Kuchár Pavel Pospíšil: Je trápne, keď človeku trčí košula z gatí

Do sveta sa dostal vďaka kuchárskej súťaži, ktorú ako najmladší účastník vyhral a za odmenu dostal stáž vo vládnom hoteli v Berlíne. Michelinovskú hviezdu si vyslúžil vo svojej reštaurácii Merkurius v Baden Badene. Získal tiež 17 bodov od prestížneho francúzskeho bedekera Gault-Millau, 4F od Feinschmeckera, 4 vidličky Aral, čím sa Merkurius zaradil k 24 najlepším reštauráciám Nemecka.

Zmenila michelinovská hviezda váš život?
Samozrejme, hviezda mi priniesla popularitu - a vedieť zachádzať so slávou je umenie. Je ťažké nenafúknuť sa, nebyť drzý a poznať, kto je šéf. Hviezda mi zmenila celý životný štýl, dostal som sa do iných kruhov, naraz som sa pohyboval medzi prezidentmi, premiérmi a ministrami. Vďaka tomu sa človek naučil správať na úrovni.

Potrebuje krajina michelinovských kuchárov alebo sa zaobídeme aj bez nich?
Krajina potrebuje perfektných kuchárov. Nedávno som stretol kuchára odkiaľsi od maďarsko-slovenských hraníc a ten mi začal rozprávať o slow-food. Toto hnutie prišlo z Talianska a hlása, že kuchár má pripravovať jedlo z lokálnych surovín. A tento kuchár mi rozprával, že z reštaurácie vykopne kokakolu a bude pripravovať nápoj z lipových kvetov a bazový sirup. Pozeral som naňho s otvorenými ústami, nadchlo ma, že na Slovensku sú ľudia, ktorí chcú uchovávať tradície dobrej lokálnej kuchyne. Na to človek nepotrebuje michelinovskú hviezdu, stačí, aby bol človek zapálený pre svoje povolanie a robil ho s láskou. Je krásne, keď kuchár nevarí len pre peniaze, ale aj pre zachovanie kultúry svojho kraja.

Kedy na Slovensku ľudia začnú chodiť do reštaurácií nie na jedlo, ale na šéfkuchárov?
To je dlhý proces, odhadujem ho na päťdesiat rokov. Súvisí to aj s hospodárskou situáciou. Dnes mnohým stačí napchať si brucho za päť eur. Človek by však mal jesť striedmo, radšej viac malých vecí. Ide o kultúru celého národa. Minulý režim kultúru jedla zničil. Gurmánske festivaly však postupne tiež môžu naučiť ľudí, že jedlo nie je len divadlo, ale aj kus najstaršej kultúry. Človek by mohol ísť aspoň raz za rok do trojhviezdičkovej reštaurácie, aby videl, ako vyzerá skutočná kultúra jedla.

Zlepšujú sa s kuchármi aj hostia?
Isteže. Je dôležité, že na Slovensku aj v Česku vznikajú skupiny ľudí, ktorí testujú reštaurácie a svoje názory dávajú do médií. Slovenské reštaurácie napríklad testujú rakúski inšpektori francúzskeho bedekra Gault Millau, ktorý je v západnom svete čosi ako Michelin. V oceňovaní však podľa mňa vládne korupcia. Ja píšem pre noviny a neberiem si servítku pred ústa. Tam, kde Gault Millau povie, že to bolo super, ja pokojne napíšem, že to stálo s prepáčením za hovno. Som kuchárom päťdesiat rokov a keď mi v reštaurácii chutí tip-top, napíšem to, keď mi nechutí, napíšem, že to bola katastrofa.

Máte pocit, že Slováci sa nevedia vyrovnať s kritikou?
Nevedia. Začnú sa vyhrážať, nadávať, aby som ich nechal na pokoji. Ja si však myslím, že keď mi niekto nepovie, že kdesi robím chybu, ako sa o nej dozviem? Poviem príklad: keď idete na svadbu ako hosť a lezie vám vzadu košula z gatí a nikto vám to nepovie, všetci sa na vás smejú a ukazujú si prstom, tak to je hrôza. A keď vám to jeden povie, tak sa mu poďakujete, zastrčíte si tú košulu a všetko je v poriadku. Rovnako je to s reštauráciami. Ľudia by sa mali poďakovať za to, že im niekto, kto tomu rozumie – a ja si myslím, že tomu rozumiem, keď mám sám tridsať rokov svoju reštauráciu a päťdesiat rokov som kuchárom -  povie, kde robia chybu, aby ju mohli odstrániť. Ale žiaľ, je to opačne.

Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu