Ako sa žije v strede Európy

Nie je to fikcia scenáristu, na Slovensku, neďaleko Kremnice, sa naozaj nachádza geografický stred Európy. Teda, aby sme boli presní, geografických stredov Európy je hneď niekoľko, údajne okolo 37, ale prečo by Slováci práve na ten svoj nemali byť hrdí?

Nachádza sa na rozhraní obcí Kremnické Bane a Krahule a či už miesto je alebo nie je ozajstným stredom kontinentu, má svoje čaro. Možno preto, že tu v 13. storočí vyrástol kostol zasvätený Jánovi Krstiteľovi. Prvá zmienka o kostole pochádza z roku 1200, išlo o románsku kaplnku. Ku kostolu, ktorý tu dnes stojí, sa viaže legenda. Farníci, ktorý ho stavali, na druhý deň našli všetko zbúrané a presťahované na iné miesto. Toto sa vraj opakovalo až do zjavenia dieťatka s ružovým kríkom. Kostol sv. Jána Krstiteľa dnes stojí na mieste, kde sa dieťa zjavilo.

Šialenstvo pre turistov
Hoci kostol stojí bližšie k obci Kremnické Bane, turisticky vyhľadávanejšie sú neďaleké Krahule, a to v zimnom období, vďaka známemu lyžiarskemu stredisku. Reštaurácia, ktorá stojí pod svahom, sa honosí názvom: Stred Európy. Hoci je nápis veľký a miestni nám ju odporučia ako miesto, kde sa môžeme najesť, v reštaurácii je pusto. "Varíme len v zime, teraz len pre robotníkov, čo sa nám ráno nahlásia," informuje kuchárka za okienkom. Tak padla posledná nádej, že sa v centre Európy naobedujeme, hoci hrdý krajan nás informoval, že najesť sa tu dá hocikde. V pohostinstve sa nevarí, na ulici je pusto a ticho, lebo lyžiarska sezóna sa ešte nezačala, zato pôvabný dedinský obchod hneď vedľa ponúka čerstvé rožky, salámu a tresku. Aj to je dobrá alternatíva. Skrátka romantika, ktorú podčiarkuje prekrásne jesenné počasie. Uprostred slnkom zaliatych kopcov je to ozajstné božie miesto.

V strede Európy teda panuje božský pokoj, aj keď na politickej scéne sú turbulencie okolo záchrany eura. Sleduje ich dokonca aj 77-ročná Alžbeta Pittnerová, ktorá má na vec jasný názor: "Nie je to dobre. Po celom svete o nás budú vyprávať." V Krahuliach sa narodila a vraví, že sa jej tu žije dobre. Keď sa jej opýtame, či vníma, že žije v strede Európy, povie, že áno, ale nevie to presnejšie opísať. "Je tu lepší vzduch, je to tichá dedina. Inak by tu nebolo zle, len keby sme dostali väčšie dôchodky," povie napokon a pokračuje v práci v záhradke.

"Dobre, žije sa tu celkom fajn, teraz je tu tak pokojnejšie, cez zimu sú tu však lyžiari a turisti," vraví 26-ročná Eliška Marková. Prisťahovala sa sem z Kremnice a či si uvedomuje, že žije v srdci Európy? "Vôbec nie. Toto je skôr len šialenstvo pre ľudí, aby ich to sem prilákalo. V zime je to také rozlietané, je tu veľa ľudí, áut a stresu," povie Stredoeurópanka, usmeje sa vezme na ruky dcéru Tamarku. Tá si stred Európy neuvedomuje vôbec.

Zimy sú tu dlhé
Sedemdesiatsedemročná pani Agnesa tiež využíva posledné slnečné dni a pracuje v záhradke. Muža už nemá, ale pochváli sa, že má až deväť pravnúčat. "Všetky sú zdravé a k svetu." Ako sa jej žije v strede Európy? "Celkom dobre sa tu býva, nie je tu veľký ruch," povie a tiež sa turistickou raritou hlbšie nezaoberá. "Vieme, že to tak vymerali, voľajakou družicou alebo neviem ako." Obyvatelia tohto kúta Slovenska nevnímajú ani tak mimoriadnu geografickú polohu svojho domova, ako skôr praktické veci. Zimy tu vraj bývajú dlhé a tuhé.

"Inak sa tu dobre býva, len tie zimy, to je hrozné. Keď je človek starší, tak vám je stále zima a zima. Kúrime síce v kuchyni, ale do izieb to nejde veľmo." O politiku sa veľmi nezaujíma, nerozumie jej, to, čo sa jej nepáči, sú chaty milionárov, ktoré tu vyrastajú, a nám sa nepáčia tiež. Staré chalúpky, ktoré už majú svoje roky, sú tým, čo robia dedinu peknou. A ľudia sú tu zrejme pobožní, hneď vo vedľajšej záhradke, na pozemku brata pani Agnesy, sa nachádza drevený kríž s Ježišom.

