Presunúť na hlavný obsah

Príbehy z holokaustu: Dvakrát prišla o meno

Lifestyle

V kníhkupectvách sa práve objavila kniha Dagmar Hilarovej Nemám žiadne meno s podtitulom Autobiografia ženy väznenej v Terezíne.

Kniha je pre slovenských čitateľov nová, ale jej história je stará. Príbeh dlho žil pod cudzím menom. Text si prisvojila svetoznáma holandská spisovateľka Miep Diekmannová. Najprv uznávala (a uvádzala) Hilarovú ako spoluautorku, potom sa jej ako spoluautorky zbavila. Až teraz, po vyše tridsiatich rokoch, vyšla kniha v Čechách a na Slovensku iba pod Hilarovej menom. Ona sa toho však už nedožila.

Knižka Nemám žiadne meno je spomienkou na koncentračný tábor Terezín. Vtedy si celkom mladučká Hilarová písala denník. Hoci to bolo v koncentračnom tábore, písala o láske, o priateľstvách, o nežnosti. Samozrejme, že do textu prenikajú aj hrôzy vojnových čias, ale optika rozprávania zostáva dievčenská, plná nádeje a chuti do života. Svet si tento text obľúbil práve pre jemný, až panenský tón - aj o panenstve je v knižke reč, čím sa líši od väčšiny kníh s tragickou témou holokaustu.

Hry s autorstvom
Dagmar sa z koncentráku vrátila k rodičom, jej príbeh sa skončil šťastne, ale stalo sa jej niečo iné: spomienky si "prisvojila" holandská autorka. Ich spolupráca sa začala dobrovoľne, prirodzenou dohodou. Existovala dokonca aj zmluva, ale Hilarová si ju poriadne nepreštudovala (bola v cudzom jazyku a obsahovala vraj nezrozumiteľné pasáže). Kolegyni z Holandska, ktorá už bola známou spisovateľkou a priateľkou mnohých českých spisovateľov, jednoducho dôverovala.

Na začiatku text publikovali pod menami oboch autoriek. Diekmannová postupne - kniha vychádzala po celom svete, bola oceňovaná - asi uverila, že to je naozaj iba jej kniha a začala sa tak správať. Postupne z Hilarovej urobila iba postavu svojho vlastného textu. Darmo sa rodina Hilarovcov snažila uviesť veci na pravú mieru, nikto s nimi nechcel rokovať. Ani predstavitelia P.E.N. klubu, na ktorý sa obrátili. Všetci sa oháňali zmluvou. Hilarovci však zbierali dôkazy - pomáhali im novinári z týždenníka Reflex a z Českého rozhlasu - mali originálne denníkové záznamy, pôvodný rukopis, mali osobné výpovede spoluväzňov z Terezína (zhodou okolností boli medzi nimi aj členovia rodiny českého spisovateľa Otu Pavla). A tak nakoniec v týchto dňoch kniha vyšla v Čechách aj na Slovensku pod menom Dagmar Hilarovej.

Táto česká spisovateľka a poetka pred smrťou v roku 1996 poprosila svojho syna Evžena, aby jej meno pri denníku z Terezína obhájil. Hilarová síce napísala veľa kníh, ale toto bola kniha jej života. Mrzelo ju napríklad, keď boli aj s Diekmannovou pozvané do zahraničia, že tam Holanďanka vystupovala ako obdivovaná autorka a ona len ako "námet".

Ako sa to mohlo stať?
V spomienkach z Terezína vystupujú aj väzni z Holandska, dokonca je tam zmienka o holandskom dievčati Uli, ktoré daruje svoju krv českému dievčaťu. Niet sa čo čudovať, že text nadchol holandskú autorku Diekmannovú a že chcela, aby sa knižka čítala aj v Holandsku. S Hilarovou sa stretli na literárnej pôde v Čechách a dohodli sa na spolupráci. Pre Hilarovú bolo zrejme zaujímavé, že sa jej text v tomto tandeme dostane k čitateľom za železnou oponou. V tom bol však aj pes zakopaný. Vzťahy medzi Západom a Východom boli neprirodzené, boli to svety navzájom vzdialené a keby sa Hilarová pustila do obhajovania svojho autorstva - keď už Diekmannová začala podnikať bez nej - mohla na seba zbytočne upozorňovať a ešte si pokaziť aj literárne možnosti, ktoré doma mala.

Keď sa po revolúcii kontakty Západu a Východu obnovili, a najmä, keď Dagmar Hilarová zomrela a predtým požiadala syna o pomoc pri napravení krivdy, bolo možné začať vec autorstva riešiť. A Česi v mene svojej autorky konali. Diekmannová sa obhajovala, že by príbeh bez jej spolupráce bol nepublikovateľný, že ho sama napísala podľa chaotického rozprávania autorky. Autentické v texte vraj boli iba Hilarovej básne. Diekmannová ešte stále tvrdí svoje, ale kniha bez jej mena je už na svete.

Dalo by sa to nazvať šťastím v nešťastí, ale je to fakt - v terezínskom koncentračnom tábore s Hilarovou bol aj Jiří Popper, brat českého spisovateľa Otu Pavla (Poppera) a v rozprávaní sa dokonca mihne aj ich otec Leo, známy napríklad z filmu Smrť krásnych srncov. S ním sa mladá Hilarová stretne v terezínskej ordinácii u zubára, kde robila sestričku. S Jiřím - v slovenskom preklade je meno krkolomne preložené ako Jurko - sa v koncentráku zaľúbia a ich láske sú venované viaceré pasáže. V rodine Popperovcov-Pavlovcov tieto zápisky poznali a dokonca ich odporúčali vydať. Dosvedčili, že Hilarová mala ucelený text a nielen chaotické zápisky. Práve pasáže o láske sú napísané moderne, jednoducho a s veľkou otvorenosťou. Autorka sa v nich rozhoduje medzi dvomi chlapcami - Bubim, s ktorým chodila ešte v Prahe, a Jurkom, vzťahom z Terezína.

Hilarová asi riadne trpela, keď si tieto jej dôverné pasáže z denníka naplno prisvojila iná žena. Hoci Miep Diekmannová tvrdí, že na to mala autorské právo, že Dagmar by to tak napísať nedokázala a že ona, Miep, ju vytvorila. Uvidíme, či spor ešte bude pokračovať. Zostáva len dúfať, že literárny škandál okolo knihy síce pritiahne čitateľov, ale neprehluší to hlavné: posolstvo knihy o tom, čo sa dialo počas holokaustu, ako ľudia strácali mená a stávali sa číslami, presnejšie povedané - nulami.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: FRAGMENT