokrý ako myš. Keď som si sadlo, stekala zo mňa prúdom voda. Vtedy som si povedal: „Len počkaj, ja ti ešte skomplikujem život!“. A je to tu. (smiech)

Zdá sa však, že vaša manželka zvláda momentálnu situáciu s prehľadom a je vám veľkou oporou.

Áno, je neuveriteľne zlatá.. Je mojimi očami. Kedysi som šoféroval, všetko vybavoval, nakupoval. Dnes je toto všetko na jej pleciach a ja si ju za to veľmi vážim. Snažím sa jej pomáhať, ale niekedy to nejde. Zažívame aj vtipné situácie. Keďže manželka má slabý orientačný zmysel, počas cestovania sa ju snažím navigovať. Aj keď už nevidím, aspoň navigujem po pamäti. Nedávno však na ceste neodbočila ako som jej kázal a tak sme si urobili hodinovú zachádzku. Viem že je to pre ňu náročné, no ja môžem byť len vďačný za to, že to zvláda a za to aká je. Marián Labuda mi vždy hovorí, že keď sa s ňou rozhádam, tak neuvidím na druhý deň nič. (smiech)

O zrak ste prišli najmä kvôli cukrovke. Ako ste sa vyrovnávali s postupne odchádzajúcim zrakom?

Zhoršovalo sa to postupne, no definitívne nevidím asi 3 roky. Absolvoval som 7 operácií, no nikdy som nepočítal s tým, že zrak stratím úplne... Ani sa s tým nemienim vyrovnať, dúfam, že ešte uvidím. Mám nejaké kontakty a informácie na lekárov z iných krajín, ktorí majú úžasné výsledky. No v zahraničí je všetko veľmi drahé a na realizáciu budem potrebovať sponzora. V neposlednej rade sa to musí aj dobre zorganizovať. V jednej knižke som objavil jedného lekára, ktorý vie zhotoviť rôzne tkanivá. Tento odborník má výsledky, o ktorých som hovoril aj môjmu lekárovi a on mi túto možnosť nevyvrátil. Nádej teda mám a nevzdávam sa.

Ste mimoriadne aktívny človek, ktorý bol nielen umelecky, športovo ale aj spoločensky činný. Kvôli zdravotnému stavu sa iste veľa zmenilo. Ako si dnes vypĺňate svoj voľný čas?

Keď odíde zrak, zistíte aký je dôležitý. Nemám už taký pôžitok z návštevy divadla, z filmov, či televízie. Prichádzam o  veľa. Veľmi ma mrzí, že nemôžem čítať. Miloval som knihy. Mnohé som si šetril, aby som si ich mohol prečítať a študovať na penzii. No nedoštudujem... Mnohých záľub som sa však vďaka mojej žene nevzdal. Síce potrebujem jej neustálu asistenciu, chodíme spolu na hríby, na prechádzky, nakupovať... Dovolenky trávime najmä v Tatrách. K moru už nechodíme, keďže mám problém s orientáciou, čo je na otvorenej vodnej ploche nepríjemné. V poslednej dobe chodím cvičiť dvakrát do týždňa aj do posilňovne. Mám svoju vlastnú trénerku, ktorá sa o mňa stará.

Napriek vášmu hendikepu ste dokázali takmer nemožné. Stále účinkuje v SND, dokonca ste naštudovali divadelnú hru ako nevidiaci.

Áno, to je pravda. No mrzí ma, že nové veľké Národné divadlo som nevidel, pretože som sa tam dostal až ako slepý. Ako vyzerá neviem a v jeho priestoroch je ťažké orientovať sa. No ako vo všetkom, aj v práci je mi manželka podporou. Všetko absolvuje so mnou, dokonca aj texty sa učím s ňou. Predčítava mi a všetko si spolu opakujeme, takže v prípade choroby by ma mohla pokojne alternovať. (smiech)

Ako sa vám v divadle hrá? Hovorí sa, že v extrémnych podmienkach sa ukáže ľudský charakter. Pocítili ste po strate vášho zraku zmenu v správaní niektorých kolegov, či priateľov?

Žiaľ áno. Spoznal som veľa kolegov pri svojom terajšom hendikepe z inej stránky. Vycítite ako hovoria, ako vás obchádzajú, ako sa ich vzťah k vám mení. Niekedy sa ani neprihovoria, ako by ich môj hendikep obťažoval. Najmä pri práci to výrazne pociťujem. Existujú typy ľudí, ktorí dávajú najavo, že bez ich pomoci by som nič neodohral. Tvária sa že mi pomáhajú, no aby skutočne pomohli, mala by byť tá pomoc neviditeľná. Keď to preženiete, cítiť to. Napríklad, keď vám tak nahlas pri predstavení šepkajú, až to všetci vidia a počujú. Vtedy nemám chuť ani pokračovať. Veď to diváci musia počuť a potom je to o inom predstavení. Vtedy ide len o to, aby ten druhý všetkým ukázal ako pomáha, no nerobí to kvôli mne. Je smutné zažiť takéto situácie, lepšie by sa mi žilo ak by to nebolo. Falošná ľútosť je nepríjemná.