V centre Európy je kostol
Kríž má na krku aj tridsaťdvaročný Jozef Ďurajka, ktorý pred domom kŕmi bielu labradorku. "Ja osobne to nejako nevnímam, že žijem v strede Európy. Tých stredov Európy je viac." Nuž áno, ale nedá nám, ako Bratislavčania predsa len sa vypytujeme na génius loci. "Keď si to tak človek viac uvedomí, tak je to preňho výsada, žiť na takom výnimočnom mieste. Mňa osobne teší, že presne v strede Európy stojí kostol." Je prvý, kto si všimol túto symboliku, ostatní berú tento fakt ako samozrejmosť. "Neviem, či je to symbolické, ale myslím si, že v tých časoch, keď ho stavali, ani netušili, že to je stred Európy. To miesto je krásne. Škoda, že nie je viac zvýraznené. Je tam len obyčajný kameň, aj to napoly zdevastovaný." Nie, nemuselo by byť vraj veľkolepejšie, ale hrdosť na takéto miesto by sme mohli prejaviť. "Mám pocit, že iná krajina by to inak zveľadila." Jozef Ďurajka je z Bytče a v Krahuliach žije už osem rokov. Dozvedáme sa, že ho sem priviala bohumilá činnosť, dom, pred ktorým stojíme, je totiž domom pre ľudí s ťažkým telesným postihnutím, ktorí sa ocitli v zlej životnej situácii a poskytujú im aj náhradné rodinné zázemie. "Naskytla sa možnosť získať tu takýto objekt, tak sme ju využili. A je to tu pekné. Bol to ústretový krok ešte samotného biskupa Baláža, vyšiel v ústrety, čo sa týkalo nájmu, preto sme si zvolili túto lokalitu," vysvetľuje mladý muž. Pre ľudí s telesným postihnutím to vraj nie je ideálne, lebo je tu dosť chladno, zima tu dlho trvá, ale prostredie je krásne.
Ide o malokapacitné zariadenie a každý postihnutý má svojho osobného asistenta, dozvedáme sa a teší nás, že v strede Európy sme stretli dobrých ľudí. Vnútri v dome je útulne, Jozefova mama suší na peci hrušky, Ján, Slávka a Marcela, ktorí sa starajú o postihnutých, popíjajú čaj, na stole sú čerstvo napečené koláče. Keď sa pýtame, ako sa im žije v strede Európy, začnú sa usmievať. Vraj dobre. Ján sa občas vyberie aj peši lesom do Kremnice, je to asi 7 kilometrov, a nie je problém stretnúť v lese medveďa. Aj Marcela minule jedného videla, našťastie iba z autobusu. "Sadol si na peň a čakal, kým prejde autobus."

"Neviem, či je to stredom Európy, ale mne sa tu veľmi páči," povie Jozef. Môžeme len súhlasiť. Nám sa tu páči tiež.

Život je tu drsnejší
Hneď za domom pre telesne postihnutých je miestna rarita. Mária Štromerová (64) je zvyknutá na televízne štáby a novinárov, takže nám ihneď vyjde v ústrety a vôbec ju neprekvapí, že sa motáme na jej pozemku. Pred domom má totiž zmenšený svet. Drevené pomaľované miniatúry vyrába jej 33-ročná dcéra. Je tu nielen zmenšený Kostol sv. Jána Krstiteľa, ale aj Rokfortský hrad z Harryho Pottera.

"Ja som sa sem vydala, 45 rokov tu žijem," vraví pani Mária. Ako sa tu žije? "No dobre, už sme si zvykli," povie a nevenuje zvláštnej geografickej polohe žiadnu pozornosť. Jej dcéra má vraj takýto talent, tak robí miniatúry ako koníčka. Inak šije poťahy do áut v Martine. Predlohy si sama nakreslí, podľa časopisu. Uprostred sezóny sa tu každý deň zastaví aj 30 ľudí. Vstupné nevyberajú, ale umiestnili sem pokladničku s nápisom "mýto". "Pán doktor od vedľa nám povedal, nech si sem voľačo dá, aby mala na farby."

Opúšťame bizarné farebné zákutie a navštívime starostu. Je to malá obec, Miroslav Schwarz je na úrade sám. Ako sa im žije v strede Európy? "Ako politici chcú. A nie? Nemám pravdu?" povie starosta. Pred desiatimi-pätnástimi rokmi bol možno o geografickú raritu väčší záujem, teraz chodia turisti hlavne v zime. "Máme lyžiarske stredisko, celkom slušne vybudované." Hoci v Krahuliach žije asi 190 ľudí, v zimnom období je ich tu 3- až 5-tisíc.

Domáci za prácou väčšinou dochádzajú, pár ich našlo prácu aj tu, v rámci cestovného ruchu, a majú aj zopár nezamestnaných. "Tam ten kopec je vyše tisíc metrov nad morom," ukáže starosta, "takže podmienky na živobytie sú tu troška drsnejšie. Obec je 900 metrov a ten kopec 1 000 metrov nad morom. Tá nadmorská výška už ovplyvňuje počasie. A či si na medvede dávajú pozor? "Idete po hore a zrazu medveď. Čo si dáte pozor?" zasmeje sa starosta.

