Dejepis by som najradšej učil odzadu

Prezrádza v nej, že Pribina oslovoval Mojmíra Mojko a že prelietavý Samo opustil manželku, keď urobil mocenskú kariéru u Slovanov. Humor nikdy neškodí: kto si chce čítať s úsmevom o našich hrôzyplných dejinách, má teraz príležitosť.

Je Slovensko pripravené prijať humor o sebe? Ste pripravený brániť sa?
Uvidíme, ale nemám sa čo brániť. Takto vidím dejiny. Nie som historik, som učiteľ, ktorý chce takýmto spôsobom našu históriu podať detským čitateľom. Zatiaľ som mal len pozitívne reakcie, no som pripravený na všetko.

Čo keď žiaci začnú odpovedať takým žartovným spôsobom, ako píšete?
Tak budem len rád.

Prinútilo vás písanie kníh k ďalšiemu štúdiu dejepisu?
Začal som chodiť do knižnice a študovať. Je to pre mňa obohacujúce najmä v tom, že si sceľujem poznatky.

Prečo ste vyštudovali dejepis? Pomýšľali ste, že raz ním aj rozosmejete publikum?
Nebol v tom zámer. Chcel som študovať slovenčinu, a nie dejepis. Na filozofickej fakulte však otvárali kombináciu slovenčina-dejepis a tak som sa dostal k dejepisu.

Milo vás prekvapil, alebo sa len potvrdilo, že sa vtedy vyučoval nezáživne?
Dejepis sa stále vyučuje nezáživne. Je to len veľká suma dátumov s minimálnym previazaním. Takže, aj na vysokej škole to nebolo bohviečo. Pravek síce zaujímavo prednášal profesor Novotný, zaujal ma aj docent Valachovič, dobrý rozprávač bol profesor Kučera, ale aj tak som mal pocit, že ide o samé dátumy a fakty bez súvislostí.

Myslíte, že inde učia dejiny lepšie?
Neviem, ako to funguje inde, viem, ako to funguje u nás. Môj syn sa na základnej škole učil skoro to isté, čo sa bude učiť na gymnáziu. Žiak sa naspamäť naučí dátumy pár faktov, pri odpovedi ich vysype z rukáva, alebo napíše do písomky, a tým končí celé stretnutie s históriou. Podľa mňa decká nemusia z hlavy vedieť ani jeden dátum, ale musia vedieť, prečo sa dialo to, čo sa dialo.

Máte nejaký zlepšovák, ako na to?
Možno by sa mali učiť dejiny odzadu, aspoň na gymnáziu. Viac rozumieme tomu, čo sa stalo nedávno. Dvadsiate storočie je napríklad pre nás ľahšie čitateľné, lebo dejiny sa odrážali v našom živote a dodnes ten vplyv trvá: napríklad obe svetové vojny, vznik ČSR, mníchovská zrada, Pražská jar, okupácia, Nežná revolúcia. Asi by bolo teda dobre začať tým známejším a postupne rozmotávať klbko historických príčin. A možno ešte lepšie by bolo učiť dejepis na príklade histórie vlastnej rodiny. V rodine sa odráža všetko, čo sa deje.

To je úloha skôr pre literátov, ale - ako si to predstavujete?
Dejiny, to sú príbehy o živote a príbehy treba zažiť. Preto by nebolo márne, keby si piataci v učebni vybudovali napodobeninu pravekej jaskyne a v nej by si počas prvého polroka výučby dejepisu "zažili" život pravekého človeka a popritom by pochopili a osvojili si základné pojmy späté s týmto obdobím dejín. V druhom polroku by sa už čítali grécke mýty, Homérove eposy a vysvetľovali by sa základné formy spoločenského zriadenia. Neskôr by žiaci mali mať priestor, aby mohli chodiť do múzeí, po pamiatkach, sledovať dokumentárne filmy, jednoducho, aby si žiaci dejiny "zažili".

Povedali ste, že všetko sa zrkadlí v rodine. Akú máte rodinu vy? Čítali vašu knihu?
Mama bola učiteľka dejepisu a asi ma vo veľkej miere ovplyvnila. Spomínam si, že to bola ona, ktorá mi podstrčila Zamarovského. Moju knižku čítala, ale zatiaľ nič nehovorí. Pre mňa to však nie je dôležité, neberiem ako niečo výnimočné, že som ju napísal.

Nechcete napísať učebnicu?
Vôbec nie a ani na to nemyslím. Nerátam sa medzi historikov  ani výnimočných učiteľov. Ja sa len po večeroch bavím písaním o dejinách. Som len obyčajný učiteľ a chcem ním zostať.

Hovoríte to priam hrdo. Je to krásne?
Preto som tu, v škole. Raz som už zo školy odišiel, skúsil som pracovať tam, kde sa dá viac zarobiť, ale vrátil som sa.

Zarobili ste?
Zarobil som viac, ale škola ma zasa viac baví. Koľkokrát aj nadávam na žiakov, ale potom ma niečím potešia a je to zasa dobré. Najviac ma baví to, že im poviem niečo, čo počujú po prvý raz.

Učíte na škole s dobrou povesťou - sú aj tunajší žiaci agresívnejší a povrchnejší, ako sa to dnes tvrdí?
Som tu ako v inkubátore. Žiaci sú slušní. Nemôžem povedať, že by sa zle správali, alebo že by boli iní, ako keď som sem nastúpil. Ale pravda je, že to už nie je taký výber ako kedysi. Kedysi v Bratislave bolo okolo desať gymnázií, dnes je ich niekoľkonásobne viac. Myslím, že by sa mali kritériá zmeniť, aby bolo trocha náročnejšie dostať sa na gymnázium. Prichádzajú sem trojkári, ktorí sa trápia, a keby boli niekde inde - a venovali sa tomu, čo ich baví - boli by možno šťastnejší. Nemuseli by zažívať pocit neúspešnosti. A pokračuje to aj po maturite, nevedia, čo ďalej, idú na súkromné vysoké školy - je to začarovaný kruh.

Dnes učia väčšinou ženy - platí to aj na vašej škole?
V našom učiteľskom zbore je asi sto učiteľov, z toho je asi dvanásť mužov.

Asi vás rozmaznávajú, ale aj tak - recesisticky priznávate, že ste vždy ste mali najradšej prázdniny. Ako prázdninuje učiteľ?
Okrem toho, že budem oddychovať pri turistike, plávaní, bicyklovaní, po večeroch budem písať tretie pokračovanie hrôzostrašných dejín: od bitky pri Moháči až po Jozefa II.

Budete pokračovať až do súčasnosti?
Chcel by som, no je to veľká výzva, momentálne si neviem predstaviť, ako by som zvládol dvadsiate storočie. To je už trocha komplikovanejšie. O čerstvejšom sa ťažšie píše.

Je to len kvôli časovému odstupu alebo sa dejiny v dvadsiatom storočí zvrhli?
Nič sa nezvrhlo, vždy to bolo to isté. Intrigy, podrazy, krutosť - len prostriedky sa menia. Najľahšie sa píše o staroveku, lebo vtedajšie udalosti sú tak obrúsené časom, že sa podobajú rozprávke.

Učí sa slovenčina ľahšie ako dejepis?
Radšej učím slovenčinu, presnejšie literatúru, lebo sú tam príbehy. Aj v dejepise sú príbehy. Ale v literatúre sú umelecky spracované a decká si na ne môžu našiť svoje zážitky. Je tu  väčší priestor na komunikáciu.

Čo budete v lete čítať?
Chcel by som si prečítať Šolochovov Tichý Don. Už sa naň dávno chystám, len je strašne rozsiahly a neviem, či si nájdem dosť pokoja a času. Mám rád ruskú realistickú literatúru, ale aj Bulgakova, Pasternaka.

