Nesebecká láska alebo výmenný obchod: Aký je váš vzťah?

Niekedy sa človek v návale zamilovanosti pasuje za najobetavejšieho člena tejto civilizácie. Tvrdí, že je schopný pre svoju lásku urobiť čokoľvek. A aj sa o to naozaj snaží. Otázkou ale zostáva, či za to niečo neočakáva. Či je tá láska naozaj taká čistá a či je ten človek naozaj taký altruista, alebo len očakáva, že sa mu všetko vráti.

 

V každom z nás je kúsok sebectva. Veď inak by sme neprežili. Rozdiel je len v tom, že niekto si rad na sebectvo vystál len raz, niekto dvakrát a niekto možno aj desaťkrát. Či ale pod týmto slnkom existuje človek, ktorý naozaj nemyslí ani trochu na seba, je veľmi ťažká otázka. 

 

Keď sa človek zamiluje, je ochotný pre toho druhého spraviť všetko na svete. A vraj to je prejav lásky. Lenže dôvodom, prečo by zniesol aj modré z neba, nemusí byť len láska voči tomu druhému. Môže to byť aj očakávanie, že ten druhý nám to vráti. Veď ruku na srdce – ktorá žena, keď chcela niečo dosiahnuť, ešte nepoužila vetu: „Keď si ty potreboval pomoc, bola som pri tebe, prečo nemôžeš teraz urobiť niečo ty pre mňa?“

 

Podľa niektorých psychológov je dobre fungujúci vzťah v podstate dobrý výmenný obchod. Človek urobí niečo pre toho druhého, ale malo by sa mu to vrátiť. Pomáhať si navzájom, a nie pomáhať bez ozveny. Čo je v podstate vo vzťahu úplne normálne, pretože človek má dávať, ale aj brať. Je úplne zbytočné hrať sa na obetavého altruistu, ktorý absolútne nič nechce, pretože skôr či neskôr sa dostaví ten pocit, že vám niečo nie je oplatené. A vôbec nie je sebecké, že aj vy chcete niečo dostať.

 

Niektorí si možno povedia, že človek má dávať nezištne – ale koľkí to naozaj dokážu? Koľkí z nás môžu povedať, že nečakali, že im pomôže niekto, komu predtým pomohli oni? Koľkí môžu tvrdiť, že nikdy nič od druhého nechcú? 

 

Niektoré vzťahy krachujú na tom, že jeden dáva až príliš a druhý menej. V takých prípadoch to začne liezť na nervy obidvom. Podobnú skúsenosť má aj dvadsaťosemročná Ivica: „Ja som dávala veľmi veľa, robila som všetko, čo som videla partnerovi na očiach. Vo všetkom som mu chcela pomáhať, aby videl, ako ho milujem. Po čase mi ale začalo liezť na nervy, že ja pre neho robím všetko, ale keď ja potrebujem pomôcť, tak on nemá čas. Potom som pochopila, že aj jemu už ide na nervy moja ustavičná nútená pomoc, že aj on si potrebuje občas vydýchnuť a nie len sa nechať mnou obskakovať. Ten vzťah skrachoval, ale aspoň do budúcna viem, že novému partnerovi mám pomáhať, ale len v takej miere, aby som mu nešla na nervy a neobťažovala ho tým.“

 

Prílišná starostlivosť môže vzťahu naozaj uškodiť. Jeden priveľa dáva a nič sa mu nevracia, takže sa prestane cítiť milovaný. A ten druhý, tomu zase začne vadiť, že je istým spôsobom obmedzovaný. Vo vzťahu je potrebné nájsť tú správnu rovnováhu, nájsť spôsob, ako vyvážiť to, čo dáva jeden, a to, čo dáva druhý.

 

Nehrajme sa na samaritánov, ale nebuďme ani príliš veľkí sebci. Prijímajme toľko, koľko aj dávame. A hľadajme rovnováhu, jedine tak môže vzťah prežiť.