Príbeh: Moja dcéra chodí s černochom

David sa mi na prvý pohľad zapáčil. Študoval na vysokej škole, cez víkendy si brigádne privyrábal na stavbe a Janku po každom stretnutí odprevadil až pred dvere. Hneď na začiatku sa mi predstavil, zdôraznil, že moju dcéru ľúbi a myslí to s ňou vážne. Na dnešnú dobu nevídané spôsoby, naozaj som proti ich láske nemala žiadne námietky.

 

A to ani vtedy, keď mi dcéra zhruba po šiestich mesiacoch oznámila, že chcú spolu bývať. Bola veľmi zamilovaná, nemalo význam držať ju doma nasilu a navyše som jej plne dôverovala. David ma za ten čas presvedčil o svojich počestných úmysloch a správal sa k Janke zakaždým s úctou. Povedala som, že súhlasím, no nesmie flákať školu. Jej princ našiel podnájom a vtedy sa to začalo.

 

Spočiatku mlčala, svojho partnera podvedome chránila, no nedostatok peňazí sa s pribúdajúcimi týždňami nedal nevšimnúť. „Vieš, jeho rodičia teraz majú problémy a prestali mu posielať,“ snažila sa mi vysvetliť vzniknutú situáciu dcéra. Pre mňa, ako ženu vychovanú priam v sparťanských podmienkach na dedine, to bolo neprípustné. David má dve zdravé ruky aj nohy, je to statný chlap, nech mi nik nevraví, že by nezohnal prácu! Jemu sa skrátka nechcelo.

 

Pripadala som si ako pokazený gramofón. Janke som neustále pílila uši s tým, aby mu nedovolila len tak sa váľať doma na gauči. Veď vedel perfektne po anglicky. Mohol sa zamestnať ako prekladateľ alebo cudzí jazyk doučovať, možností bolo veľa.

 

Napokon sa mu podarilo nájsť výborne platenú prácu v zahraničnej počítačovej firme. Na istý čas sme si všetci vydýchli a zdalo sa, že kríza je zažehnaná. Čo čert nechcel, za necelé dva mesiace Davida vyhodili. Od známej, ktorá v danej spoločnosti pracuje ako účtovníčka, som sa dozvedela, že môj budúci zať sústavne porušoval pracovnú disciplínu a auto napriek zákazom používal na vybavovanie svojich osobných záležitostí.

 

Blížilo sa leto, ja som financovať obe domácnosti samozrejme nezvládala a tak miesto sľubovanej návštevy Davidovej domoviny, ostali zaľúbenci počas dovolenky doma. Janka to patrične oplakala, veď na pobyt v Afrike sa veľmi tešila. Neudialo sa tak ani na konci leta a vlastne ani doteraz.

 

Každá matka si zákonite bráni svoje dieťa a mňa ničí pohľad na už dvadsaťročnú dcéru, ktorá sa pri Davidovi systematicky ničí. Namiesto úsmevu na tvári jej čoraz častejšie badať slzy v očiach. Snáď miliónkrát som jej dohovárala, prízvukovala, že má život pred sebou a David nie je hoden jej trápenia. Ona však všetky moje snahy odmieta.

 

Nechápem to. Každú noc premýšľam nad tým, prečo sa ho zubami nechtami drží. Vraj ho miluje a nezuteká pri prvej prekážke. Kiežby prvej. Jeho neseriózne správanie, sľuby, ktoré aj tak nedodrží, permanentné váľanie pred televízorom, zatiaľ čo moja dcéra chodí do práce, si všimlo už i Jankine okolie. Zdá sa, že kým sa nerozhodne ONA sama, sú všetky kázne sveta zbytočné. No nedá mi to. Mám sa ako matka nečinne prizerať? Požiadať jeho rodinu, aby nás ho „zbavila“ alebo dcéru z toho bytu (a od neho) dostať násilím?