Paul Yung: Slovensku chýba iba more

Žijú v Bratislave, ale Paul, prekladateľ a šéfredaktor slovensko-čínskych obchodných novín, si obľúbil celé Slovensko. Pozná ho a prekladá o ňom informácie do čínštiny. Slovensko vidí trocha inak ako rodáci.

Kde na Slovensku sa vám najviac páči a prečo?
Určite v Bratislave, kde žijem. Milujem Staré Mesto s jeho korzom, s kaviarňami, kostolmi a galériami. Ale aj Horský park. Chodievam tam často na bicykli. Ako rodina si robíme výlety na Devín alebo cez Čunovo až do Vojky (voláme to "koniec sveta") a odtiaľ kompou cez Báč naspäť do Bratislavy. Okolie mesta je čarovné. Mojím druhým naj je určite Spiš. Pohľad na Spišský hrad, ktorý vidieť z veľkej diaľky, je neopakovateľný. Alebo prechádzka po Spišskej Kapitule, Levoči, Kežmarku. Či Markušovce… celá "Spišská gotická cesta". Na Spiši žijú príbuzní mojej manželky –  vlastne aj moji príbuzní – tým je môj vzťah umocnený.

Zhodnete sa na obľúbených miestach s manželkou?
Pojem "krása" vnímame podobne a väčšinu miest sme navštívili spolu. Rozdielnosť je asi v tom, že manželka je viac mestský človek ako ja. Prírodu má rada, ale skôr záhradu, park v meste, a nie hory či turistiku. Mne, chvalabohu, vyhovuje oboje.

Objavujete si Slovensko sám alebo vám ho objavila manželka?
Aj sám, aj cez manželku. Prekladal som rôzne materiály o turistických atrakciách Slovenska do čínštiny. Mnohé som už videl, ale zďaleka nie všetky. V toto leto plánujeme vlastivednú dovolenku aj s deťmi. Trasa povedie Banskou Štiavnicou cez Ochtinskú aragonitovú jaskyňu do Košíc a odtiaľ na sever: Prešov, Stará Ľubovňa až do Zamaguria. Deti už všeličo vedia z histórie, chceme si to s nimi spoločne prejsť - hrady, kostoly, múzeá a podobne. Aspoň tie najznámejšie. Veľmi sa teším na gréckokatolícke drevené kostoly, lebo naživo som nevidel ešte ani jeden. Na severovýchod od Prešova, pri poľskej hranici, je týchto unikátov sústredených najviac. Špecifickým bodom výletu bude splav Dunajca na plti.

V čom sa líši Slovensko od Číny, pokiaľ ide o pôvab krajiny?
Slovensko sústreďuje na malom území akoby "všetko" okrem mora. V Číne sú moria, púšte, jazerá, vysoké bralá a hory či vzácne chrámy a pamätihodnosti, ale je to všetko roztrúsené na obrovskej ploche. A za mnohé veci treba platiť vysoké vstupné. Napríklad rodinný lístok na Devín (pre 5 ľudí) stojí 6 eur. V Číne by to bola celkom iná suma. Alebo: areál Bratislavského hradu je až do polnoci otvorený každý deň zadarmo. To je v Číne nereálne. A potom, v najľudnatejších častiach Číny je príroda veľmi zdevastovaná. Niekedy treba dlho cestovať, aby sa človek ocitol trebárs v lese. Na Slovensku sú aj mestskí ľudia obkolesení krásnou prírodou a spevom vtákov. To je pre Číňanov nezvyklé. Mnohí sú šokovaní, aké je tu modré nebo. Slováci na balkónoch či v predzáhradkách vo veľkom pestujú kvety. (Číňania nanajvýš zeleninu.) To bolo od počiatku pre mňa veľmi exotické. Čína nemá starobylé kostoly, hrady, kaštiele, ani kúpeľné mestá. To je pre mňa veľmi exotické tiež. Aj samotné dediny v horách s malebnými chalúpkami, či salaš s ovcami a s bačom. Agroturistika tu má obrovskú perspektívu. A ešte niečo... obľúbil som si cykloturistiku. Konkrétne Bratislava je na ňu ako stvorená. V Číne pojem "cykloturistika" pokiaľ viem ani neexistuje.

Elena Hidvéghyová-Yung: Manžel mi dal "nové oči"
Krásy Slovenska som kedysi vnímala len periférne. To cudzie som obdivovala viac. Lenže môj manžel vníma práve našu krajinu a pamiatky ako krásne, unikátne – všetko si fotí. Dookola. Veď vždy je iné nebo, iné počasie, iné svetlo, povie. Napríklad "slávny" pohľad na historickú Bratislavu zo Sadu Janka Kráľa, aj s kusom Nového mosta, má odhadujem aspoň v tristo rôznych záberoch. Poškriepime sa občas, keď mu "nakazujem", aby menej podarené veci vymazal, ale on si tvrdošijne necháva všetky.

V každom prípade cez jeho nefalšovaný záujem o Slovensko, najmä históriu a kultúru, ja sama mnohé veci dodatočne objavujem. Aj samotnú Bratislavu. Máme doma peknú kôpku kníh o histórii mesta, o pamiatkach. A nielen o tých bratislavských. Je to manželova veľká vášeň, hobby, zháňa si knihy aj v antikvariátoch. Občas si ho doberám, že vo vedomostnej súťaži by zahanbil možno nejedného našinca. Láska k vlastnej krajine myslím si mnohým Slovákom chýba.

S manželom deti vychovávame opačne: obdivovať cudzie, áno, ale predovšetkým poznať vlastnú kultúru, vlastné korene. Celá rodina chodievame napríklad na korunovačné slávnosti. Manžel bol dojatý a zároveň šokovaný, keď videl kráľa pred arcibiskupom prisahať na kolenách, že bude dobrý k svojmu ľudu. Čínski panovníci vo svojej despotickej tradícii o ničom takom nechyrovali. Naše deti majú veľmi rady históriu. Vedia presne, koľko korunovácií bolo v Bratislave, odkedy dokedy a prečo bola hlavným mestom Uhorska, kto dal zlatú korunu na vežu Dómu, čo sú to kráľovské insígnie. Veď je to trochu ako rozprávka! Predstavujem si, či by Slováci vedeli spraviť minisprievodcu turistovi po rodnom meste… Koľkí ľudia by to zvládli? V prípade Bratislavy napríklad stručne predstaviť hlavné atrakcie – Hrad, Dóm sv. Martina  a Staromestské námestie s radnicou, prípadne aj s Primaciálnym palácom, či Devín. Mimochodom, len nedávno som zistila, že doslovná likvidácia tých prvých dvoch, visela v polovici minulého storočia len na vlásku...

Musím sa priznať, že mňa pre Bratislavu, respektíve pre Slovensko nadchol môj čínsky manžel. Dal mi akoby "nové oči". Je to zvláštny paradox môjho života.

Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu