Presunúť na hlavný obsah

Každé mesto má svoj Da Vinciho kód

Lifestyle

Obyvatelia Orešian či Dubovej si hlavu nad názvom svojej dediny veľmi lámať nemusia. Odkiaľ sa však vzali pomenovania Trnava, Šaštín či Krakovany?

Rozlúštiť, čo znamenajú mená niektorých miest či dedín, je niekedy napínavejšie ako čítanie Da Vinciho kódu. Profesor Rudolf Krajčovič však našiel metódu, ktorá mnohé tajomstvá objasnila. A ukázal, že z miestopisných názvov možno čítať dejiny Slovenska ako zo živej kroniky.

Polovici zo šesťtisíc jazykov, ktorými sa dnes vo svete hovorí, hrozí zánik. Každé dva týždne zanikne jeden jazyk, varovalo UNESCO. Od roku 1950 zaniklo už 230 jazykov. Aj preto sa posledných desať rokov vždy 21. februára oslavuje Medzinárodný deň materinského jazyka.

Isteže, viac než slovenčina sú ohrozené skôr africké jazyky. Koľko však vieme o svojom materinskom jazyku, ktorý by nám mal byť vzácny už len preto, že v ňom vyslovujeme svoje prvé slová a práve v ňom najlepšie vyjadrujeme myšlienky? Často nevieme ani len to, čo sa skrýva v názve obce či mesta, kde žijeme.
Pritom niekedy stačí vziať len rozum do hrsti a pospájať si súvislosti do celku.

Od kbelíka ku Gbelom
"Existujú tri kategórie miestopisných názvov: Po prvé názvy jasné, kam patria mestá či dediny nazvané podľa stromov, zvierat či iných miestnych zvláštností alebo po historických osobnostiach. Ďalšie názvy si vyžadujú rozbor, no dajú sa objasniť pri preskúmaní historických listín, dejín obce, zohľadnením prírodných javov, s pomocou máp, archeológie a logiky. No sú aj názvy také, o ktorých dnes už nikto nevie, ako vznikli a zostávajú tajomstvom," hovorí profesor Rudolf Krajčovič, ktorý od 50. rokov prednášal na Univerzite Komenského slovenský jazyk a slavistiku. Miestopisné záhady objasňuje už vyše pol storočia.

Pri otázke, čo znamená napríklad Prievidza, sa len zasmeje. "Veď to je ľahké. Vezmete si koreň slova - vidz, čiže vidieť. Potom si stačí uvedomiť, že v jej okolí bol les, cez ktorý sa dalo dobre vidieť. A v Nevidzanoch bol les, naopak, hustý, takže cezeň vidieť nebolo." Pýtať sa na Komárno ani nemá zmysel – mesto leží na Dunaji a pri vode predsa vždy žijú komáre. A Žilina? "Veď si len vezmite ten slovný základ – poznáte ruské slovo žiľjo, čiže obydlie?" odpovedá otázkou profesor.

Ale čo také Gbelce? Ak človeku hneď nenapadne príbuzný český názov kbelík, čiže vedierko, môže pátranie začať v historických listinách. Tu nájde doklad o slove Kebelkut z roku 1449, pričom maďarské slovo Köbölkút je v preklade studňa s kbelom. Nuž a kbel, ľudovo aj gbel je väčšia nádoba na vodu spravidla spevnená okovaním, obyčajne používaná na naberanie vody zo studní pomocou tyče alebo dvojramenného vahadla. Ako píše vo svojej knihe Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest profesor Krajčovič, takýto výklad má oporu v susednom miestnom názve Kaďa utvorenom od podstatného mena kaď, kaďa, čiže veľkej drevenej nádoby zosilnenej obručami. Blízkosť názvov Kbel a Kaď naznačuje, že sa tu vykonávala vzájomne sa doplňujúca činnosť.

Iste nebude náhodou, že neďaleko možno nájsť ďalší súvisiaci miestny názov – Solišče. Ako zistil profesor Krajčovič, názov je doložený už v roku 1067 záznamom Zoloch, v roku 1217 má záznam podobu Zolosche. V zázname z roku 1222 sa Zoloch spomína v súvislosti s latinskými slovami sal, salis, čo napovedá, že názov vznikol od slova soľ príponou miesta – išče. Vznik názvu Solišče teda motivovalo miesto výskytu soli, slanej vody či soľného skladu.

Profesor Krajčovič si ďalej všimol, že štyri blízke názvy Soľár: Kbel: Kaď: Solišče tvoria sústavu, ktorá naznačuje, že sa tu ťažila soľ vyparovaním vody presýtenej soľou vo väčších kadiach a voda presýtená soľou sa získavala zo soľných studní. Spomínané obce totiž ležali na veľkomoravskej Soľnej ceste vedúcej zo Sedmohradska. Okrem nich by sme na nej našli ešte Soľku a Soľník.

Kde sa vzal na poliach Ostrov?
Podobnou logickou úvahou založenou však na historických a jazykovedných poznatkoch dokázal profesor Krajčovič vypátrať súvislosť aj medzi západoslovenskými obcami Pobedim, Ostrov, Veľké a Malé Orvište a Stráže. V názve Pobedim sa skrýva praslovanské sloveso "poběditi" vo význame niekoho premôcť, pokoriť a pritom mu spôsobiť skazu, biedu. Muselo teda ísť o miesto skazy. A naozaj, archeológovia v okolí obce Pobedim v časti chotára Hradište a Podhradie objavili ohňom zničené hradisko.

V širšom okolí tejto hradnej stavby sú názvy motivované zavodnenými priehlbinami, močiarmi a riečnym korytom: obec Očkov (očko bolo hlbšie jazierko v zalesnenom priestore), obec Korytné (riečne koryto) a obec Brunovce (kedysi Brnovec od slova brno s významom bahno, blato). Archeológia tiež dokázala, že od juhu hradného areálu viedla cesta so stráženým vchodom chráneným zátarasami.

V názve dediny Ostrov pri Piešťanoch sa teda skrýva prenesený význam vodná zátarasa, čo mohla byť okrúhla priekopa pri strategickom mieste. O reálnosti tohto výkladu svedčia aj blízke obce Malé a Veľké Orvište. V 9. storočí totiž slovo "rvišče" malo význam neupravená priekopa utvorená rozrývaním povrchu zeme. Toto slovo vzniklo od praslovanského "rvati", čiže vyrývať priehlbiny a príponou miesta – išče. V dedine Orvište teda bola terénna zátarasa, ktorá spolu s vodnou zátarasou chránila vchod do slovanského hradiska pri Pobedime. Samozrejme, nemohli chýbať stráže čiže ozbrojená družina. Obec Stráže je dodnes súčasťou neďalekých Krakovian.

Apropo, Krakovany svoj názov odvodzujú od už zabudnutého slova "krak" z krakjati, ktorému je blízke slovo kráčať. Krak znamenalo odbočku či rameno rieky. Krakovany vznikli pri rozvetvení cesty po prechode brodu cez Váh. Podobne vznikol aj historický názov Krakovec, dnes Trakovice, dedina pri Hlohovci.

Vráťme sa však ešte k obciam pri Pobedime. Pri Považskej ceste severovýchodne od slovanského hradiska pri Pobedime vznikla obec Streda, dnes Horná Streda – v dávnej minulosti šlo o deň povoleného trhu pri dôležitých obchodných cestách.

Profesor Krajčovič si už dávno všimol, že všetky obce obsahujúce v názve Stredu ležia pri cestách. A podobne aj Soboty či Štvrtky. Nemohlo ísť o náhodu – v tie dni sa totiž konali trhy.

Načo bolo dobré tŕnie, chrastie
Naši vynaliezaví predkovia ako zátarasy využívali aj prirodzené prekážky, ktorými boli napríklad divé jablone, ostré tŕnie, husté chrastie či divý hloh. Takéto zátarasy bývali pozdĺž ciest v miestach, kde sa kontrolovali povozy s tovarom alebo kde sa vchádzalo do hradných areálov či k brodom. Porasty pri okraji ciest mali zabrániť cestujúcim odbočiť z cesty a vyhnúť sa prehliadke či plateniu mýta.

Takto vznikli názvy dedín Jablonica pri Senici, Jabloňové pri Bytči, Jabloňové pri Malackách, Jabloňovce pri Leviciach. Od tŕnia sú odvodené názvy Trnava, Trnovec nad Váhom či Trnavá Hora. Podobne Sečovce sú od slova seč, čiže miesta, kde sa vysekáva krovie. Od trnky zasa vznikol názov Trenčín, od chrastia Chrastince pri Modrom Kameni, Chrašťany pri Zlatých Moravciach, Chrastné pri Košiciach, Chrasť nad Hornádom. Ako ochranná zátarasa slúžilo aj tŕstie od neho je obec Trstín pri Trnave, od šášia čiže trstiny a týnu čiže ohrady zasa vznikol názov Šaštín.

Zakódované veľmožské mená
Známa je historka o tom, že v historickom názve Bratislavy sa skrýva meno veľmoža Braslava z 9. storočia. Názov Braslavov grad (teda hrad) nemeckí pisári začali prepisovať ako Brezalauspurch (od burg – hrad), neskôr sa zmenil na Brespurg, Prespurc či Prešporok až po nový názov Bratislava, ktorý bol úradne schválený v roku 1920. Časťou Bratislavy je štvrť Pošeň, čo bolo pravdepodobne slovanské veľmožské meno. Je možné, že vzniklo skrátením zloženého mena typu Pojaslav, tak ako z mena Stanislav vznikol Staš. Domáci názov Pošeň prevzala stará maďarčina v podobe Pozsony, čiže Požoň a používať sa začalo pre celú stredovekú Bratislavu.
V názve Budmerice sa zasa skrýva veľmožské meno Budimer, v obci Boleráz meno Bolerad, v Majcichove a Motešiciach meno Mojtech, v Bohdanovciach nad Trnavou Bogdan, v Budatíne staroslovanské meno Budeta.

Pohania a kresťania
Mnohé slová skryté v miestnych názvoch svedčia o pohanskom kulte, mýtoch a božstvách našich dávnych predkov.
Slovo deva dnes znamená panensky zachované, nevydaté dievča, no v pohanských časoch malo mystický odtieň božstva, tvrdí profesor Krajčovič. Opiera sa o pôvodom blízke latinské slová deva, dea – bohyňa či staroindické déva – boh. V južnoslovanských jazykoch Deva Marija značí Matku Božiu. V svetskom prostredí bolo slovo deva v súvislosti s hradmi symbolom nedobytnosti, tak ako v názve hradu Devín.

Od pohanských bôžikov sú odvodené názvy obcí Diva (diva bola zlá víla žijúca v lesoch), Divín pri Lučenci, Divina a Divinka pri Žiline, Lelinka (od leľ – pohanský bôžik lásky a svadby), Leľa pri Štúrove, Lelovce. Iste nie náhodou vzniklo v blízkosti pôvodnej obce Lelovec christianizačné stredisko s kostolom, z ktorého neskôr vznikli Kostoľany, dnes Zemianske Kostoľany. Praslovanské slovo kap s významom pohanská modla dalo vznik názvu Kapince pri Hlohovci, aj tu neskôr v 13. storočí v susedstve vyrástla dedina Biskupová.

V pohanských časoch treba hľadať vysvetlenie aj pre tajomný názov bratislavskej mestskej časti Vrakuňa či obce Vrakúň pri Dunajskej Strede. Od praslovanského slovesa vrati – hovoriť bez zmyslu vzniklo príponou -un slovo vrakun. Oba názvy vznikli pre pretrvávanie predkresťanských obradov pri uzdravovaní ľudí využívaním zaklínania, výkrikmi a vydávaním tajomného hrdelného zvuku. Reálnosť výkladu podčiarkuje aj fakt, že v blízkosti bola zriadená fara s kostolom Frattendorf a usadlosť s kostolom, dnes Podunajské Biskupice.

Hádanky zostávajú
Podobným spôsobom možno pokračovať ešte veľmi dlho. Mnoho názvov vzniklo podľa zamestnania miestneho obyvateľstva, ktoré bolo často v službe hradného pána (dediny Oslany či Koniarovce, Preseľany – kde sa presedlávali osly vezúce náklad pre kráľa) či zemepána. V názvoch obcí sú ukryté miestodržiteľské tituly (špán čiže župan a od neho Špania Dolina či Španie Pole, bán – Bánovce, baša – Bašovce), mnoho dedín či miest má v názve slovo kráľ. Ďalšie názvy sú odvodené od obyvateľstva – Pečeňady podľa starotureckého kmeňa Pečenehov, Sekule od kmeňa Sikulov, Kuklov od turkotatárskeho kmeňa Kükülö, Plaveč od kmeňa Plavcov či Rusovce podľa ruskej družiny, ktorá sprevádzala kňažnú Anastáziu Jaroslavovnu, nevestu uhorského kráľa Ondreja I.

Pomenovania miest a dedín neraz uchovávajú kus histórie, ktorú stojí za to poznať. Niektoré názvy však zostávajú nerozlúšteným rébusom aj pre profesora Krajčoviča.

Text: Katarína Sedláková pre Magazín Pravdy
Foto: archív Pravdy