Presunúť na hlavný obsah

Zdena Studenková: Každý nech si odpyká svoj trest

Kariéra

Populárna herečka Slovenského národného divadla (SND) Zdena Studenková je charakteristická nielen emocionálnym precítením svojich postáv, ale niekedy až nediplomatickou úprimnosťou na podstatné problémy okolo nás.

V rozhovore pre TASR povedala, že s petíciou za prepustenie herca Dušana Cinkotu nesúhlasí a ostro hodnotí niektoré programy komerčných televízií. Je to stále šarmantná dáma s iskrivým pohľadom, ktorá sa teší veľkej popularite aj v susednom Česku.

V poslednom čase sa v bulvári spomína vaša mladosť v spojení s erotikou? Neprekáža vám to?
Pozrite sa, nemôžem povedať, že by tu neboli veci, ktoré by mi neprekážali, ale s touto skutočnosťou som istým spôsobom vyrovnaná. Myslím si, že bulvár zaujíma nie to, čo som kedy urobila, pre bulvár je vlastne vždy dôležité, aby tam bolo niečo pikantné a "šťipľavé". A to zrejme zaujíma mnohých divákov a inak, povedzme si, že práve bulvár sa nachádza na každej stavbe spolu s rožkom, paštétou a pivečkom... Myslím, že to takto je a treba to brať ako normálnu vec. Prekáža mi však, ak sa niektoré súkromné veci riešia cez bulvár. Viac by mi prekážalo, keď sa pretriasa moja súčasnosť ako to, keď sa zaoberajú nejakou mojou fotografiou z čias, keď som mala 25 rokov a bola som ešte veľmi pekná.

Domnievate sa, že vaša popularita je väčšia v Čechách než na Slovensku?
To si ani nemyslím. Už je za nami obdobie, keď som veľa nakrúcala v Prahe. Sú to skôr nejakí pamätníci, ktorí si vedia na mňa spomenúť. Na Slovensku som stále aktívna, avšak nehovorme, že je to elita. Dá sa však povedať, že som medzi desiatkou hercov, ktorí sú ešte stále zaujímaví a preto ich rieši bulvár.

Chceli ste sa niekedy súdiť práve v spojení s bulvárom?
Raz na podnet kolegu Miška Dočolomanského, s ktorým tiež bola vymyslená nejaká kauza. Napísali sme žalobu a podali ju. Avšak po troch dňoch sme ju stiahli, pretože mi môj advokát a kamarát povedal, že každá kauza trvá tri dni a či chcem chodiť po súdoch a roky sa ťahať o pravdu a zbytočne dávať práve bulváru vodu na mlyn, že je to hlúposť. Tak sme si nechali poradiť, stiahli sme to a naozaj o tri dni už bola zase iná kauza.

Povedali ste o sebe veľa zaujímavých vecí. Máte i veľa skúseností. Ako na Slovensku podľa vás funguje právo?
Nefunguje! Presne tak to vnímam, jednoducho ryba smrdí od hlavy a pokiaľ mi tu napríklad nemáme generálneho prokurátora, pokiaľ sa tu dejú také kauzičky, aké sa tu momentálne dejú, napríklad ohľadom predaja nehnuteľností, zapečatenia rôznych káuz, ktoré sa naraz poza chrbát znenazdajky otvoria... Ja to vnímam, že máme absolútne bezprávny štát. Od toho sa odvíja všetko. Od toho sa odvíja aj to, že sa nevieme vyrovnať s tým, čo stále hovorím. Ale ľudia to neradi počúvajú, keď hovorím o našich problematických rómskych spoluobčanoch. Nič iné si neželám, len aby zákon platil ako na mňa, tak i na nich.

Myslíte si, že kultúrna obec robí dosť preto, aby sa napravila verejná mienka a aby demokracia začala fungovať inak?
Myslím si, že nie. Okrem iného som presvedčená, že práve skutočnosť, že kultúra samotná je na chvoste, pretože je to nadstavba spoločnosti, čiže sa mnohí tvária, že ju nepotrebujú. A herci? Veď nič nerobia, nič nevyrábajú, nič po nich nezostane a chcú peniaze?! Keď niekto povie, že Studenková predsa nič nevyrába, tak mi je jasné, že tomu jeho kockatá hlava vôbec nerozumie. Ani jeden z ministrov kultúry tu už roky nič nerieši. Nikdy som nezažila to, aby sa nejaký minister postavil za kultúrnu obec a žiadal navýšenie financií do rezortu, aby niečo užitočné urobil. Všetci sklopia zrak, salutujú, len aby zostali vo svojej "teplej" funkcii. Ja preto veľmi zazlievam práve ministerstvu kultúry, že sa v prospech umelcov nič nedeje.

V poslednom čase sa pretriasa v médiách odsúdenie a trest herca Dušana Cinkotu. Písala sa dokonca petícia za jeho prepustenie. Súhlasíte s ňou?
Nesúhlasím s ňou. Ako som už povedala, myslím si, že právo má byť uplatňované na všetkých. Či je to už pán Cinkota, alebo ktokoľvek iný. To, že práve pán Cinkota je mediálne známa osoba, ma v tejto chvíli vôbec nemusí zaujímať. Ako sa k tomu má postaviť iný človek, ktorého syn bude takto odsúdený? Prečo by mal byť teda pán Cinkota, iba preto, že je herec, oslobodený? S tým naozaj nesúhlasím. Každý nech si odpyká svoj trest. Nikto kolegovi Cinkotovi neberie, že je talentovaný človek. Nikto mu neberie, že už od začiatku, keď sa jeho kauzy začali, dostal vždy novú a novú príležitosť. On nikdy nebol hereckou komunitou zatratený a naozaj vždy dostal svoju príležitosť. Práve preto s touto petíciou nesúhlasím a domnievam sa, že to je naopak kontraproduktívne, pretože sa opäť verejná mienka obráti proti kultúrnej obci. Prečo si má národ myslieť, že na nás neplatia tie isté pravidlá ako na ostatných?

Keď si doma zapnete televízor, vstúpite nechtiac do sveta fariem, extrémnych rodín, farmárov, master chefov, talentov. Nenapadlo vám niekedy, ako predstaviteľke staršej generácie, že sa spolu s kolegami proti takejto úbohej programovej skladbe postavíte?
Poviem vám to takto. Napríklad robím veľmi málo v dabingu. Prakticky sa tým neživím. U nás sa zdvihla nedávno vlna odporu voči tomu, že sa v spomínanom dabingu od päťdesiatych rokov minulého storočia nezmenila výška honorárov a že sa majú dokonca znižovať. Kolegovia mi vtedy zatelefonovali: "Ty, Zdeni, ideš s nami?" Odpovedala som, že samozrejme, že s tým súhlasím, že majú moju podporu. Nepôjdeme do dabingu skôr, ako sa honoráre nezvýšia, či aspoň neudržia na takej úrovni, ako sú. Predstavte si, že nakoniec sme zostali iba štyria. Viete, koho napísali médiá ako lídra? Práve mňa. A takto to je takmer vždy. Bohužiaľ, sme vydierateľní. Vieme, že z divadla nezaplatíme naše účty. Živíme sa predovšetkým tým, že hráme práve v súkromných televíziách a tam fungujú naozaj súkromné záujmy.

Čo vás zaujíma a čo robíte vo svojom voľnom čase?
Písala som aj nejaké knihy, recepty, ale to už všetko bolo. Najväčšou láskou je však pre mňa opera. Pred pár týždňami som bola napríklad znova vo Viedni. Chodím do Arény, kde dávajú fantastické prenosy z Madison Square Guarden. Takže akoby naživo sedíte v newyorskej opere. Práve opera v najvyššej dokonalosti je práve to, čo ma uchvacuje. To je pre mňa najväčšia duševná potrava, aká môže existovať. Keď som tam sedela a spolu so mnou 4000 ľudí, tak som si vravela: "Pozri, to všetko má zmysel. Pozri, koľko je tu ľudí!"

Vo svojej hereckej kariére ste hrali po boku mnohých hercov. Môžete nám povedať, kto vás najviac oslovil a čím?
Poviem vám pravdu, že mojím, takmer najväčším vzorom je doteraz herecká kolegyňa Mária Kráľovičová. To je žena, ktorá sa v živote na nič nehrá. Vyhliadla si ma už vtedy ako chránenca, keď som prišla do národného divadla, a to som bola iba v druhom ročníku na vysokej škole. Pre mňa to bolo vtedy tvrdé, pretože som išla do konfrontácie s najväčšími hviezdami divadla. Mária bola pre mňa takým umeleckým tútorom, a keď som niekedy začala plakať v kúte, prišla za mnou a rovno mi povedala: "Padaj na javisko, tam patríš." Neviem zabudnúť na dielo od Maupassanta Dědictví, ktoré sme točili ako film v Prahe spolu s Danou Medřickou a strašne veľa času sme sa spolu rozprávali. To bola pre mňa fascinujúca osobnosť a herečka keď nie európskeho, tak neviem už akého kalibru.

Prečo si myslíte, že v posledných rokoch viazne kvalitná filmová tvorba?
Slovenská tvorba viazne určite, česká až tak nie. Možno preto, lebo český film sa zachytil toho, čoho sa zachytiť mohol. Napriek tomu, že nemôžem povedať, že česká tvorba, ktorá tam teraz fičí, sa mi páči. Uvediem napríklad Hřebejkove filmy zo života malého českého človeka, kde autor zachytil všetko to, čo pozná, čo je Čechom blízke a čo je neztotožniteľné s americkou tvorbou. To bola asi správne zvolená cesta. Teraz, keď vidím niektoré súčasné filmy, v ktorých sú samí škaredí ľudia, prefajčení, na okraji spoločnosti, tak už ma to tak veľmi nezaujíma. Chce sa to tu potom podobať na niečo, čo bolo v Amerike pred tridsiatimi rokmi. Pritom aj tam je teraz comeback k niečomu peknému. Tak sa mi zdá, že česká vlna akoby dobiehala oneskorene Ameriku, s ktorou sa už v živote nestretneme, ale aspoň takto sa ju snažíme dohnať. Slovenský film sa akoby vytratil úplne. Veď u nás ani film nemal veľkú tradíciu. Dobrá bola slovenská televízna tvorba, kde práve aj môj bývalý manžel Stano Párnický nastavil líniu fantastických adaptácií špičkových filmov. No a pochopiteľne táto éra sa skončila po revolúcii, keď už neboli peniaze na film ani u súkromných televízií, ktoré vtedy vznikali. Keď vezmeme do úvahy, že u nás sú aj dobrí scénaristi, komerčné televízie, žiaľ, nezaujíma kvalitný príbeh. Ony potrebujú, aby v priebehu štyridsaťpäťminútovky, ktorá sa s reklamou natiahne na dve hodiny, mali v jednej minúte krv, potom sex a tak ďalej. Nemusí ísť o nič, ale musí tam byť všetko. Spomeniem, ako raz vybehla jedna nemenovaná šéfredaktorka na chodbu a začala kričať: "Nechajte si tie televízne noviny, ale ja potrebujem krv, iba krv!" To vypovedá o tom, aká je dnes ambícia a hodnoty.

Kam to podľa vás takto pôjde?
To, že som zažila Nežnú revolúciu a už som bola vtedy dospelá, je pre mňa to, čo mi nikto nevezme. Som šťastná, že som zažila takú veľkú spolupatričnosť ľudí a ohromnú atmosféru... To sa mi už asi nikdy nepodarí, pokiaľ nebude koniec sveta a ľudstvo nezačne odznova. Za takéto momenty som životu povďačná. Je to pre mňa vnútorné obohatenie a poznanie toho, že má ešte zmysel žiť. Sú tu stále momenty, za ktoré treba bojovať a dúfať, že všetci ľudia okolo nás nebudú iba komerční, konformní a hlúpi. Je to ako rieka, ktorá si nájde vždy cestu i pomedzi kamene.

Na umeleckej priemyslovke ste študovali fotografiu. Venujete sa niekedy aj tomuto druhu umenia alebo nejakej inej múze?
Nie, nefotografujem. Ale mám vzťah k výtvarnému umeniu, obdivujem ho, fascinuje ma. Byt mám obvešaný rôznymi obrázkami, ale sama mám k nemu vzťah iba taký reprodukčný. Dajte mi ceruzku a ja to obkreslím. Nemám odvahu skúsiť maľovať a ani to nebudem nikdy skúšať. Viem však, že mám schopnosť písať, mám určite zmysel pre pointu, presne ako som to vystihla v rozprávkach, ktoré som napísala pre deti. Píšem ceruzkou a veľmi rýchlo, určite by som nemohla písať na počítači, tam totiž ťukám ako ďateľ, to by som zahodila veľmi rýchlo. Rýchle mi plynú myšlienky, niekedy používam i "tesnopis" a musím použiť rozprávanie, to ma baví. Opisujem nejaký príbeh a dospejem k pointe, ale rýchlo. V tomto asi mám nejakú fabulačnú schopnosť. Ale v tom výtvarnom umení, to som, žiaľ, mrzák.

Vyrastali ste v skromných pomeroch. Stalo sa vám, že vás vo vašom živote známej herečky vyhľadal niekto z detstva a povedal vám, že má z vašich úspechov radosť?
Vyrastala som na okraji Bratislavy v robotníckej štvrti a musím povedať, že to bolo to najlepšie. Bol to taký bratislavský Bronx. Spomínam si, že pred pár rokmi ma oslovila jedna spolužiačka, s ktorou sme spolu chodili na gymnastiku, a veľmi sa mi to nepozdávalo. Išlo o peniaze. No, neprekáža to. Priatelia z detstva nie, nespomínam si.

Čo vás na divadle najviac fascinuje?
To, že nikto nemôže vedieť, čo je moje a čo je text. Ten môj osobný vklad, to, čo do úlohy dáte sám zo seba, to, čo sám dáte pocitovo do textu. Milujem divadlo práve preto, lebo si ho môžem doslova odžiť a niekedy si dokonca vyriešiť aj osobné problémy. Sú predstavenia, ktoré napríklad napísali ženy medzi štyridsiatym a päťdesiatym rokom, autorky, ktoré sumarizujú život, jeho peripetie, nevydarené manželstvá, ktoré dajú do svojej tvorby všetko, čo chceli dosiahnuť i to, čo sa im nepodarilo. Keď odchádzam po takom predstavení, tak si poviem: "Dnes je deň, kedy by stálo za to streliť si guľku do hlavy." To je na tom divadle to fantastické.

Text: TASR
Foto: TV Markíza, ORANGE