Príbeh: Chcem od života tak veľa?

Pracovala som niekoľko rokov ako Au pair vo Švajčiarsku. Domov na Slovensko som sa vrátila  potom, čo skončil môj vzťah s Michalom. Po rozchode s ním sa mi cnelo, bola som zronená, chýbala mi sila bojovať o prežitie v inej krajine. Keby som vedela, čo má čaká doma, asi by som si svoj príchod dobre premyslela.

    

Po návrate domov mi moja mama pomohla nájsť prácu v továrni na výrobu náhradných komponentov do chladiacich zariadení. Tam som sa zoznámila s Ivanom. Nebol môj typ, chlapec strašne mladý a veľmi, veľmi zaľúbený. Najskôr sme boli iba kamaráti. Chcela som začať opäť normálne žiť, chodiť von, na diskotéky, sem tam do nejakej partie. A Ivan ma ochotne všade sprevádzal. Postupne medzi nami vznikal čudný vzťah. On bol do mňa neskutočne zaľúbený a ja som si na neho pomaly zvykala. Po niekoľkých mesiacoch sme už tvorili pár.

    

Ivan nezarábal veľa a keďže sa chcel so mnou oženiť, to mi veľmi často hovorieval, rozhodol sa, že si nájde ešte jedno zamestnanie. Začal pracovať pre jednu poisťovaciu spoločnosť. Zo začiatku sa mu darilo, hneď prvý mesiac zarobil takmer 50.000,- vtedajších slovenských korún, takže spolu so svojim platom z fabriky si prišiel na celkom pekné peniaze. Taký obnos nikdy nemal a to ho pobláznilo. Oči sa mu otvorili a on začal hýriť. Namiesto šetrenia sa nechal zlákať kamarátmi a spolu s nimi navštevoval krčmy, povymetali hádam všetky bary v meste, zapadol do partie, kde sa pilo, húlilo a baby striedali ako ponožky.

    

Snažila som sa mu dohovoriť, stretla sa s jeho mamou a spýtala sa, či vie, že jej syn má problémy. Neverila mi, zastávala ho a obvinila ma, že si vymýšľam a že ho chcem iba využiť, pretože má peniaze. Ivana celkom pohltil tento spôsob života. Takmer denne bol opitý alebo zhúlený a po pár mesiacoch došlo na moje slová. Ivana vyhodili z roboty. V tom čase bol už zadlžený, mal niekoľko úverov, ktoré nevládal splácať, dĺžil známym a tí sa začali domáhať svojich peňazí. Bolo to číre zúfalstvo. Nechal sa nahovoriť na prevádzačstvo, niekoľkokrát mu to vyšlo a zdalo sa, že jeho finančné problémy sú minulosťou.

    

Viete čo sa hovorí! „Tak dlho sa chodí s krčahom po vodu ...“ Samozrejme aj na Ivana došlo. Chytili ho na hraniciach s Rakúskom, keď prevážal dvoch Pakistancov v kufri svojho auta. Keď mi volali z pohraničnej polície, že je Ivan vo väzbe v Grazu, takmer so skolabovala. To ale nebolo nič proti tomu peklu, ktoré nasledovalo. Ťahanice s ambasádou, políciou, veriteľmi ... Už som nemala silu s tým bojovať. Ivanova mama konečne uverila, že jej syn je narkoman, opilec a teraz už aj kriminálnik. S plačom ma prosila, aby som ho neopúšťala, aby som stála pri ňom a pomohla mu prežiť 3 roky basy, ktoré mu súd vymeral. Snažila som sa, robila, čo bolo v mojich silách. Písali sme si a jeho listy boli opäť plné lásky. Navštevovala som ho, posielala mu balíčky. Ale lásku, tú som už necítila, bola nenávratne preč. Nemalo cenu to naťahovať. Rozišla som sa s ním tri týždne po jeho návrate domov.

    

Priznávam, že sa mi uľavilo a keby na mňa jeho mamka toľko nenaliehala, asi by som to urobila už skôr. Lenže teraz som bezradná. Neviem, čo so svojim životom. Teraz mám 37 rokov, žiadna perspektíva, žiadna rodina. Nemám normálneho manžela a ani len normálneho chlapa, žiadne deti, žiadne peniaze. Chcela by som mať domov, kam by som sa mohla tešiť. Kde by ma čakal muž, ktorý by ma ľúbil a deti, pre ktoré by som bola ochotná obetovať vlastný život. Myslíte si, že chcem od života tak veľa? Čo zlého som spravila, že som aj po rokoch stále tak sama?