SPOVEĎ: „Muža asi nikdy nespoznáte, treba si dávať pozor!“
Tridsaťtriročná Mirka stretla muža, ktorý mal tak blízko k dokonalosti, až by sa to niekomu mohlo zdať podozrivé. No ona si myslela, že je všetko v poriadku. Pravdu sa dozvedela až po roku a pol.
Žena
„Keď sme sa zoznámili, pôsobil takmer dokonalo. Bol veľmi milý, pozorný, ohľaduplný a tolerantný. Urobil všetko, čo mi videl na očiach a nikdy sa na mňa za nič nenahneval. Nemusela som ani povedať, že potrebujem s niečím pomôcť, ponúkol sa sám, a pomáhal mi aj s takými vecami, ktoré by som pokojne zvládla sama. Vždy dodržal sľub, čo sa u mužov zase až tak často nevidí. Pred každým, koho stretol, ma chválil a rozprával, aká som úžasná. Dal by mi všetko a správal sa úžasne,“ hovorí Mirka. No zdanie môže niekedy klamať.
Hoci si človek myslí, že po roku a pol niekoho pozná do detailov, vždy sa môže karta obrátiť: „Po roku a pol som sme sa vzali. A vtedy asi získal nejakú istotu, alebo možno dostal to, čo chcel, a totálne sa zmenil. Inak ja som predtým nevedela, kde býva, ale keďže bol taký úžasný, nepovažovala som to za dôležité. A možno takáto malá vec mi mala byť výstrahou.“
„Ešte pred svadbou sa nasťahoval ku mne. Ale ešte stále bolo všetko v poriadku. Po svadbe zrazu prestal byť taký pozorný, prestal mi pomáhať. Doma som robila všetko sama. Ráno som odišla do práce, on bol ešte doma. Keď som sa vrátila z práce, už bol doma. V umývadle bolo plno riadu, ktorý som po ňom odpratala, jednoducho všetko som po ňom upratovala. Ale ešte stále sa mi to nezdalo divné, veď celý čas, čo sme spolu chodili, robil všetko pre moje šťastie, tak prečo by som po ňom teraz neupratala.“
Po čase však zistila, že sa niečo deje a začala sa ho pýtať na rôzne veci. Odpoveď ale nikdy nedostala, vždy sa z toho nejako vykrútil: „Tvrdil mi, že je obchodný zástupca jednej veľkej firmy. Ale vždy, keď som prišla domov, tak tam bol. Keď som sa ho opýtala na prácu, vždy odišiel od témy. Raz som sa ho opýtala, kde vlastne býval, keď ešte nebol u mňa. V tom prišla prvá hádka. Nakričal na mňa, že aké u mňa, toto je predsa náš spoločný domov a že prečo z neho robím chudáka, ktorý sa priživuje na mne. Ostala som v šoku, v živote som ho nepočula kričať.“
„Všetko sa zdalo také zvláštne, že som začala po ňom trochu pátrať. Raz som zavolala do tej firmy, kde mal robiť a opýtala sa, či ma k nemu prepoja. Ale povedali mi, že taký človek tam nepracuje. Začala som pátrať po jeho rodine, lebo nikoho z nich som nepoznala, na našej svadbe tiež nikto nebol. Povedal mi, že nikoho nemá, že je jedináčik a rodičia zomreli. V tomto jedinom asi neklamal,“ rozpráva o svojich zisteniach.
Mirke to ale nedalo a chcela o svojom manželovi zistiť všetko. Keď ju oklamal v tom, kde pracuje, v čom všetkom ju ešte klamal? „Povedala som mu, že som mu volala do práce, ale že tam nerobí. Vtedy sa mi ušla prvá facka. Vraj prečo sa starám do jeho života. Akože do jeho? Veď sme manželia, prečo by som nemohla vedieť, kde robí? Začala som sa báť, že kto to vlastne je a nedalo mi to pokoj. Stále som sa ho na niečo vypytovala a on stále na mňa nakričal, neskôr mi začal vulgárne nadávať a začal ma biť. A vtedy som si povedala, že som naletela niekomu, kto ma celý čas klamal a že podám žiadosť o rozvod.“
Zbaviť sa ho ale nebolo také jednoduché: „Na súd neprišiel, rozviesť sa nechcel. Môj právnik zistil, že on nikde nepracuje, že zdedil po rodičoch nejakú nehnuteľnosť, ktorú predal a žil z tých peňazí. Býval na striedačku u nejakých kamarátov a po hoteloch. Potom mu začali dochádzať peniaze a potreboval nejakého sponzora. Tak ma nalákal do manželstva. Po dlhšej dobe sa mi podarilo rozviesť sa, no aj potom ma stále obťažoval. Po čase mu súd nariadil, aby sa odo mňa držal ďalej. Vtedy sa možno zľakol. A možno si našiel novú obeť, ktorej nosil kvety, chválil ju do nebies a vyznával lásku...“