Horeli tu vatry zvrchovanosti
Na poludnie, vo všedný deň, mimo letnej a zimnej sezóny, je okolo Kostola svätého Jána Krstiteľa ticho. Mnísi, kapucíni, ktorí sa o kostol starajú, sú vnútri v kláštore, ktorý vedľa vyrástol v 90. rokoch. No predsa počujeme veselý džavot, sestričky z neďalekej ozdravovne si vyšli s deťmi na vychádzku. Niektoré majú ľahké mentálne postihnutie. Keď sa dáme so sestričkami do reči, upútame pozornosť detí a hneď nás obkolesia, dotýkajú sa nás. Vďaka nim je na božom mieste zrazu živo.

Inak kostol ožíva na sviatky a v nedeľu, keď tu bývajú omše. "Voľakedy tu bývali vatry zvrchovanosti" spomína sestrička Anna Schwarzová. Dozvedáme sa, že jej manželkou starostu Kremnických Baní, Konráda Schwarza. Ten je zhodou okolností menovcom starostu z Krahúľ, ale nie sú vraj rodina. Nemecké meno v týchto končinách nie je neobvyklé, kostol aj obec, ktorá tu asi v 14. storočí vyrástla, založili malokarpatskí Nemci, baníci a uhliari. V 90. rokoch sa sem začali vracať a prispeli aj na obnovu kostola a cintorína, ktorý sa vedľa neho nachádza. Slúžil pre štyri okolité obce – Kunešov, Turček, Krahule a Kremnické Bane.

"Boli tu kedysi domy, aj škola. Prvá zmienka o obci je z roku 1351," vraví starosta Konrád Schwarz. "Niektorí  komorní grófi to dostali do daru od mesta Kremnica." Starosta sa nad údajným stredom Európy veľmi nevzrušuje, vraj by si ho mohli prisvojiť viacerí. Tiež spomína na oslavy Dňa vyhlásenia zvrchovanosti, ktoré tu usporiadala jedna politická strana. To bolo, ako vraví starosta, v rokoch "politickej stability". Starosta má na mysli HZDS. Sám kandidoval ako nezávislý a viac už vraj nebude, pôjde do dôchodku. Ako hodnotí paradox, že krajina, ktorá sa vraj môže pýšiť stredom Európy, takmer neodsúhlasila navýšenie eurovalu?

"Sledujem to dosť. Viete, keď chceme niekde byť, musíme nejaké veci, ktoré sme odsúhlasili, jednoducho dodržať. Európa sa nebude nám prispôsobovať, to je úplne jasné. Z eurofondov nám finančne pomohli, aj keď môžeme mať výhrady k tomu, ako boli prerozdelené. Ale to je iná vec. Viem, že to nie je populárne dávať peniaze niekde inde, kde majú vysoké dôchodky a ľudia na to šomrú."

Vidíme, že ľudia sú v tomto kraji nielen pobožní, ale aj vtipní. Vedľa kríža s insitným Ježišom a Máriou sa nachádza prameň, na ktorom je namaľované euro. Je to prozreteľnosť, že z prameňa nič netečie? Zasmejeme sa a veríme, že nevyschol navždy. Tak ako zašla sláva Vladimíra Mečiara a jeho hnutia, ktoré tu pred rokmi usporiadalo veľkolepé oslavy, zapadli aj veľkolepé plány na vybudovanie centra európskej integrácie na tomto svätom mieste. Okrem kameňa od architekta Jána Svitoka a nedokončeného amfiteátra tu nevyrástlo nič. Starosta len mávne rukou. Už z toho, zdá sa, nikdy nič nebude. "Dali sme žiadosť o peniaze, mali sme nejaký projektík. Zatiaľ uvidíme." V obci potrebujú svietiť a všeličo opraviť, starší ľudia frflú, že peniaze by mali ísť do obce.

Mal tu vyrásť park s políčkami štátov, v ktorých Slováci žijú, spolu so symbolickými drevinami a veľkou plastikou zemegule. Aj Slovenské centrum európskej integrácie, ktorého súčasťou mala byť európska dedina s typickou architektúrou a chrámom Európy, zostali iba na papieri. Spolok priateľov Kremnice rozbehol prípravy spoločne s Fakultou architektúry STU s nemeckým výtvarníkom Manfredom Scharpfom a mladými architektmi z Grazu. Projekt však zapadol. Kardinálovi Korcovi sa vraj nepozdávala stavba Chrámu Európy, ktorý navrhol postaviť Manfred Scharpf. Nepáčili sa mu pohanské mýty, ktoré mali symbolizovať aj Európu z gréckej mytológie na bielom býkovi.

"Chceme to tu trošku zrekultivovať, vidíte lúky sú vykosené," ukáže starosta na okolité pastviny. V lete tu návštevník môže hneď vedľa kameňa označujúceho stred Európy stretnúť nielen mníchov, ale aj kravy, ktoré sa zatúlali spiacemu pastierovi.

Človek si povie, že na Slovensku všetky veľké plány skončia rovnako. Na papieri. Ale rozhliadnuc sa po okolitej tichej krajine mu zíde na um, že možno je to tak lepšie. Slovenský stred Európy je krásny práve takýto. Osud to tak možno chcel.

Text: Iris Kopcsayová pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu