Martina Moravcová: V plávaní nikomu nič nedlhujem

Dnes chce Martina Moravcová opäť potešiť fanúšikov tohto športu. Pokúsi sa totiž prebojovať na svoju šiestu olympiádu - a to sa doteraz žiadnemu plavcovi v histórii nepodarilo.

Na šiestu olympiádu ste tak trochu pomýšľali už po narodení dcérky Karolínky. Čo vás nakoniec presvedčilo, aby ste to naozaj skúsili?
Keď mám byť úprimná, zo začiatku sa mi do toho veľmi nechcelo. Po narodení dcérky mi ani tak nechýbalo plávanie, ale skôr pocit, že som v dobrej fyzickej forme. Pribrala som 25 kíl a naraz ma pohľad do zrkadla desil. Kedysi vyšportované telo bolo zaoblené, ba dokonca zaútočila aj celulitída. Preto som začala denne poctivo trénovať na suchu vo fitnes centre a postupne som zaradila aj plavecký tréning. Odtiaľ už bol len maličký krôčik k presvedčeniu samej seba, že dokážem skĺbiť materské povinnosti s obmedzenou tréningovou rutinou.

Čo na vaše rozhodnutie pokúsiť sa o účasť na šiestej olympiáde povedal manžel?
Práve moja rodina a manžel ma nakoniec presvedčili, aby som opäť súťažne plávala s cieľom pokúsiť sa kvalifikovať na šiestu olympiádu. Aj keď je pravda, že manžel bol pri predstave večného trénovania a jazdenia po pretekoch alebo sústredeniach v miernej ofenzíve. Z mojej počiatočnej neistoty, či s pravidelným tréningom vôbec začať, však vycítil, že plávanie už nemienim hnať do krajností. Potom ma začal podporovať a nabádať, aby som to skúsila. Aj moja mama ako trénerka chcela, aby som vyskúšala, ako moje telo bude reagovať.

Vrátili by ste sa k súťažnému plávaniu, aj keby s tým manžel nesúhlasil?
V rodine určite musí panovať súlad a podpora, inak by to bolo veľmi ťažké až nemožné. Našťastie, otázky, "čo keby som nemala podporu", nemusím vôbec riešiť.

Čo pre vás dnes znamená plávanie?
Plávanie bolo mojou záľubou a neskôr aj živobytím, ale hlavne mi poskytlo zmysel života, naplnenie a zároveň uznanie. S pribúdajúcim vekom ma šialené tempo ustavičného tvrdého tréningu a pretekov veľmi fyzicky aj psychicky vyčerpávalo. Ťahala som bez prestávky vyše dvadsať rokov. Od mojich jedenástich rokov som bola v reprezentácii, žiackej, juniorskej, seniorskej. Nosila som medaily, prekonávala rekordy, popritom študovala bez úľav, drela bez pauzy. Jednoducho som si povedala, že už stačí. Pocit ustavičnej fyzickej bolesti a vyčerpania začal ovládať moju myseľ. Pochopila som, že je čas poľaviť zo svojich nárokov na seba a vydýchnuť si. Zatúžila som po menej namáhavom a ulietanom živote, po troche pohody po rokoch driny. K tomu sa pridružili aj zdravotné problémy, a tak som cítila, že je čas pribrzdiť športovú kariéru a upriamiť svoju energiu iným smerom.

Takže ste pripravená aj na možnosť, že vám olympijská kvalifikácia nevyjde?
Dôvodov, prečo sa do veľkého "návratu na plavecký vrchol" neženiem, je viacero. Viem, čo ma stálo síl a energie byť na svetovej špici a nemám ambície sa tam šplhať znova. Mám svoje roky a som realistka. Snažím sa trénovanie si užívať a neprestreliť hranicu, kedy ma bude o pocit šťastia a naplnenia oberať. Keď z mojej snahy "vypáli" nominácia na olympiádu, bude to paráda. Ak sa na štartové bloky v Londýne nepostavím, nebudem mať pocit, že som o niečo prišla. Na druhej strane, som od prírody súťaživý typ a budem sa v danej situácií snažiť zaplávať čo najlepšie. Ani sama netuším, či to bude dostatočne dobre, keďže takýmto spôsobom som zatiaľ netrénovala. Navyše sa chcem pokúsiť kvalifikovať na disciplínu 50 metrov voľným spôsobom, ktorá nebola mojou traťou. Takže tentoraz mám úplne iný "recept" s mnohými neznámymi veličinami a príchuťami. Čo z toho vylezie, netuším.

