Ako zobrať majetok ex manželovi

Som Kate z Južnej Afriky. Nikdy som veriť v kúzla a mágia, až som niekedy zažil jeden staré a je to naozaj pracoval pre me.I bol v láske s tým chlapcom a on je v láske sa mi taky na 3 roky a my robiť prípravy na oženiť, ale k môjmu prekvapeniu, jeho rodičia nechceli ruku v manželstve cos náboženstva difference.I bol o strate svojho muža na inú dámu pod vplyvom svojich rodičov, kým som sa stretol s pravopisu koliesko na internete, ktorý vyhlasoval, že on mi môže pomôcť out.He mi pomohol obsadil veľmi silné kúzlo, ktoré pomohli zmeniť jeho názor rodičov a všimol som si tiež, že môj muž láska pre mňa značne increased.We sú šťastne ženatý s kids.People s podobnými problémami sa môžu obrátiť na kúzlo koliesko na: oduduwashrine@gmail.com

Netráp sa sami seba z akéhokoľvek pokaziť, prekliatie alebo akýkoľvek druh duchovnej neúspech. Príďte sa Dova SAGA WHITE MAGIC TEMPLE za vašu pomoc. Máte všetko, čo chcete? Ste šťastní? Ako o vašom milostnom živote? Môžete použiť viac peňazí častejšie? Ako je vaše zdravie? Chcete sa cítiť silnejší, viac energie, viac mocných? Ako sa život zaobchádza? Chceli by ste zmeniť situáciu? Ste sužovaný prekážky, prekážky a drobných nepríjemností? Ľudia stoja medzi vami a úspechu? Ako sa o nepriateľov a negatívnych ľudí? Ak máte niektorý z týchto problémov a chcete vyriešiť, potom ste na správnom mieste a kontaktujte ma teraz tak, že môžem odovzdať kúzlo, ktoré bude pracovať pre vás v poriadku, sa špecializuje v oblasti lásky, peniaze, moc, úspech, choroby, tehotenstvo, manželstvo, práca, ochrana, lotérie, súd vec, šťastie. atď Nestrácajte milovať, nemusíte strácať čas, pretože sa bojí, moja kúzlenia neprinášajú žiadnu ujmu, ale výsledok a success.email ma teraz: Dovasagawhitemagictem...

Netráp sa sami seba z akéhokoľvek pokaziť, prekliatie alebo akýkoľvek druh duchovnej neúspech. Príďte sa Dova SAGA WHITE MAGIC TEMPLE za vašu pomoc. Máte všetko, čo chcete? Ste šťastní? Ako o vašom milostnom živote? Môžete použiť viac peňazí častejšie? Ako je vaše zdravie? Chcete sa cítiť silnejší, viac energie, viac mocných? Ako sa život zaobchádza? Chceli by ste zmeniť situáciu? Ste sužovaný prekážky, prekážky a drobných nepríjemností? Ľudia stoja medzi vami a úspechu? Ako sa o nepriateľov a negatívnych ľudí? Ak máte niektorý z týchto problémov a chcete vyriešiť, potom ste na správnom mieste a kontaktujte ma teraz tak, že môžem odovzdať kúzlo, ktoré bude pracovať pre vás v poriadku, sa špecializuje v oblasti lásky, peniaze, moc, úspech, choroby, tehotenstvo, manželstvo, práca, ochrana, lotérie, súd vec, šťastie. atď Nestrácajte milovať, nemusíte strácať čas, pretože sa bojí, moja kúzlenia neprinášajú žiadnu ujmu, ale výsledok a success.email ma teraz: Dovasagawhitemagictem...

A občas treba zobrať majetok aj exmanželke :-)

Niekto sa tu očividne dobre zabáva, asi mu je zaťažko napísať niečo s vlastnej hlavy.

D'accord, il existait d'autres façons de se quitter Quelques clats de verre auraient peut-tre pu nous aider Dans ce silence amer, j'ai dcid de pardonner Les erreurs qu'on peut faire trop s'aimer D'accord souvent la petite fille en moi souvent te rclamait Presque comme une mre, tu me bordais, me protgeais Je t'ai vol ce sang qu'on aurait pas dû partager bout de mots, de rves Je vais crier Je t'aime, Je t'aime Comme un fou, comme un soldat Comme une star de cinma Je t'aime, je t'aime Comme un loup, comme un roi Comme un homme que je ne suis pas Tu vois, je t'aime comme ça D'accord, je t'ai confi tous mes sourires, tous mes secrets Mme ceux, dont seul un frre est le gardien inavou Dans cette maison de pierre, satan nous regardait danser J'ai tant voulu la guerre de corps qui se faisaient la paix Je t'aime, Je t'aime Comme un fou comme un soldat Comme une star de cinma Je t'aime, je t'aime Comme un loup, comme un roi Comme un homme que je ne suis pas Tu vois, je t'aime comme ça Je t'aime, Je t'aime Comme un fou comme un soldat Comme une star de cinma Je t'aime, je t'aime, je t'aime, je t'aime. Comme un loup, comme un roi Comme un homme que je ne suis pas Tu vois, je t'aime comme ça Tu vois je t'aime comme ça

CVÁLAJÚCE DNI Bujní žrebci, neosedlaní -- nezasiahne ich blesk -- ženú sa vpred, ženú sa vpred, kopyty rozbíjajú lebky a nechávajú za sebou dokaličené ľudské mŕtvoly. Stepilí cowboyi nad konské hrivy sklonení sedia na pariacich sa chrbtoch a stískajú ich koleny kŕčovite. Hurrá, hurrá! Z cesty nám!! Pádime! Nevidíte? Krasojazdcov sú stá, divákov milióny. Tie stá však jazdia ponad dómy, ponad parížsku Notre Dame a preskakujú Oceán, ženú sa krkolomným cvalom, že nestihne ich ani Parom, chcú prelietať zo stálic na stálice, presedlať na Lucifera šiju, vôbec: vtopiť sa v dáky fenomén, možno: vo večnú energiu. My mladí, jarí šarvanci, ktorí sme život -- svoju milú -- objali prvom pri tanci, sme celým dúškom živí -- my sme tí jazdci diví! Sedíme na paripách: uháňajúcich dňoch, a pevne držíme sa hrivy -- nič nevadí, že niektorý pri skoku ponad piliere oceľového mosta drží sa už len chvosta. Nemôžme znať, či nespadneme a nezlomíme väz -- lež nechceme sa predsa vtopiť v to driemajúce ľudské plemä, v zakliaty živý les. DECEMBER Boh pokynul -- a celé hodiny začali anjelici roztriasať nebies periny, nimi sa zakrývali svätí. My, keď sme vyšli na ulice, zapáperili sme si šaty. Lež baví nás to; lebo veď nevyhneme sa tomu. Pozrime k lesom: jediného nieto v nich zeleného stromu, všetko je biele, bielučké, ach, ľaľa, i kostolný dach, ba i veže, a panenky, čo chodia po uliciach, sú také svieže, rty majú červené, ani v máji, a všetko ide peši, temer nik na tramvaji. I ženy, že sú pekné, znajú, bo vidno, nenáhlia sa, keď svoju živú krásu okolo seba rozdávajú. Nejednej hlávka ako ruža je pripnutá na hrudi muža a preto celá ulica vyzerá jak roztratená kytica. Podvečer na námestí tichom veľký je hluk, ľudia sa smejú a jedni druhých hrejú očami, dychom. Len na nábreží rieky vidno stať kde-tu dvoch a dvoch, tí ukryli sa v šere noci, či v svojich vlastných pohľadoch? Nemýľme ich, porozumenie pre nich majme, šetrne, tíško ich obchádzajme. Veď medzi stromoradím vyšliapaná je cesta a všetky domy mesta otvárajú nám svoje brány. Obloky žiaria a prekvitajú a cez ich ľadové kvety teplo k nám letí: vidíme vystupovať paru zo samovaru. NARODENINY Človek sa nikdy docela nenarodí, nenarodí sa docela. Ja dvadsaťpäť mám rokov a cítim sa jak pacholiatko. Ešte bych ruky vystrel: Matko! lež ona dávno umrela. Videl som more i kus života. Pocítil zlo i čo je dobrota. A dnes sa moje mladé srdce hlási: niet viacej zla? a niet viac slávy, ani lásky, ani krásy? Ó, ľudských rokov dvadsaťpäť, to neznamená nič, keď človek nie je Herkulesom. Treba mi prudko vyletieť a krúžiť ako jastrabovi nad začareným lesom! Alebo vystriem plachty lode: von, na široký oceán! ten dáva krídla mornárovmu duchu, potravu jeho ideám! Pirátom budem, lúpežníkom mora, s čapicou rudou, rudou košeľou, v lavici kompas, v pravici dýka holá. Dnes ešte zobák nestvrdol mi, ťažko mi rozbiť škrupinu, lež viem: sa rodím, kopem sem a tam, chystajte kúpeľ, hostinu, na čelo vavrín! Dvadsaťpäť rokov mojich je prvý mocný signál k behu od hraníc Zeme Ohnivej k hraniciam večitého snehu. Ak nedosiahnem zemegule os, radšej ma zhoďte z hory Taygetos. ZIMA Zima vládne vôkol nás, hory ležia ako biele stíny. Veselých žien počuť zvonný hlas, ktoré idú v teplých odevoch. Ty máš šaty ako z pavučiny. Kde si zanechala rukavice? Vieš, že ruka citlivejšia je ako hebké líce? Do úbohých tvojich topánočiek vlhký sneh sa vpíja. Vieš, že nôžka citlivejšia je ako odokrytá šija? Prečo sa tak rdieš, keď si obzerám ťa z každej strany? Hej, môj pohľad pred zimou ťa veľmi málo chráni! Bez otca si, bez rodičov, nie si mojou, nie si ničou, ale krehkosť tvojho tielka, opustenosť tvoja veľká, to mi páli dušu! Veľmi ľahko sa ti stane: prídu oči nevolané a ty riekneš, sťaby v snách: poďte, poďte, poďte -- ach, odtrhnúť si ružu . . .! VILLAGE AND CITY Dedina -- to je panna po údolí zložená. Nahladko má pričesané vlasy, zapletené vo vrkoč sedmorakej asi krásy, silné kolená. Jej čelo je jak nezvírený povrch jazera -- človek len chodí kol nej, pozerá a pomyslí si: sfinx. Najľahšie zachytí ju maliar svojím štetcom a jednoducho podpíše sa: Ivan Žabota, pinx. Lež mesto nie je pannou a údolie mu nestačí. Ono je kolosom žijúcej hmoty a mäsa a podvečer, keď strnie sa, pohádkovo rozožiari sa svetlami a vlny života valia sa veselé cez mosty, podlubia, tunele. Čochvíľa v našom meste začnú sa stavať mrakodrapy. Architekti, výborní, podnikaví chlapi, do ruky vezmú kružidlo, tri-štyri trojuholníky a narysujú palác preveliký, s nesčíselnými poschodiami, s kaviarňou pre pánov a dámy, kde bude tarok-klub pre politikov, separé pre básnikov. Nikto by sa dnes nepohoršil, keby tak stavať začali hoc babylonskú vežu. Lebo dnes nieto nemožností: prístroje kvádre režú, hrom a blesk vzdať musia poklonu kostre zo železobetónu! Dosial sú ešte našou pýchou prekrásne domy z rokoka. Ach, okolo tých, tam vám plá obrazotvornosť divoká! Kamenná váza horí na nádvorí a arkády ti šepkajú, že boli často svedkami nesputnaného hurhaju, že sedávali na nich panie, nepoznajúce zmilovanie, keď o ich srdcia zápolili donchuani a bohatieri. Dnešné ženy nie sú tak neprístupné -- všade sa s nimi voľne cítiš: pri tenise i čaji, lebo i na tramvaji. V meste to stále vrie, život tam prudko napred chváta, je bohatý na optimizmus strakatý, ale i na dramatá. Askéza neúprimná vychádza z módy, nik neuteká do samoty, nikto si nespomína napríklad na svätého Antonína, lebo je najlepšie s ľuďmi žiť: vtedy, keď plačú, plakať s nimi, keď výskajú, si výsknuť s nimi, bláznovstvá pášu, keď sú deťmi, keď halucinujú jak nepríčetní, keď múdri sú i hlúpi ako teľce a robiť s nimi kotrmelce! Ach, radosť je to s nimi teraz tak prostred zimy, keď stúpaš na dlažbu jak na páperie a keď sťa motýlici dievčatá letia po ulici, pokým im víchor-satyr sukničky sebou berie, že mnohá, bojujúc s ním ako s diablom, objať sa musí s kandelábrom. MLADÉ DIEVČA KAVIARENSKÉ Z dediny musela si prísť do mesta hurtu práve ku kaviarenskému pultu, aby tu do očú každému bila kypiaca tvoja krása, dievčina milá! Ramená tvoje sú akoby krvou podbehnuté a okúpané v mlieku. Máš oči ešte veselé, pozerajúce v dôvere do našich mužských zrakov. Budeš i o rok ešte takou? Nechápeš teraz, čo ti vravím, lebo i moje oči planú -- avšak ti radím: vráť sa späť v dediny svojej stranu! Mesto je veľké priepadlisko a jaro? -- to je blízko! Viem, jak to srdce zapučí, akoby bolo krom -- lež veľmi ľahko zhorí v nehodnom dákom náručí, sťaby bol doňho udrel hrom! DIEVČA V ROZKVETE Niet pôvabnejšej veci na svete, ako je dievča v rozkvete! To živé jaro, ktoré preniká jak elektrické vlny, tá štíhlosť kokosovníka a pohľad slnca plný, dve biele sopky, v ktorých láva vrie, ktoré sa búria k nebezpečnej hre, a zúbky dravčie, zbrane divej mačky -- všetko to pôsobí, že bys' k tomu šiel raz výbojne, raz zase kolenačky, chcel cítiť to vo svojom majetku, hladkať to, chrániť, baliť do hodvábu, rozkošnú vravieť tomu poviedku, brávať to sebou na jar k lesu, cez leto k plesu, ako kvet kamélie hrdý pripínať si to k hrudi, -- spáliť to radšej v srdca plame, prv, než to samé uvädne. BALADA NOCI MÁJOVEJ Anča, Anča, samé mlieko, samá krv: daj si pozor, daj si pozor, pozor daj! zo všetkých strán číha, číha noc i máj! ťažkou vôňou dýcha každý stromu puk a ku tebe vzťahuje sa dvanásť dračích rúk -- Anča, Anča, samé mlieko, samá krv, len ťa objať, len ťa zmačknúť, ako guľu pomaranča -- kde si sa to zatárala? Nevieš, že tu ohne blčia od náručia do náručia a že treba iba iskra, abys' sama nimi vzplála? Mäkká tráva, hebký moch, mesiac zašiel poza mraky --- --- Anču vábia čiesi zraky: -- Poď si sadnúť, dievča krásne, tráva čaká na nás dvoch! Pozri, jak tá hviezda hasne a jak tamtá zase planie -- táto značí umieranie a tá druhá milovanie . . . -- Prestaň, šuhaj, prestaň, ój, omamujú tvoje reči -- r uka tvoja roztopašne v srdci mojom požiar zažne, neodolám, neodolám, Bože môj! -- -- -- Ale oči mládenca sú zapálený stoh. Anča, dievča, načo si sem prišla? Čo sa stalo, videl iba Boh . . . JARNÁ PIESEŇ Objímam Vesnu, krásavicu, rozmarným, nežným pohľadom, som navštívil jej vonný dom, nesúc jej srdca polovicu. Kto žiť chce, k nej nech so mnou chváta. Poď, dievča čerešňových pier. Život je veľký bohatier, dá lásky nám, keď nedá zlata! Jaro je samé milovanie, hora je samé štebotanie, srdce moje je fiala, ju moja milá voňala. Odtrhla si ho -- krvácalo, poľúbila ho -- zaplesalo, jej dvoje rúk si ho za ňadrá vložilo, srdce to na jej srdiečku ožilo. Slávici, spievajte nám rozkošné pesničky jarné: prekrásnu milú ja mám, mladušké dievča a švárne! Hlavička jej zlatovlasá k môjmu plecu nakláňa sa, zrak jej v moje oči hľadí, zrak jej moje oči hladí, šepkajúc: milujem, milujem . . . Ach, oči krásne, viem to, viem. Preto som cele šťastný. Myslím: život je krásny, zelená hora, svieži les je rovnou cestou do nebies. MNE DEDINČANKA STEPILÁ Mne dedinčanka stepilá bezmála hlavu zmútila: čižmičky, sukňa riasavá -- to dievča sa mi pozdáva! Závidím tomu šuhaju, ktorého rty jej bozkajú a ktorý štíhle bôčky jej objíma vôli po svojej. Ba repcem osud na celý, že cesty moje zavreli predo mnou raj i pôvab ten, v ňom žije vieska deň po deň. Banujem, že som halenu a strechu domu slamenú zamenil a šiel v iný kraj, kde obledol môj obličaj. Keď chladný vietor jesene horami u nás zastene, ja k našim idem s túžbami, by neboli mi neznámi. Mne hrdosť v očiach plápolá, keď vidím ten ľud dokola, tie silné, zdravé nevesty a devy plné prelesti. Ja každú rád by ospievať a každej rád by srdce dať, však jednej dám ho? -- to je boj! -- ja rád mám všetky, Bože môj! BALADA O CYNICKOM MILOVANÍ „Dobrú noc, môj milý -- ale počuj: neriekols' mi ešte svojho mena . . .“ -- Meno moje? Načo ti to znať? Ja som predsa Muž a ty si Žena! „Tys' muž, ja vraj žena .. . Ale počuj: zajtra večer prídeš pre mňa zas?“ Eh, nač robiť plány na zajtrajšok. Ako víchor letí drahý čas! „Že čas beží, neviem . . . Ale počuj: myslíš, že som veľmi nezhrešila?“ -- Blázonko ty. Tam sa nehrešieva, kde nás opanúva lásky sila! „Ach, môj milý, som tak jaksi slabá, zmučili ma tvoje ramená . . .“ Nič to, dievča. Si len dvadsaťročná, budeš zase ako z kremeňa! „Povedz, milý, ako sa to stalo, že som ostala tak bezmocná?“ -- Jaro vládlo, duša moja, jaro a tá zradná doba polnočná! „Ach, môj milý, pobozkaj ma ešte, pohladkaj mi líce horúce!“ Dosť tých bozkov, dievča. Pamätaj si: bozky veľmi idú na srdce! „Zbohom tedy. Či ma odprevadíš? Nezvyklá je táto hodina.“ Ach, nemožno, dievča. Mesiac svieti, videli by, poznali by ma! PIESEŇ Pre očú tvojich drahocenný svit hodno je žiť nekonečne. Nádherná moja milá, ty si mi na srdce liek položila, dala si môjmu životu mladosti svojej teplotu. Neviem, jak sa to stalo: oko moje si náhle ťa zamilovalo. Už len tak bolo nám súdené, ináč dni boli by studené, márne by pučali agáty -- jaro sa musí nanosiť do sŕdc, len tak nám celý svet pozláti. Pozri, moje dlane nie sú nešetrné: vynesiem na nich lásku tvoju na slnce, na lúky, pod jedle, pod buky, celú ju obložím kvetami jarnými, budem ju kolísať piesňami svojimi. V hore sa ťahá kosodrevina a machu je tu celé jazero; ty, milá moja jedna jediná, máš, prečo by ťa srdce bolelo? Kde by sa smútok vzal? Kde by sa smútok vzal? Načo by život lhal? -- Mladosť zahynúť nedá! Hľa, volá luh, slnce spod oblakov ziera, nad nami dobrý duch perute rozprestiera, k nám nakláňa sa breza, nám patrí hudba lesa, takí sme bohatí, bohatí! a hoci poklady priehrštím rozdávame, ni jeden z nich sa nám nestratí. Ach, hora, hora, pred nami, za nami, dookola, kto to tak nádherne vedie tvoj spev? znie to jak z hrdiel tisícich diev a tak nám do duší vniká jak milosť preveliká. Šťastní sme spoznali, čo v tomto speve dýše, že je to hudba večitá sŕdc mladých zlatej ríše. Ó zvuky sladké, nebeské, mladistvé, svieže, jarné: kolíšte si nás v náručí sťa rieky vlny valné! OBLAK Keby sa diali zázraky, mnohí by sme sa najradšej popremieňali v oblaky. Nádherné by to bolo: z vrelého dychu desaťtisícich panien narodiť sa, čo oblak, mäkší ich dievčich ramien a potom lietať v máji po krásnom svete, po našom kraji, vyplávať z mračien vencov a sadať na tie panny i na mládencov, poliať ich vlahou, aby vzrastali, za žitím dravo šli, jak šakali, hneď čo len vyhúpli sa z kolísky krásnymi boli, stepilými, srdcami čneli do výšky! A ďalej, spúšťať drahé kvapky a vlažiť nimi bez prestania lúky a nivy rodné, aby z nich vzišlo hodne božieho požehnania. Aby, keď vyjde hospodár na pole svoje pred svitaním, dýchalo ono naňho blažiacim dychom ranným, aby si šťastne pozrel klasy, ako si češú svoje zlaté vlasy, a navracal sa s dobrou vôľou ku žene svojej, k deťom, že dobre je tu na domácej pôde a netreba ísť šírym svetom. Potom: byť takým oblakom a nebyť priputnaný, mať voľnú cestu, bez hraníc na štyri sveta strany. Prihovárať sa k Pánu Bohu a hladkať ľudí po tvári, keď im ju vášeň rozpáli. Zastaviť cestu tým, čo škodia i čo sa zlými zdajú, byť poduškou tým matkám, ktoré rodia i ktoré pacholiatka pridájajú. A príkladom byť bojujúcim mužom, aby vždy mali vyšší cieľ, aby zo životného šťastia svoj vybojovali si diel. A nakoniec: byť oblakom, ktorý i môjho otca hrob každý deň nežne porosí, by aspoň tráva na ňom rástla, keď ruže nik naň nenosí. A potom sadnúť na záhradku, kde milá moja kvety má, a čakať ju tam každé ráno so žiariacima očima. PLESO Plávajúce dievčatá s rozpustenými vlasy, ťahajúcimi sa ako dlhé riasy na hladine, sú ako nymfy, kúpajúce sa v skalísk stíne. Mužskí, tí moderní, satyri, hltavo hladia na víly. Voda sa pení, lúč slnka objíma sa s ňou v roztúžení. Tiel mladých lepé tvary jazero v porfýr halí, slnce ich z neho vyzlieka a celá táto hra je k sláve vzrastu človeka. Tvár vodníková zelená z rákosia večer vynorí sa a kŕdeľ dievčat plaší: huš! sušiť šije, kolená! huš! pozapletať vlasy! TAHITI Raz pôjdem ja, syn severa, navštíviť južné more, zakotviť v kokosovej hore, žiť z banánov i z lásky žien bronzovolesklých paží, kúpať sa v slanom mori celý deň, voňať dych vanílie od plantáží, len v noci spomínať, jak Robinson, na naučenia rozšafného otca v chatrči domorodca. Ráno sa zbúdzať tým, že čierna deva tahitskú pieseň spieva o láske ku bielemu mužovi. Ó, čierne devy majú tváre sfingy a v hĺbke svojich zrakov divokosť rudých makov i naivitu konvalinky. Sever je taký studený, flegmatický i v milovaní! Zabudne iste na mňa milenka moja dávna, biela pani. Na koralových ostrovoch nájdem ja svoju slávu, do lona slobody a ženy, ktorá kvet tiary má vo vlasoch, pochovám svoju hlavu. Pokým ma sila neopustí, užívať budem pôvaby tej exotickej zeme, keď sa však vzbudí vo mne slabé biele plemä, sbohom dám svojej púti: nech prídu ľudožrúti . . . PIESEŇ Chcel by byť takým radostným, vieš, že keby si mi nazrela v hlbinu srdca, videla by si v ňom maškarný ples. Lebo som medzi tisícimi poznal ťa jednu jedinú, som teda princom, ktorý slávi sviatočnú svoju hodinu. Zatváram svoje oči, som oslnený tým prekvapením: si takou krásnou! Anjelom, mnou predsa dosaženým. Za všetky tvoje dary čo by ti dal -- krem radosti, ktorá sa v mojom srdci zmieta, ty, v penách morských zrodené rozkošné zlatovlasé dieťa? Hľa, tu je obchod kvetinársky: kúpim ti ružu krvavú za prvý tvoj bozk čistej lásky. TRIUMF Kto sa zrodil. aby prachom zeme brodil, nech! V mojej duši veselosť a smiech! Krídla mám a kto mi zabráni nezľaknúť sa výšky poľany, štítu hory, na nej večný sneh? Viem ja dobre, že môj jasný zrak prenikne i hmlou! Človek som, nie stroskotanec, vrak, celý svet je mojou nádejou! Ó, ten svet! milenka je moja, vonný kvet, vždy mi prekvapenia prináša, ducha môjho sebou unáša, mladosť jeho večná živí ma, objímať ho môžem očima, môžem podmaniť ho, poddať sa mu, zapáliť ho fakľou svojho plamu, nájsť v ňom hĺbku, nájsť i výšavu, bojovať v ňom o smrť, o slávu, byť v ňom géniom, keď osud velí, byť i červíkom, keď sám to chcem, môžem oblietnuť ho celý-celý, môžem ľahnúť v čiernu jeho zem. V svojom šťastí, opojení milujem, čo sa mi neprotiví: mestá, rieky, ženy, všetky sveta divy, všetky krásy, svoje plemeno i cudzie rasy. Ó, plemeno moje plavovlasé, nemáš dravčích zubov, pazúrov! a preds' žilo si i budeš zase a ja v tebe, hoci nové vetry zavejú -- lebo máme v sebe žitia silu, šťastia nádeju! BABSKÉ LETO Ó Zem! dnes tvoja hlava má nežný výzor dievčí: jeseň ti vlasy stuhou popretkáva a vencom zlatistým, jak bohyni, ti čelo slávne venčí! Kam podel sa ten dávny symbol smútku, čo chodil s večerami listopadu? Veď miesto neho jasného smiechu lejavicu prudkú spúšťa dnes nebe na les a na záhradu. O vädnúcich ľudí zarmútení nechcú ešte dumať mladé ženy, ani muži, bo hoc opŕchli už kríky ruží, ešte vždy plod zvoní na jabloniach i sa gúľa v roztúžených lonách. Oči i srdcia naše si posadali vôkol na rubáše utkané z októbrových hmiel a hľadia doďaleka, odkiaľ sa prúdi rieka po slnci lačných ľudských tiel. Vidíme, ako sa hrnú zástupy žien, ktoré si šije odkryli a svoje vrelé pohľady jak drahocenné poklady v náručia mužov hodili, sťaby bol májový deň. PIESEŇ Ó svete, otvor svoje brány: radostí kôň je osedlaný! Očerveneli hory od pálčivého slnka a líca mojej milej od veľkej lásky. Na hory hľadím ako na obrázky, na moju milú ako na zázrak -- v jej krásnych očiach rudý planie mak, že plameňom tým sa jej celé telo dosť nebezpečne rozochvelo. Má málo liet, avšak už je z nej rozkvitnutý kvet a jeho vonné lupene sú teplou krvou sfarbené, že keď ich dotknem žíznivými rty, srdce mi rozosmeje sa, jak keby bolo nesené pod slnkom ožiarené nebesá. Očerveneli hory, ba sú skôr ako zo zlata -- sú ako tvár i ako srdce milujúceho dievčaťa. OKTÓBER Po jednej októbrovej noci všetky nádhery zemegule sa pochytali za ruky, rozbehli sa cez vŕšky, kopce, cez lúky do parkov, záhrad, do lesa a zvolali: maliari sveta, spojte sa! Piktori aktov, portretisti, expres- a impresionisti, kubisti zobrali sebou všetky farby, paletu, štetky a odhodlaní, veselí vykročili na plátna vziať tie nádhery. Zastali na úbočí: jas fárb im slepil oči -- vydali víťazný ryk, pretiahli rukou vlas svoj hustý a vzali štetce medzi prsty. V extáze zapláli im zraky pri maľovaní hory, keď nanášali štetcami v duchu modernej svojej školy veliké žlté fľaky. Lež nádher výška závratná nezostúpila na plátna. Les nezaskvel sa majestátne na biednom maliarovom plátne a padajúce jeho zlato snáď, až rozplače sa Listopad, zapadne v blato. Tesklivej irónie hlas ozval sa z korún starých stromov: maliari, choďte domov! . . . SALOME V atmosfére dymu a vín tančila si, ohybná ako prút, rýchla jak elektrický prúd, vzdušná jak plyn. Na koho sa tvoje oči usmiali, koho tvoje pohyby objali, každý sa chvel, akoby, krásou ranený, zamdlieť chcel. V kúte sedel som nepohnute ja, básnik, tichý mladý muž, na teba hľadieť začal som a na to všetko ostatné, čím hýril celý dom, som nedbal už. Bola si hrdou. V očiach si mala túhu. Z úst kvapkal ti dážď ruží a formy tvojich údov sa prelievali jedna v druhú. Svietiaca tvoja pleť núkala radosť môjmu zraku a smútok mojej duši: poznal som v tebe o lúče slnka olúpený v polárne kraje presadený tropický kvet. Dnes nieto pána, čo by ti za tvoj tanec dal hlavu Jochanána. Dnes tí, čo z mäkkej pohovky striehnu na rytmus tvojho tanca, núkajú iba bankovky. Ľúto mi tvojej nádhery, ktorá je pýchou sveta. Bo tuším príde drak, hruď tvoju dievčiu, nevinnú jak orechovú škrupinu nemilosrdne rozčerí, vyrve z nej srdce a potom pošliape ťa. Dosť pozde zbadáš, že si sa stala ženou o všetko okradenou, že si všetkých i ničia. Dnes? hýriš, žiariš -- potom zaplačeš nad životom, lež vlastné oči tvoje dosť sĺz ti nedožičia. Možno, o dva-tri roky asi uzriem ťa znova. Z bývalej tvojej krásy ostanú iba vlasy a bude uvädnutá pleť tvoja zamatová. Samotná pôjdeš cestou jak stín a v tvojich očiach mihať sa bude hmlistá atmosféra dymu a vín. BABIČKA V lesku strieborných svojich vláskov babička je opravdivou kráskou. Je štíhla, vysoká, dôstojná, usmievavá a pokojná. Má vnúčatá. Je pyšná na to. A keď sa nad ne skláňa, farba ich vlasov kontrastuje spolu: striebro a zlato. Keď som bol malý, syn susedného dvora, často i ku mne dobrou, milou bola i láskala ma koláčkom, pečeným na smotane; však stratil som sa, i roky zutekali a ona dnes už nevolá ma synáčkom, lež hovorí mi: pane. Možno, tak sa to sluší. Lež rád by som jej vyznal, že ostal som len dieťaťom vo svojej duši. BÁSEŇ O STAVANÍ DOMU Ako deti, na stavanie domov novučkých, nových, tri, štyri, päť i šesťposchodových, hrajú sa ľudia. Červených tehál nazvážajú, popritom vápno, piesok a štrk, na pomoc pozvú sto bratských rúk a potom zázrak vyčkávajú. Ruky -- tie vykopú na kraji ulice jamu pre studené pivnice, bývanie pre sudy na víno; potom sa s tehlami začnú hrať domino. A to bavenie s pieskom! Mäkký je sťaby krupica, farby jak škorica, na slnci jagá sa matovým leskom. Stavanie domu je poézia: dievčatá tvrdých dlaní, červené, otužilé, primitívnych milovaní a mladí murárski robotníci veselo chodia po ulici a veľkým pánom do očú sa smejú. Myslia si: boli by paloty bez našej vôle a roboty? Keby sme ako roje mravcov z dedín sem do mesta nepribehli, nevzali do rúk tehly? Murár šedivých vlasov s hrdosťou tvorcu stojí na vysokom lešení, na nové paláce, vynikajúce krásou, pozerá v uspokojení, akoby svoje na deti. Každú tú stenu, rukami jeho vykúzlenú, krst jeho potu posvätí. Murári, stavitelia konajú divy, lebo sú ľudia trpezliví. BÁSEŇ O KRÁSNEJ MATKE Prekrásna matka! Hoc sú už jej vlasy strieborne lesklé, predsa jej však neubudlo z krásy, bo svetu dala krásnu dcéru. A svet sa díva na obe a kochá sa v ich podobe. Akou je dcéra dnes, jej matka bola niekedy, upomínajúc na kvety -- a aká je dnes matka vznešená, takou sa niekdy dcéra stane. Medzi nimi je všetko čudne zharmonizované. Matka má oči ako uhoľ a sú to oči dcérine. Tie hladia s ohňom na človeka a tamtie krotko, nevinne. Jedny z nich velia: poľúb pery osemnásťročnej dcéry a druhé: kľakni pred matkou a bav ju žitia pohádkou! Ó, oči dcéry, oči matky, ktoré ste drahšie človeku? Jedna ich nosí ku bielemu, k čiernemu druhá obleku. Môž' milovať však v dcére matku a obom vravieť o šťastí, hovoriť jednej: svätá ste mi, tej druhej: moja, moja, ty! Musí sa riecť i smútočné to: nebude matky kedysi! Však v dcére budú zachované jej drahocenné obrysy. Uteká život ako rieka, z dcéry sa matka stane raz a po rokoch sa zopakuje metamorfóza krás. VÝVOJ Keď som ju videl prvý raz, ešte sa rdela a spod jej oka rias šibalstva plameň blkal. Ale to bolo v harmónii so sviežosťou jej tela. V horúcich nociach nad jej lôžkom lietali rudé motýle a oči sa jej zatvárali fantáziami opilé. A život rýchlo letí dni pádia ako tátoše. Kto krásnym je a mladým, ten užije i rozkoše! X Prevalili sa mesiace ponad mestá a ponad hlavy. Postava prešla popri mne. Kde som už zrel ten vrkoč plavý? Umelá červeň na perách a okolo úst oblúk čudný. Hej, preds' ťa, dievča, poznávam! Mnoho sa túlaš medzi ľuďmi! Niekdy sú lepšie vlahé lesy než vlahé štvrte miest. Samota síce srdce desí, lež nepožiada česť. X Ale čas letí ďalej. Človeka život v kliešťach drží. Mužskí sa boria v borbe neskonalej a ženy žijú život ruží. Ktože to prešiel popri mne? Kde som už zrel ten vrkoč plavý? Kam podel sa ten oka lesk, to pružné telo, plné šťavy? Je ako mŕtva. Nezná ma. A sama nemá mena. Ožije, až sa spustí tma. Vrak, stroskotanec. Žena. DIEVČA OD TLAČIARSKEHO STROJA Tým si mi milšia, zlatá moja, dievča od tlačiarskeho stroja, že jemnú tvár máš, múdre oči, nádherné vlasy vo vrkoči, pekne urastlé údy -- lež tvoja dlaň že prezradzuje život tvrdý, bo hovorí: že každý deň, čo sa len zazorí, ty už vstávaš, sukienku spešne obliekavaš a potom náhliš -- už či zo stromov padá list alebo kvitnú kvety jarné -- do čiernej kníhtlačiarne. Ten starý stroj, čo vŕzga denne, od rána do večera, okráda roky tvoje cenné, pôvaby tvojho tela; vôňa farby a terpentínu blaží ťa miesto fialy, že túžiš, aby lampy mesta čím skorej sa ti usmiali. Do tvojich očú nazrel som -- a také boli vážne! -- -- lež odvetili pohľadom a zablyslo sa v nich. Do stroja papier vložila si a s nehou si naň hľadela -- veď v čomsi blízki sme si asi: tys' od stroja, ja od pera. Ach, ja to svoje pero namočím v krvi rudej vlastného srdca, abych ním krásu velebil postavy tvojej hrdej a tvrdých tvojich dlaní! Do stroja príde pieseň tá mladého tvojho života a ty ju iste zbadáš. Na papier, ktorý pre ňu vkladáš, vykotúľa sa z tvojho oka slzička ako perla. MISS ELLÉN Obchodníci mladosťou a krásou kriedu vzali a na tabuľu vývesnú pod podobizeň čudesnú pôvabné meno napísali: Miss Ellén. Prišla odkiaľsi z mesta Viedne tak polodecko, položena a že ju Pánboh krásnou stvoril, zriekla sa svojho otcovského mena. Stala sa z nej len Miss Ellén. Možno sa voláš Margarétou, Máriou, Katarínou, lež tu už nie si dcérkou matky, tu budeš cele inou. O jedenástej hodine preoblečú ťa do hodvábu a budeš tančiť, tančiť, ach, pri muzike a pri lampách pred polnocou i po polnoci. Si zvodnou dosť pre mužské oči, ktoré sa prišli pásť. Vykúzliš na rty svoje slasť, akobys' tomu rada bola, že tvoju sviežu krásu vidia a že jej vôňu dýšu tí, ktorí sedia dookola v pohovkách z plyšu. Možno, žes' ešte naivnou a čakáš od života mnoho. Máš ešte plno v hlávke snov a staviaš zámky z toho. Mne stačí však sa pozrieť na tie iné, na tvoje kolegyne, dievka malá, bych súdiť mohol tvoju matku, že ťa sem priviesť neváhala, abys' sa stala Miss Ellénou, tak polopannou, položenou. Ach, tvoje tmavé oči, oválne ako mandle, sú také detské! Škoda ich pre tie vášne svetské, škoda ich pre žida, aby z nich robil svoje handlé! Ako ťa mu len vyrvať, Mária či Margaréta, aby si neuvädla, aby si sviežou ostala pre potešenie moje, pre radosť sveta, úbohá Ellén, maličká Margaréta! Pozdravuj matku, ktorá oddala ťa, pokým si bola dcérka Mária, za jeden mešec zlata do chlpatých rúk impresária! FABRIKA V NOCI Obloky primitívne zažiaria v noci prepodivne, celé to osvetlené krídlo fabriky vyzerá ako cárske sídlo, v ktorom panuje robotník, cár, Peter Veliký. Nazri len do jeho komnaty, aký je mocný a bohatý! S tvárou vážnou a bledou oceľou vládne, platinou, meďou, mohutné železné mašiny vypúšťa na šíre roviny, vždy stavia, stavia do radu železnú čiernu armádu do služieb blížnych. V diaľke noci jagá sa jeho palota, plná intenzívneho života. Komínov fabrických les oznamuje: dnes bude u nás ples! hudba remeňov, kolies a sirén zaznie priestorom sály, do ktorej vrhá svoje žiary elektrina a acetylén! Prídite na ples, diváci! Robotník bude pri práci a hudba, tá mu bude hrať: „Pozdravujem ťa nastokrát!“ Ó! -- -- -- -- -- -- -- -- EŠTE RAZ KEBYCH NA SVET PRIŠIEL Ešte raz kebych na svet prišiel, stal by som sa len inžinierom, robil bych plány pre veľmesto, ulice staval každým smerom. Nie domky k zemi pričupené, lež mramorové paloty -- z toho byť musí väčšia radosť jak z hocijakej roboty! Ešte raz kebych na svet prišiel, už by som veršom pokoj dal, robil bych veci osožnejšie: fabriky by som zakladal! Na každý komín stometrový rádio by som pripevnil, aby sa hukot strojov niesol do sveta na tisíce míľ! Ešte raz kebych na svet prišiel, bol by som žiakom veľmi pilným, bych mohol neskôr zuby ceriť proti múdrym a neomylným! Potom bych sa stal veľkým pánom a chodil v aute, na koči. Dnes -- chodím len tak, dínom-dánom, hvízdam si marše polnocí. Ešte raz kebych na svet prišiel, poprosil by som bociana, aby ma zložil v takom dome, kde žerú-pijú do rána! Lebo dnes trčia zo mňa kosti, s bledými chodím lícami. Čo platia moje ľudské cnosti, keď z očú žiadosť dýcha mi? Ešte raz kebych na svet prišiel, chcel bych byť aspoň dvojčaťom. Tak by som rástol so sestričkou, so zlatovlasým dievčaťom! Dnes k žene zriedka dostanem sa, bo všetky majú divný vkus: do duše nikdy nepozrú sa -- monokl chvália, zeme kus! Ešte raz kebych na svet prišiel, nuž tedy aspoň v Paríži! Rodisko moje dnešné hockto oklebetí a poníži! Mlyn môjho deda slamou krytý a hnilé má už kolesá -- nik sa už nad ním nezmiluje, len jedným hromom nebesá! Ešte raz kebych na svet prišiel, mornárom bol bych na lodi: deň a noc lietal oceánom, s vetrami robil závody! Bo u nás tak sa ťažko dýcha, sú úzke naše pomery, mnoho je u nás ospalosti a v šťastie nikto neverí. Ešte raz kebych na svet prišiel, niesol bych srdce na dlani, ostal bych deckom celý život, láskavou rukou hladkaný. Dnes -- ako Noe z bárky -- vešiam do diaľky svoje oči hladné: kedy už verný holub šťastia priletí a mne na dlaň sadne. V PRÍSTAVNEJ KRČME Možno, že zajtra, snáď už dnes sadneme na loď: nes nás, nes! len cítime, že vôkol našich hláv podúvajú už vetry. Čoskoro vám už zbohom dáme, rodina, bratia, sestry! Keby ste znali, čo je to, keď srdce búri ako vulkán, nezdržovali by ste nás! Ach, život tak je nedočkavý, unáša sebou čas! Mesto je tiché. Mesto drieme. Málo je lásky -- odídeme! My predsa nesmieme sa báť, že niekde budeme sa musieť po krčmách túliť ako psici a že snáď kopnú do nás opití námorníci! Človek má zuby -- zatne nimi, človek má päste -- zdvihne ich! Pokora nie je našou cnosťou a vzorom naším nie je mních! Dívajte sa nám do tvárí a nedivte sa, že v nich smútku niet. Pred nami víno v pohári a to vie rozochvieť! So smútkom v duši kto by si na veľký trúfal plán? Vtedy, keď úsmev drží v dlani, vtedy je človek pán! Dievčiny v našich dedinách rumenné majú líca, lež láska ženy nestačí, keď nie je ako Ivica! My chceme užiť šťastia s omnoho väčším rozmachom -- nám srdcia tak sa trepocú jak prápor v daždi nad dachom! A ľudia v našich mestách na nohách nosia olovo, ich city ťažkopádne sú, nepália, nebičujú! Ej, hore kotvu! -- Hotovo! A dujú vetry? -- Dujú!

Básne: Večná láska 1) Ponáram sa do cudzieho sveta, o pravej láske verne snívam, už neviem, kto som, čo je realita, prečo zavše, do nenávratna sa strácam a so mnou i to najmilšie, čo mám… 2) Cítim to, veď srdce sa mi chveje, nemám chuť smiať sa, som skoro bez nádeje, len posledný plamienok svetla vo mne tleje, posledný… Po tvojej láske má hlad; teple- a ja? Mám strach… Veď čas, čím ďalej silnejšie veje, a keď mi ho sfúkne… Ostane chlad; diera v svetle. Skrývam prosbu - tajne prosím, nech v ošial plamenov zmení sa pocit - i ked zvlhol… Zadúšam hrozbu, no návrat temnej noci, so sebou stále nosím, na ako dlho? 3) Koľko spomienok, túla sa mi hlavou, kde sa obzriem, kde drsnú cestu pohladí môj krok. 4) Koľko slov plných lásky, koľko nežných cinov, koľko odvahy v odpovediach na otázky, priznania sa nad tažkou vinou - vinný láskou… Veril som, každý deň, týždeň za týždnom, mesiac, sníval som, teraz viem, že nevrátim sa k týmto krásnym dňom, nikdy viac - a srdce? Puká ľútostou. 5) Láska. Hmm… Čo je to? raz je krásna, túli sa ti k srdcu, raz kričí hrozným nárekom, je vzácna, je blízko, a predsa ďaleko… Nastaví ti pascu, ked myslíš, že ju máš, uštipne vtedy, ked to necakáš, cítiš? Máš? Nemáš? Máš? Možno v to len veríš… 6) Cítiš, že vieš o nej všetko, myslíš na to, ako ju ovládnut, no je iba letným kvietkom - vánkom, co cez prsty vie ti uniknút. Márne zatínaš päste, márne dúfaš, že sa vráti, nech robíš, co chceš, naďalej kráca po svojej ceste, od teba… Tak ako stojíš, z očí sa ti tratí, mizne ti preč. 7) Padáš hlboko, stále zo strachom, praješ si hoc i tvrdo dopadnút- len raz… Želáš si, nech konečne je už po tom! No nesmúť, veď v srdci s tlkotom, zlomí sa ti pomalinky tvoj krehunký vaz.

Písal sa rok 1653.Boli to strašné časy.Ľudia verili v čarodejnice a upaľovali ich.Aj tento príbeh nadväzuje na upaľovanie nevinných dievčat.V malej dedinke blízko Londýna žila krásna dievčina menom Rowena.Bolo to veľmi milé a slušné dievča,ktoré nadovšetko ľúbilo svojho otca.Jedného krásneho dňa Rowena zbierala na lúke bylinky pre jej chorého otca.Spoza stromov ju pozoroval markíz Justin Vulcan ktorý bol zlý a bezcitný.Mal veľký dom,kone,slúžky ale čosi mu chýbalo.Bola to láska ktorú chcel nájsť práve v tejto Rowene.Markíz ju stále prenasledoval,hovoril jej,že ju miluje ale Rowena ho nechcela ani vidieť.Vedela,že ked sa s nim zapletie,jedného dňa skonči ako tie ostatné...mŕtva.Po dlhom Roweninom odmietaní to markíze omrzelo a rozhodol sa,že si ju získa násilím.Rowena varila liečiví odvar pre otca,ktorý mal zápal pľúc.V tom do domu vtrhol markíz a začal sa Rowene vyhrážať:"Už ma nebaví ťa stále presviedčať.Ked si ma nezoberieš,pôjdem za sudcom a vyhlásim ťa za bosorku!" Rowena naň ho pozrela krásnymi modrými očami a povedala:"Zak si chod,ale ja sa nemienim vydať za toho koho neľúbim!"Markíza to prekvapilo,otočil sa a hned šiel za sudcom.Markíz cestou k sudcovi premýšľal prečo ho Rowena nechce,tak sa rozhodol,že k sudcovi nepôjde,kým sa nedozvie prečo je to tak.Až neskôr sa od ľudí dozvedel,že Rowena už svoju lásku má.Bol to mladý chlapec z chudobnej rodíny a volal sa Mark.Vulcan dal bez rozmýšľania tohto chlapca zabiť.Ked sa to Rowena dozvedela,vtrhla do jeho domu a začala vrieskať a plakať ako šialaná.So slzami v očiach mu povedala:"Aj keby si urobil neviem čo,nikdy sa za teba nevydám.Nanávydím ťa,a vždy ťa budem nenávideť!"Ked to Rowena dopovedala,vybehla z domu.To Vulcana tak rozhnevalo,že hned šiel za sudcom.Sudcovi nahovoril samé klamstvá,že Rowenu videl ako sa premanil a na mačku,ako im z domu vychádz čudný červený dym.Sudca sa tak naľakol,že Rowenu vyhlásil za bosorku.Vulcan odišiel so spokojným výrazom v tvári,a sudca dal príkaz aby Rowenu zatkli a priviedli pred súd.Hned na druhý deň sa konal súd.Markíz podplatil chudobných sedliakov aby svedčili proti Rowene. O hodinu súd uznal Rowenu za bosorku ahned s ňou šli na hranicu.Ked Rowena horela,s posledých síl prekliala markíza aj sudcu.Hned na to zomrela.Markíz pri nej ostal,kým sa nepremenla na popol.Ked mal markíz istotu,že Rowena nežije otočil sa a pomalým krokom šiel preč.V tomzafúkal silný vietor.Markíz sa pozrel na hranicu a uvidel tam s popolom napísané:"Ja sa vrátim a pomstím sa!"Vulcan celý stuhol a nemohol pohnúť z miesta.Jeho strážci k nemu pribehli a odviedli ho do koča.Bola noc.Markíz tuho spal,ked tu zrazu zafúkal silný vietor,okná sa porozbíjali a do mistnosti vošiel duch Roweny.Pomaly sa približovala k posteli Vulcana,a po celej izbe zavial mrazivý vánok.Prišla k nemu,vystrela ruky a povedala:"Raz ťa zabijem tak,ako si ty zabil maju kedinýú lásku."Naklonila sa a chcela z neho vysať život.Ale v tom do izby vtrhol strážca.Rowena okamžite zmizla ale na dlážke nechala odkaz:"Pamätaj,kým ťa nezabijem nenájdem pokej!" Ked si to táno Vulcan prečítal po chrbte mu prebehol mráz.Rozhodol sa,že oôjde do Mell Castle v Kentene.Myslel si,že tam bude v bezpečí.Ale mýlil sa.Sedel v hale a popíjal whisky.Odrazu pocítil chladný vánok aký cítil ked čítal odkaz.Postavil sa,šiel k matke a povedal:"Prepáč mi, ale musím sa vrátiť do Quentonu."Sadol do koča a odišiel.Bola zasa noc.Markíz spal a do jeho izby vošiel duch Roweny.Vulcan sa zobudil a povedal:"Prepáč mi to Rowena."Rowena sa len zasmial a povedala:"Nie,nie Vulcan dnes ťa určite zabujjem a nikto mi to neprekazí!"Vulcan vstal z postela a rozbehol sa k dverám ale Rowena tam bola skôr ako on a povedala:"Myslíš si,že mi ujdeš?"V tom sa Mrkíz otočil a vyskočil z okna.Rowena sa za ním pozrela a uvidela,že ešte žije.Prišlaa k nemu vzala kôl a prebodla mu srdce.Markíz bol na mieste mŕtvy.A Rowena konečne pomstila seba aj svoju večnú lásku.

Dostal ho za to, že v auguste 2008 vyhodil do vzduchu rodinný dom aj s manželkou Oľgou († 52). Jozef Karfík ju vtedy zamkol v letnej kuchyni domu , kde predtým nechal unikať plyn . Po výbuchu Oľga zahynula. On sám so svojimi osobnými vecami odišiel do neďalekého broskyňového sadu, kde čakal na explóziu. „Pán sudca, čo ste pojedli bláznivé huby, veď ja som nevinný!" osopil sa na predsedu senátu po vyhlásení rozsudku Karfík, ktorý počas procesu neustále obviňoval lekárov. Mali mu totiž po prepustení z ochrannej ústavnej liečby znížiť dávky liekov . V ochrannej liečbe strávil Karfík 24 rokov za trojnásobnú vraždu z roku 1983. Vtedy zastrelil kňaza, vodiča kamióna a jedného člena svojej rodiny. Na výšku trestu však tieto vraždy nemali vplyv, pretože za ne nebol právoplatne odsúdený pre vážnu duševnú poruchu. „Podľa súdnych znalcov bol však v čase vraždy manželky Oľgy plne zodpovedný za svoje konanie," uviedol pri vyhlásení rozsudku predseda senátu Ľubomír Bundzel. Jozef Karfík sa proti rozsudku odvolal.Bude sa učiť chodiť v chovnej stanici v Ratnovciach pri Piešťanoch!