Boris Hanečka: Móda má ostať hrou

Na ktorú príležitosť najradšej šijete? Je to svadba, módna prehliadka alebo niečo iné? 

Rozvodové konanie. Žena tam musí vyzerať oveľa pôsobivejšie ako na svadbe. Je nutné "vytrieť zrak" všetkým zúčastneným. Je to motivácia pre dizajnéra, stylistu aj vizážistu. Je to vlastne najvyššie postavená latka.

Spomínate si aj na najkurióznejšiu pracovnú ponuku, do ktorej ste boli zainteresovaný? 
Bola to reklamná kampaň pre istú mraziarenskú spoločnosť. Obrovské mrazáky, v ktorých sa chladilo mlieko, šunka, salámy, syry či cukrovinky. Pôvodný koncept, kde mala byť manekýnka v kožuchu a nohavičkách, sme zamietli. Ementálové šaty s volánikmi, vlasy z korbáčikov, šunková krinolínka so salámovou ružou. Bonusom bol čokoládový živôtik, vytláčaný vlnitý účes z krému a marcipánové ružičky ako klobúčik. Pracovali sme na tom s kolegom Lukášom Kimličkom, modelkou bola Deniska Dvončová Klimová. Neviete si predstaviť, aké rôzne katastrofálne vône (losos, syry, červené mäso) sme cítili počas tých dvoch dní fotenia... Ďalšou kuriozitou bol výkal pre jeden film – obrovský, hnedý, lesklý, plnený molitanom. Len dlhé krásne nohy v črievičkach z neho trčali a otvor na tvár, konkrétne tvár Ivici Slávikovej. Obdivujem ju, že to "uniesla". Ale podľa toho sa pozná profík. Bez ofukov a s gráciou, ako kráľovná!

O takmer každom povolaní sa vraví, že treba byť tak trochu psychológom. O vašom to platí tiež. Je ťažké robiť kompromis medzi názorom klientky, vašou predstavou a momentálnym trendom?
Trend je to najposlednejšie, o čo sa treba opierať pri tvorbe šiat. Vždy to musí vychádzať zo ženy. Ak to absentuje a žena nebodaj nemá náladu a je pasívna, je zbytočné šaty na mieru vôbec začať šiť. Ale ak vás inšpiruje, neexistujú proporcie ideálnej krásy, nie je ani oklieštenie, ktoré by dizajnéra zväzovalo. Ste slobodný. K tomu určite prispieva aj sloboda a odvaha klientky nosiť aj výraznejší model. Ale výraznosť nie je to, čo vyžadujem od modelu. Preferujem aj nenápadnú krásu okúzľujúcu na druhý moment. Názor klienta je veľmi dôležitý, je to hlavne jeho pohľad, ako vidí seba. Ale musí byť akoby pretnutý mojím pohľadom a nie príliš vlažný – výsledok je tam, kde sa to kríži. Ak niekto skúma osobnosť a vníma vonkajšie znaky, ešte sa nemôže považovať za psychológa. Ja sa však určite nevnímam ako módny guru ani ako podomový šarlatán. Skôr ako poradca a priateľ. Móda má ostať hrou. Ak sa z príbehu tvorby vytratí, vtedy treba volať doktorovi...

Sú umelci, ktorí sa v tomto období vzdávajú, pretože si myslia, že šaty, šperky, obrazy... sú to posledné, čo ľudí v čase "krízy" zaujíma. Čo hovorí prax vám?
Ľudia v čase krízy siahajú po overených značkách. Kupujú rovnako drahé veci ako v čase "blahobytu", len o tom nikto nevie. Robia to akoby v tajnosti, ale s istou dávkou premyslenosti. Kupujú to, čomu veria, že prežije. A bude mať hodnotu aj o polstoročie... Je to vlastne premyslený ťah. Ale aj na konci toho vlaku ostáva kopec talentovaných ľudí bez práce či ocenenia. Príčinou sú nedôvera a možno slabá orientácia v obore. Prax hovorí, že ťažkou prácou akou výroba odevu a s ňou spojená kultúra odievania je, človek nikdy nezbohatne, ale môže mať uznanie. Ochota priznať aj vlastnú chybu robí z remeselníka majstra. A potom môže byť aj vyhľadávaný. To je jediné know-how, ktoré funguje. A samozrejme, ak svoju prácu milujete!

Text: Dana Závadová pre oŽene.sk
Foto: archív Borisa Hanečku