Čo je pre vás na návrate k profesionálnemu plávaniu najťažšie?
Svoj návrat by som nenazvala návratom k profi plávaniu. Plávaním si nezarábam, naopak, platím si ho a tiež nejdem na plný plyn ako kedysi. Najviac ma ubíja asi ranné vstávanie, najmä ak nie som dostatočne vyspatá alebo zregenerovaná z predchádzajúceho tréningu. Ale to ma ubíjalo aj počas kariéry.

Pred časom ste súťažili o olympijské medaily, tentoraz pôjde skôr o samotnú účasť - zato však na rekordnej šiestej olympiáde. Je nejaký rozdiel v motivácii medzi týmito dvoma cieľmi?
Všetko okolo plávania beriem s nadhľadom. Som si sama sebe pánom. Čo sa týka úspechov v plávaní, nemám pocit, že by som sebe či iným niečo dlhovala alebo potrebovala dokazovať. Rozhodne už nemám chuť sa štvať za nejakým métami – medailami. Tých mám na konte viac ako dosť.

Ako zvládate popri trénovaní starostlivosť o Karolínku?
Myslím, že to zvládam celkom dobre. Karolína je živé zlatíčko. Momentálne je vo veku, keď ju veľmi dlho jedna aktivita nedrží a niekedy je trochu ťažké vymýšľať pre ňu stále niečo nové. Cez deň som totiž jej jediný "parťák" na hranie. V Dallase mi je dosť veľkou pomocou švagriná, na Slovensku celá rodina. Starajú sa o ňu aj moji rodičia a prababka.

Chceli by ste, aby z nej bola profesionálna športovkyňa?
Určite ju budeme viesť k športu, a či sa z nej stane vrcholová a možno profesionálna športovkyňa, bude na nej. Ona bude musieť tvrdo trénovať, aby sa uchytila, to sa nedá iba "chcieť". Profi šport je dennodenná tvrdá drina, roky driny, kým sa dostaví úspech. A či sa vôbec dostaví a či sa vám tá drina vlastne oplatí, tiež na začiatku neviete. V každom prípade šport nie je len konečný výsledok. Je to krásna životná cesta plná úžasných zážitkov a priateľstiev, ale aj výchovná metóda a filozofia, ktorá človeka formuje a pripraví do života. Aj manžel športoval, hoci nie na takej úrovni ako ja. Vďaka tenisu získal štipendium na škole v USA. Aj on teda vďačí športu za veľa, za svoje životné smerovanie, ktoré sa mu v Amerike ponúklo a bez športu by bolo nemožné.

Ako dnes vyzerá váš bežný deň - koľko času venujete tréningu a koľko rodine?
Moja rodina a dcérka neprichádzajú o žiadny čas. Akurát ja prichádzam o ranný spánok, pretože trénujem v bazéne od šiestej do ôsmej, keď Karolína a manžel ešte spokojne spia. Keď prídem domov, oblečiem Karolínu, nakŕmim ju aj seba a vyrážame do fitklubu. Karolínu dám do detského klubu a ja idem na druhú fázu tréningu – striedam posilňovňu, skupinové cvičenie, jogu a podobne. Občas máva švagriná voľno počas týždňa a tak mi vypomáha. Postráži Karolínu a vtedy idem na plavecký tréning poobede namiesto skorého rána. Na sústredenia nechodím, pretekov mám tiež málo a zväčša netrvajú viac ako jeden deň.

Stíhate popri tomto programe aj nejaké záľuby?
Keďže Karolína vyžaduje "parťáčku" na hranie, na iné záľuby mi veľa času nezostáva. Manžel prichádza z práce až po siedmej večer, takže aspoň pred večerou sa na chvíľku od malej oslobodím.

Mnoho top športovcov využíva služby športového psychológa. Patríte medzi nich?
Psychológa som nevyužívala ani pred tým a teraz tiež nie je dôvod. Myslím, že som v tomto smere nikdy nemala problém. Na vrcholné podujatia som sa vždy dokázala pripraviť a zaplávať dobre.

Hovorí sa, že Slováci nie sú veľmi prajný národ. Pocítili ste to niekedy na vlastnej koži?
Sú prajní aj neprajní ľudia. Neprajní hlupáci ma netrápia – je ich problém a malosť, ak riešia život niekoho iného. Takých ľudí mám, ako sa ľudovo hovorí, "v päte". Prečo by ma mali vzrušovať práve komentáre od hlupákov? Ich nízke IQ a tomu zodpovedajúce príspevky ma nezaujímajú a navyše na ich čítanie nemám ani čas. Ja si žijem svoj život.

V kempoch v Piešťanoch sa z vás stáva aj inštruktorka, čo vás na tejto práci najviac napĺňa?
Plavecký kemp funguje pod záštitou nadácie a teší ma, že sa tento projekt stretol s veľmi pozitívnym ohlasom. Pre mňa to bola jednak výzva premostiť úspešnú kariéru a projekt mi zároveň dáva možnosť odovzdať svoje bohaté skúsenosti mladým plavcom. Je to veľmi náročná práca, pretože sa deťom venujeme celý deň. V bazéne aj na suchu prakticky päť hodín denne kričím a vysvetľujem techniku. Bývame s nimi v hoteli a po troch týždňoch kempu som úplne "vyfľusnutá". Samozrejme, je radosť vidieť, že sa deckám páči a do kempu sa prihlásia opätovne, alebo že sa im darí aj na pretekoch. Nás trénerov na kempe poteší, keď nám poďakujú a vidíme, že sa im páčilo, aj keď sme na ne prísni.

Myslíte, že svojím správaním pripomínate svojich vlastných trénerov, že ste od nich vedome či podvedome niečo "odkukali"?
Nemyslím si, že sa na niekoho podobám. Odkukala aj na vlastnej koži si vyskúšala rôzne tréningové metódy a zaujímavé plavecké série, ale tie nie sú aplikovateľné v kempe, kde sa venujeme technike a nie tvrdému tréningu. Inak sa zatiaľ trénersky neangažujem.

Počúvajú vás deti vďaka všetkým medailám, ktoré ste získali, viac ako niekoho iného?
Myslím, že deti majú predo mnou rešpekt. Jednak som pre ne nový človek a sú v novom prostredí, tak sa aj ony správajú inak, ako by sa správali možno v domácej vode. Som prísna, ale aj kamarátska.

Angažujete sa v nadácii Jeden tím – čo vás k tomu viedlo?
Nadácia Jeden tím je mladšia a novšia nadácia. Vznikla tento rok v spolupráci so Slovenským olympijským výborom a je tiež zameraná na pomoc a podporu mladých športovcov. Podporiť túto nadáciu môže každý, kto si kúpi náramok Slovak olympic team alebo sa zúčastní na kampani na stránke Facebook/Smejedentím. My športovci, ktorí sme členmi rady nadácie Jeden tím, budeme dohliadať na to, aby sa nadačné príspevky rozdelili športovým talentom, ktoré ich potrebujú a zaslúžia si.

Žijete v americkom Dallase, ale letá trávite aj na Slovensku. V čom vám vyhovuje život v Amerike viac a v čom, naopak, menej?
V mnohých veciach je iný a v mnohých rovnaký. Dallas a Piešťany sa nedajú porovnávať, lebo prirovnávať 5-miliónový metroplex k 35-tisícovému kúpeľnému mestečku je jednoducho nemožné. Letá v Dallase sú nepríjemne horúce, teploty stúpajú často nad 40 stupňov a je tam vysoká vlhkosť, na Slovensku sú letá príjemnejšie. Čo mi však chýba, je európska mestská kultúra. Vybehnúť si len tak do mesta, prejsť sa po pešej zóne, sadnúť si na terasu alebo do kaviarne a dať si kávu – toto v Dallase neexistuje.

Máte v Dallase aj slovenských kamarátov, či skôr Američanov?
Kamarátov veľa nemáme, väčšinou sú to Američania, ktorí nám po ľudskej stránke a názorovo vyhovujú.

A čo slovenské pochúťky – podarilo sa vám nájsť v Spojených štátoch nejaký obchodík, v ktorom dostať napríklad bryndzu?
Bryndzu som nenašla, niekedy si ju však prinesiem zo Slovenska. V jednom poľskom obchodíku som našla tvaroh a majú tam dokonca aj Kofolu. Ale tú nemôžem piť, pretože som celiatička.

Martina Moravcová
Narodila sa 16. januára 1976 v Piešťanoch. Obaja jej rodičia súťažne plávali a lásku k tomuto športu preniesli aj na svoju dcéru. Po juniorských úspechoch sa ako šestnásťročná stala najmladšou členkou olympijskej československej výpravy v Barcelone. Na medaily z tohto podujatia si však musela ešte pár rokov počkať. Svoje dve strieborné medaily získala v austrálskom Sydney. Okrem nich Martina získala 65 medailí z vrcholných podujatí vrátane 22 z majstrovstiev sveta a 43 z majstrovstiev Európy. Zároveň má na konte 3 svetové, 16 európskych a 207 slovenských seniorských rekordov. V roku 2001 sa vydala za Slováka Martina Valka, s ktorým má jedenapolročnú dcérku Karolínu. Žije a trénuje v Dallase, ale letá zvykne tráviť na Slovensku, kde vedie nádejných športovcov v plaveckom kempe v Piešťanoch.

Text: Elena Zemková pre magazín Pravdy
Foto: ALPINE PRO