Presunúť na hlavný obsah

SKUTOČNÝ PRÍBEH: Nie som svätý, ale toto som si nezaslúžil

Zdravie a relax

Vysoký muž s prešedivenými vlasmi a blankytne modrými očami plnými smútku. I tak by sa dal opísať sympatický šesťdesiatnik Peter, snažiaci sa o nápravu pošramoteného vzťahu so svojou jedinou dcérkou. Má však silného protivníka. Vlastnú manželku.

 

Zuzanu som spoznal na straníckom vzdelávaní v roku 1982. Ja som tam bol školiteľom, ona jednou z účastníčok. Bola krásna, typická mladá Slovenka, krv  a mlieko, povedala by moja stará mama. Často som sa na ňu pozeral  a sníval o tom, aké by to bolo krásne zovrieť ju v náručí, mať ju iba pre seba. Bol  som však o viac ako 10 rokov starší a hlavne ženatý. Ako stranícky funkcionár som si nemohol dovoliť  škandál mimomanželského vzťahu, preto som sa snažil držať svoju fantáziu na uzde.

Zuzka tieto obmedzenia nemala. Nemohol som uveriť  tomu, že sa jej páčim, ona však vysielala stále zreteľnejšie signály. Keď sme sa na rozlúčkovom večierku ocitli sami na mesiacom osvetlenej terase, nedokázal som ovládnuť svoju túžbu a vášnivo sme sa začali bozkávať. Nasledujúce udalosti  nabrali rýchly spád.

Krátko po skončení  školenia som podal žiadosť o rozvod a odsťahoval  sa k Zuzke. Keďže moje manželstvo bolo bezdetné, rozvod bola pomerne ľahká záležitosť a mne už nebránilo nič v tom, aby som si začal budovať nový život. Krátko po rozvode sme sa so Zuzkou zobrali, ja som dostal od zamestnávateľa krásny trojizbový byt a keď mi Zuzka oznámila, že čaká bábätko, bol som najšťastnejší muž na svete.

Úder prišiel  krátko po narodení  dieťatka. Lekári nám oznámili, že dcérka má rakovinu a bude zázrak, ak sa dožije jedného roka. Boli sme bezradní, zronení , nechceli sme sa zmieriť s krutou pravdou. Moja Zuzka sa však nevzdala a začala zúfalo bojovať o dcérkin život. Prečítala desiatky kníh, absolvovala s ňou nové a nové vyšetrenia, písala listy najvychýrenejším lekárom v celom bývalom Československu. Trvalo takmer  pol roka, kým prišla z Prahy túžobne očakávaná pozvánka na operáciu, ktorá mala rozhodnúť o živote alebo smrti nášho zlatíčka.

Náročná operácia trvala niekoľko hodín a my sme s napätím čakali na vyjadrenie primára detskej neurologickej kliniky v Prahe Motole ako operácia dopadla.  Podľa jeho vyjadrenia mala naša dcérka nádej, pokiaľ sa nevyskytnú nepredvídané komplikácie. Prežili sme šesť týždňov neistoty a strachu, kým sa mohla Zuzka aj s našou dcérkou vrátiť domov.

A vtedy nastal kolotoč, ktorý som si doteraz nedokázal ani predstaviť. Všetka Zuzkina pozornosť  sa sústredila na našu dcérku. Aj ten najmenší prejav  nespokojnosti, každé jej zamrnčanie vyvolávali okamžitú reakciu. Kŕmenie, prebaľovanie, masírovanie bruška, čičíkanie, nosenie. Ráno, na obed, večer, v noci. Zuzka nepoznala oddych, stále častejšie odmietala moju pomoc s odôvodnením, že v tomto jej nemôžem pomôcť, že toto musí urobiť sama. Najskôr ma to mrzelo, snažil som sa ju presvedčiť, že keď na to budeme dvaja, ľahšie všetky povinnosti zvládneme, no Zuzka bola neoblomná. Spravila si z nej modlu, stredobod svojho života aj celého vesmíru. Doteraz si vyčítam, že som to vzdal a postupne sa stal pasívnym pozorovateľom toho, ako naša dcérka rastie.

Roky bežali a z malého dievčatka vyrástla veľká slečna. Pre moju manželku to ale stále bolo malé dievčatko, o ktoré sa treba starať, zametať cestičku života a chrániť ju pred všetkými  nepríjemnosťami a nebezpečenstvom. Kontrolovala každý jej krok, telefonovala niekoľkokrát denne, vyberala nielen oblečenie, ale aj kamarátky, rozhodla o tom, na akú pôjde školu, aké zamestnanie prijme. Mňa už dávno prestala vnímať ako manžela, s tým by som sa  ešte dokázal  zmieriť, znovu a znovu ma však zraňovalo, že ma vytláčala zo života mojej dcéry.  Nepomohli výčitky, hádky, ponuka na návštevu manželskej poradne. Všetko zlé, čo sa v našej rodine udialo  bola moja vina. Všetko dobré bola zásluha mojej manželky.

Naša dcéra sa začala búriť, najmä v období puberty, no proti manželke, ktorá bola zvyknutá, že všetky jej príkazy a želania boli okamžite a bez výhrad splnené, nemala šancu. Na dennom poriadku boli hádky nielen medzi manželkou a mnou, ale aj medzi manželkou a dcérou. Tá to nakoniec vyriešila  po svojom. Keď mala 20 rokov, oznámila nám, že si našla prácu v Anglicku a odchádza. Bolo mi smutno, ale fandil som jej. Obdivoval som ju za to, že sa dokázala vzoprieť  matkinej diktatúre a rozhodla sa ísť vlastnou cestou. Moja manželka bola  proti, ale odchodu našej dcéry nedokázala zabrániť.

Myslel som si, že nastal vhodný čas dať do poriadku náš rodinný život. Stále moju manželku milujem, no dieru, ktorá ostala v jej živote po odchode našej dcéry nedokážem zaplniť. Aj naďalej na ňu sústreďuje všetku svoju energiu, všetok svoj záujem. Prezváňa ju niekoľkokrát denne, každý deň jej telefonuje, posiela maily.  Zistil som, že v mailoch ma opisuje ako neschopného sebeckého chlapa, ktorý  sa nezaujíma o to, ako sa jej v Anglicku darí, ktorého netrápi, že má chrípku, zato sa vie rozčúliť do nepríčetnosti , keď je prázdna chladnička alebo dokáže presedieť hodiny pri sledovaní  politických debát a športových prenosov v televízii.

Dozvedel som sa, že moja dcéra  bola minulý mesiac v Bratislave. Strávila tu týždeň a  za celý ten čas sa mi neozvala. Manželka jej zabezpečila ubytovanie v hoteli. Spolu  navštevovali známych, chodili po obchodoch, boli v divadle, išli na výlet. A ja som o ničom nevedel.

Netvrdím, že som svätý. Často krát som uprednostňoval prácu a moje koníčky pred rodinou, no toto si nezaslúžim.  Milujem svoju dcéru, chcem byť súčasťou jej života, tešiť sa z úspechov a pomáhať jej, keď bude moju pomoc potrebovať.  Ako ju mám presvedčiť, že nie som taký zlý, ako ma moja manželka  vo svojich mailoch vykresľuje...