Mária Kráľovičová: Prežila som tisícky životov

Netrpí depresiami, má chuť do jedenia a vzhľadom na to, ako vyzerá, môže si dovoliť byť aj trocha koketná. Mohlo by sa zdať, že žije iba divadlom, ale urobila aj inú kariéru ako hereckú: je richtárkou Záhorákov, ktorí žijú v Bratislave. Má dcéru, syna, päť vnúčat a veľa spomienok. Radšej sa však ešte stále pozerá dopredu.

Máte tajné želanie?
Ešte si chcem zahrať nejakú peknú rolu - možno mi ju niekto napíše. Želám si tiež, aby som zatiaľ neodchádzala z tohto sveta a aby som bola zdravá. Jednoducho povedané - chcem umrieť zdravá.

A čo konzumnejšie ciele? Okolo nás je toľko krásnych vecičiek! Všade sa dá cestovať - chcete ešte poznávať svet?
Cestovať chcem. Nepoznám napríklad sever. Nebola som vo Švédsku, Fínsku, Nórsku, hoci som po tom túžila. Čína mi tiež ušla. Čo sa dá robiť, všetko sa stihnúť nedá.

Kde bolo najlepšie z tých miest, ktoré ste stihli?
Verím, že som žila kedysi vo Francúzsku, lebo keď som prišla po prvý raz do Paríža, hneď som sa v meste vyznala. S manželom Mirkom sme tam chodili každý rok, aspoň sa nadýchať. Prešla som sa po Versailles a to ma nabíjalo energiou. Tam by som sa ešte chcela vrátiť. Aj do Londýna.

Osudom sa vám však stala Bratislava - stačila vám?
Bratislava bola prvé veľké mesto, ktoré som videla. Bola som ňou očarená a niečo z toho pocitu mi dodnes zostalo. Vtedy som mala pätnásť rokov, práve som vychodila meštianku, priviezla som sa do Bratislavy vlakom z Kútov a hľadala som si prácu. Strávila som v Bratislave (od júla 1942) tri roky. Potom bolo po vojne, išla som na konkurz, dnes by sa povedalo kasting, a odvtedy - teda tých šesťdesiatsedem rokov - robím v divadle. Po dvoch sezónach v Martine som sa zasa vrátila do Bratislavy. Takže som stará Bratislavčanka a strašne milujem toto mesto.

Hrali ste vo všetkých troch budovách SND - kde to bolo najlepšie?
Všetky prvé lásky sú najkrajšie, takže to bude asi to prvé divadlo, historická budova SND.

Keďže robíte tak dlho tú istú robotu, asi máte už vychodené chodníčky? Nenudia vás?
Aj vychodené chodníčky dnes prekvapia. Keď idem autom, zrazu začnem o sebe pochybovať, či dobre vidím: Kde to som? Stoja tam nové baraky, inak to vyzerá, hoci je to moja známa trasa.

Okolo vášho domu je záhradka - pestujete niečo?
Záhradka mi nepatrí, ja tam mám len byt. Bývam v zeleni pod Slavínom a to mi stačí. Svoje som si odrobila na Záhorí. Tam som dosť lopatovala.

Často sa smejete - viete rozprávať vtipy?
Neviem. Vždy ich popletiem. Ale rada vtipy počúvam.

Na čom ste sa v divadle najviac nasmiali? Aj ako herečka?
Najviac sme sa nasmiali na javisku vo Veselých paniach z Windsoru. Vtedy sa smiali nielen diváci, ale aj my herci. Diváci sa niekedy s nami smejú, keď urobíme nejakú chybu, ale vtedy to bolo v celkovej atmosfére predstavenia.

Hrali aj Bancíková, Záborský, Dibarbora, bolo to mimoriadne vydarené predstavenie, ktoré zostalo v histórii divadla aj v pamäti divákov. Ako to, že sa to vtedy tak vydarilo? Bolo to vďaka sladkým šesťdesiatym?
Možno to bolo trocha aj v tom, že sme hrali v historickej budove, všetci sme sa dobre poznali a mali sme k sebe blízko. Teraz máme veľký chrám, ale vlastne sa ani nepoznáme.

Viac sa vám páčilo, keď boli herci pokope? Čo je lepšie - odstup alebo srdečnosť?
Mne sa páčilo, keď sme boli ako rodina. Ja som naozaj z veľkej rodiny, som kolektívny typ, takže mne to vyhovovalo. V jednej šatni sme sa obliekali, líčili, teraz máme každý svoju, sedíme po dvoch, ale neviem, či sme šťastnejší.

To ste spolu chodili aj na dovolenky?
Nie. S mojou rodinou som bola menej ako s kolegami, takže sme si potrebovali od seba aj oddýchnuť. Ale boli sme si blízki. Všetci sme boli mladí - keď som prišla do divadla, malo iba 25 rokov. V tom období sme si všetci zakladali aj vlastné hniezda, mali sme mladé rodiny, naše deti sa poznali, vedeli sme všetko o sebe. Na sviatky sa chodilo šibať, kolegovia robili Mikulášov, čertov aj anjelikov. Tak toto mi chýba, ale dnes sú zasa iné veci.

Stali ste sa rokmi maškrtnejšou? Čo budete raňajkovať na narodeniny?
Ja sa už pred spaním teším na budúci deň. Už večer si chystám raňajky, prestriem si a všetko pripravím. Aj keď nemám ráno ešte rozlepené oči, presne viem, kam mám siahnuť v chladničke alebo v špajze. V podstate raňajkujem stále to isté. Prvú si dávam "zázračnú tabletku“, čo mi pred dvomi rokmi naordinoval syn. Volá sa múmio a treba ju zjesť polhodinu pred jedlom. Som teda mumifikovaná. Ide o akúsi živicu a športovci jej vraj hovoria elixír rekordov. Toto užívam dva roky, ale celé roky už jedávam ráno actimel. Potom si oddýchnem, osprchujem sa a dám si cereálie s jogurtom. Potom nasleduje banán - olúpem ho a odložím, vezmem šupku a položím si ju na tvár ako masku. Chvíľu ju nechám pôsobiť a zjem banán. A to ešte nie je koniec - natriem si dva chlebíky s niečím. Buď so sardinkami, buď s oškvarkami, buď s maslom a medom. Sú to vždy dva chlebíky! A na záver čierny čaj, lebo nepijem kávu. Čaj pijem z pollitrovej čínskej šálky, ktorú som dostala asi pred tridsiatimi rokmi. Potom povymieňam vodu vo vázach, ale ako prvé si ráno pustím rozhlas.

Večer býva tiež príjemný?
Niekedy prídem veľmi ustatá, osprchujem sa, zaľahnem a hneď som v hajaja, ale niekedy, keď mám pred premiérou a je toho veľa, tak sa mi to všetko motá v hlave. Naskočí mi úloha, a to práve tam, kde mám slabé miesto. Začnem si to teda hovoriť - učiť sa. Cez deň som dostala od režiséra domácu úlohu, tak ju plním. Manžel mi hovorieval: ,,Ježišmária, ty si celý deň na javisku s cudzími chlapmi a ešte aj do postele ideš so scenárom!"

Odhodili ste scenár?
Nie. Ale Miruško mi veľmi chýba.

Budia vás zo sna postavy?
Napríklad som sa zobudila na to, že sa mi blíži "storočnica”, a tak som si spomínala, aké básničky som kedy recitovala. Zrazu som si začala hovoriť: "Keď išiel tatko do sveta, pri tomto kľakol buku, na hlavu moju položil tú svoju ťažkú ruku. A pomodlil sa Otčenáš..."  a ďalej som nevedela. Rýchlo som zavolala sestre, či nevie, ako je to ďalej. A vedela len toľko čo ja.

Robíte si bilanciu pri príležitosti jubilea?
Ešte stále sa dívam dopredu, nezaoberám sa tým, čo bolo. Za mnou je strašné kusisko života, ale ja sa práve preto strašne ponáhľam dopredu, aby ma to nespomaľovalo. Herec Hugo Haas povedal, že herectvo je krásna duševná choroba, z ktorej sa žiaden herec nechce a nemôže vyliečiť. Ani ja.

Čo je na herectve také úžasné?
Prežila som tisícky životov. Každú postavu röntgenujem, konfrontujem sa s ňou. Požičiavam jej Kráľovičovú, svoje telo, debatujem s ňou, stále tam je to - prečo, prečo, prečo? Prečo to autor takto napísal, prečo táto postava takto koná? Kladiem si otázku, či by som ja takto konala. Je to veľmi zaujímavé, ale chce to daň - musím sa stávať niekým iným.

A čo keď sa k vám niektorá postava nehodí alebo je zle napísaná?
Pripomína mi to život, keď niekto má partnera, ktorý nie je dobrý a musí s ním každú noc spať. Herec si však nemôže vyberať hrozienka z bábovky.

Ktoré vlastnosti boli vo vašom živote rozhodujúce?
Som dosť dôverčivý človek, a to prináša sklamania. Prišla som do mesta ako dedinčanka, hovorili mi: Marko, musíš byť dobrá, potom prídeš do nebíčka. No a ja som si myslela, že do nebíčka sa chodí ako do Šaštína na púť. Preto som sa ani smrti nikdy nebála. Neviem, či je dobrá taká dôverčivosť, ale ja som mala vždy aj odvahu. A rozprávky ma zasa naučili snívať. Napríklad také Dievčatko so zápalkami. Vždy som chcela iných spraviť šťastnými. Herectvo mi to umožnilo.

Kde sa vzal váš rod v Čároch? Na koho z rodičov sa podobáte?
Podobám sa na otca. On bol aj blíženec ako ja - vzdušné znamenie. Mama bola pragmatik. Obaja boli však veľmi pracovití. Kráľovičovci údajne prišli do Čárov z Chorvátska, mama sa volala Poláková, prišli teda asi z Poľska. Neviem, prečo sa tam kedysi usadili - za mojich čias Čáry boli malá, zabudnutá, zaprášená dedinka. Nebola tam ani asfaltka, ani autobus. Do školy v Šaštíne som chodila pešo, denne desať kilometrov sem aj tam. Ale módu sme tam mali. Keď mala moja mama 15 rokov, kúpili jej singerku, šijací stroj, a tak sa stala v Čároch Diorom. Skrátila sukne. My sme nosili kroj len do kostola, inak sme mali tzv. panské oblečenie a zásterku.

Vedeli ste už vtedy niečo o divadle a filme?
Mama bola ochotníčka. A s filmami sa vtedy chodilo ako s kolotočmi. Prišli aj do Čárov. Na lúke vietor trhal stan, lepili ho a zároveň premietali. Zato v Bratislave som si prvé divadelné predstavenia pozrela z prezidentskej lóže - moja teta bola uvádzačkou v SND, a tak ma tam prepašovala. Ako divák som teda začínala naozaj na úrovni.

Text: Helena Dvořáková pre Pravda magazín
Foto: Ivona Orešková