Žiaci čítajú?
Často hovoríme, že dnešní mladí nečítajú, no moja skúsenosť je taká, že popri nečítajúcich sa vždy nájde aj dosť takých, ktorí čítajú. A skoro v každej triede sa nájde niekto, kto sa pokúša aj písať. Ja som napríklad pred pár rokmi učil úspešnú slovenskú autorku  Ivanu Dobrakovovú.

Ste taký vtipný ako v knižke aj v škole?
Neviem. Myslím si, že asi aj som vtipný. Humor odľahčuje vyučovaciu hodinu a keď sa žiaci cítia dobre, tak to baví aj mňa. Takže, musím byť aspoň trocha vtipný.

Berú vás potom dostatočne vážne? Dávate aj päťky?
Áno, je dôležité oddeliť, pokiaľ je zábava a odkiaľ sa začína seriózna práca. Hranice musia byť. Dávam päťky aj štvorky. Keď napríklad žiaci podvádzajú, som veľmi prísny. Zbadám ťahák a bez milosti dám päťku.

Nie je vám nepríjemné niekoho usvedčovať?
Nie, je to hra. Žiaci ma chcú dobehnúť a ja ich pri tom prichytiť. Viac nachytám chlapcov, dievčatá sú asi rafinovanejšie.

Bavili ste sa pri písaní knihy?
Často som sa pri písaní zabával, no boli aj momenty, keď sa vety veľmi ťažko rodili. Najťažšie bolo vymyslieť vtip, ktorý by sa tam hodil. Dôležitá bola aj práca zodpovednej redaktorky, ktorá mi občas povedala: "No, toto nie je veľmi vtipné", a tak som musel znova vymýšľať.

Čo zaujíma dnešnú mládež z dejepisu?
To sa nedá presne povedať. Každý má nejaké svoje obľúbené obdobie. Chlapcov dosť často zaujíma vojna, prvá aj druhá svetová.

Blíži sa provokujúci názov knihy Barbarskí Slovania k pravde?
Pôvodný názov bol Neznámi Slovania, ale ten nebol dosť iskrivý. Celá edícia je postavená na šokujúcich názvoch. No je na ňom aj niečo pravdy, lebo barbarmi boli všetci, ktorí neboli zo starého Ríma alebo z Grécka. Slovania prišli do Európy po Grékoch a po Rimanoch, s ktorými sa spája i civilizačný vrchol. A po nich prichádzajú Slovania, ktorí nepoužívali písmo, nemali takú vyspelú kultúru, spoločenské zriadenie.

Čo znamená v dejepise slovo barbar?
Pochádzalo to zo slova barb - brada a barbarmi volali všetkých cudzincov, tí bývali bradatí a veľmi sa neupravovali. Hlavne Germáni, ale určite aj Slovania boli bradatí.

V knižke citujete aj vymyslené vtedajšie noviny Moravsko-Nitrianske zvesti, ktoré akože píšu o príchode Cyrila a Metoda v článku Konečne úspech! A je tam aj rozhovor s Konštantínom!
Áno, v prvom diele knižky je s humorom spracovaný aj príchod bratov zo Solúna a všetko okolo toho. Trochu som to odľahčil.

Nebáli ste sa žartovať na takú serióznu tému, ako je príchod vierozvestov Cyrila a Metoda?
Každý historik prichádza so svojím videním histórie. Najhoršie je, ak ho považuje za jedine správne a vnucuje ho ostatným. Aj ja prichádzam so svojím subjektívnym pohľadom na dejiny a dúfam, že je aj zábavný.

Róbert Beutelhauser
Narodil sa 19. septembra 1970 v Považskej Bystrici. Pochádza z učiteľskej rodiny, maturoval na bratislavskom gymnáziu na Tomášikovej ulici a učí slovenčinu a dejepis na gymnáziu na Metodovej ulici. Vo vydavateľstve Slovart mu práve vyšla kniha Barbarskí Slovania, ktorá je prvým dielom edície Naše hrôzyplné dejiny. Inšpiráciou  mu boli knižky z edície Hrôzostrašná história od britského autora Terryho Dearyho, ktoré Beutelhauser pre Slovart redigoval. Knižku ilustrovala Katarína Slaninková.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu