Anastasia Kuzminová: Bez športu sa dá žiť, bez rodiny ťažko

Rodáčka z ruskej Ťumene však vôbec nepochybuje o tom, komu patrí medaila: Slovensku. Hymnu svojej novej krajiny sa naučila ešte rok pred odchodom do Vancouvru a po slovensky učí aj svojho trojročného synčeka Jeliseja. Lyžuje osem mesiacov v roku, no počas majstrovstiev sveta vo futbale drží palce Hamšíkovmu tímu. Vraj mu vracia jeho podporu počas olympiády.

Ako sa zmenil váš život po získaní olympijského zlata?
Do olympiády som sa starala o synčeka a manžela, snažila sa byť príjemná mamička a manželka a popritom som trénovala na medailu. Teraz mi pribudli aj iné - reprezentačné povinnosti.

Už ste si zvykli na popularitu?
Sú to pre mňa nové zážitky. Môj športový život sa zmenil, začali sa o mňa zaujímať médiá. Teraz musím stihnúť všetko: venovať sa rodine, tréningu, aj ľuďom, ktorí mi počas olympiády držali palce. Cítila som, že okrem vlastných síl k môjmu úspechu prispela aj podpora iných. Som za ňu vďačná a akcie, na ktoré chodím, sú mojím poďakovaním fanúšikom.

Aké máte plány na leto?
Dnes mám posledný voľnejší deň. Od zajtra sa mi začína letná príprava, budem sa regenerovať pri mori, ale začnem už aj zľahka trénovať - čakajú ma krosy, posilňovňa, hry na pláži. V júli pôjdem do Estónska trénovať streľbu, vtedy sa už začne tvrdá práca. V auguste sa chcem venovať experimentom, vyskúšať letné lyžovanie v Austrálii. Tam už je zima a sneh, budem dvadsať dní na lyžiach. A ďalšie plány sa prispôsobia príprave.

Ste zo Sibíri, ako znášate slovenské letné horúčavy?
Možno to mnohých prekvapí, ale v mojom rodnom meste býva cez leto 35 aj 40 stupňov, v zime často aj mínus 40. Na extrémne teploty som zvyknutá.

Ako dobre poznáte Slovensko? Mali ste už čas precestovať ho?
Pravidelne cestujem z Viedne do Bratislavy a do Banskej Bystrice, ale mnohé miesta som ešte nevidela. Slovensko je krásne, mám tu veľa možností na tréning. Boli sme v okolí Banskej Bystrice, v kopcoch a v strediskách, kde by sa dalo trénovať. Ale neboli sme ešte na Štrbe, kam ma bronzový medailista Paľo Hurajt volal na návštevu. Dúfam, že sa tam konečne dostanem.

Ste skôr horský či morský typ?
Mám rada hory. Pri mori dlho nevydržím, som zvyknutá na činnosť, nebaví ma dlho oddychovať. Vyvaľovanie pri mori nie je pre mňa.

Ako dlho vám trvalo, kým ste zvládli slovenčinu?
Na Slovensku som asi dva a pol roka, na slovenčinu som si zvykla ľahko. Rozumiem dobre, rozprávanie je ťažšie, doteraz robím chyby. Musím sa konečne naučiť po slovensky aj písať. Slovenčina sa veľmi podobá ruštine, problémy mi trochu robí len skloňovanie. Niektorým slovíčkam samostatne nerozumiem, v kontexte však pochopím skoro všetko.

Ako ste sa učili? Sama či na kurze?
Na kurz nebol čas, učili ma športovkyne zo slovenskej biatlonovej reprezentácie. Snažili sa so mnou veľa rozprávať a mali sme dohodu, že keď poviem niečo nesprávne, budú ma opravovať. Zo začiatku to bolo ťažké, musela som si zapamätať veľa nových slov. Niektoré sa podobajú ruským, ale znamenajú niečo iné. Manžel ma nechcel učiť po slovensky. V Banskej Bystrici síce žije už osem rokov, ale bál sa, aby som sa od neho nenaučila slová so zlým prízvukom. Ani on nehovorí po slovensky stopercentne správne. Chcel, aby ma učili radšej Slováci. Najviac mi pomohli susedia a kamaráti, keď som niečo nerozumela, hovorili so mnou po rusky. Prvého pol roka som mala strach rozprávať po slovensky. Doteraz sa občas bojím, poznám slovo, ktoré mám hodiť do vety, ale neviem, či ho tam správne vpasujem.

Ako sa rozprávate so svojím trojročným synčekom Jelisejom?
Doma som sa s ním rozprávala po rusky, ale teraz vidím, že to asi bola chyba. Boli sme nedávno vyše dvoch mesiacov v Rusku a Jelisej akoby po slovensky zabudol, bolo to preňho stresujúce. Zvykol si na ruštinu a bol sklamaný, keď sme po návrate na Slovensko automaticky prešli do slovenčiny. Pýtal sa nás: mama, oco, prečo zrazu rozprávate inak? Teraz sa snažím rozprávať sa s ním chvíľu po rusky a potom po slovensky. Chcem ho už začať pripravovať na škôlku, aby deťom rozumel, lebo tam má nastúpiť od septembra.

Cítite sa viac Ruskou či Slovenkou?
Narodila som sa v Rusku a prežila som tam väčšinu svojho života, na Slovensku som teraz tretí rok. Cítim sa teraz viac ako Slovenka, cítim sa tu doma.

A komu držíte palce, keď sa hrá futbal či hokej - Rusom či Slovákom?
Určite Slovákom. Keď sme boli v Rusku, okrem biatlonu nebol čas na nič. Nebola šanca fandiť napríklad hokeju, ako som si to mohla dovoliť na olympijských hrách vo Vancouvri. Na Slovensku je to naopak, nakrúcala som dokonca reklamu pre športovú firmu, ktorá podporuje slovenských futbalistov. Teraz ma teda viac zaujíma, kto hrá za Slovensko. Počas majstrovstiev budem slovenský tím sledovať, lebo som sa dozvedela, že mne počas olympiády nadŕžal futbalista Hamšík. Je tiež Bystričan ako ja. Dostala som od neho jeho dres a prívesok, teraz fandím ja jemu. Osobne sme sa však ešte nestretli.

Ako často vás na Slovensku navštevujú rodičia?
Moji rodičia za nami boli ešte len raz, vlani na jeseň, a v septembri by radi prišli znova. Manželovi rodičia k nám chodia častejšie, sú už na dôchodku a majú viac času na cestovanie. Na Slovensku sa im veľmi páči a vybavujú si aj trvalý pobyt. Sú pre nás veľkou pomocou. O štyri roky by som znova chcela ísť na olympiádu, tak by nám mohli pomôcť s Jelisejom. Budem pokojnešia, budem sa môcť s čistou hlavou pripravovať na olympiádu.

Doteraz ste starostlivosť o synčeka zvládali aj bez opatrovateľky?
Iba s pomocou rodičov, cudzie opatrovateľky sme nemali.

Dá sa teda kariéra vrcholovej športovkyne ľahko zladiť s rodinným životom?
Veľkou oporou je pre mňa manžel, ako športovec mi rozumie, vie mi poradiť. Aj rodičia sú bývalí športovci. Keď mám problém, poradia mi, podporujú ma aj psychicky. Veľmi mi to pomáha.

Akému športu sa venovali vaši rodičia?
Tiež bežeckému lyžovaniu a biatlonu, patrili k najlepším športovcom ZSSR. Ja som na bežkách stála prvýkrát ako štvorročná. Keď som sa narodila, rodičia už boli trénermi a pripravovali mladých športovcov. Bola som jednou z ich prvých zverenkýň. Našťastie, lyžovanie ma bavilo. A odmalička som sa hrávala s ich medailami, pozerala na ich diplomy. Počúvala som športové príhody namiesto rozprávok na dobrú noc. Ako malá som medaily vyberala zo škatuliek a hovorila som rodičom, že aj ja chcem raz niečo také dosiahnuť. Chcela som, aby na mňa boli hrdí.

Nikdy ste neľutovali, že pre tréningy nemáte veľa času na kamarátov či iné záľuby?
Samozrejme, že som mala také chvíle, ako všetci mladí ľudia. Niekedy by bolo príjemnejšie ísť s kamarátmi von, ale šport formuje charakter človeka. Pomôže človeku nestratiť sa v živote.

Zaberal vám šport všetok voľný čas okrem školy?
Keď som sa rozhodla byť vrcholovou športovkyňou, mala som čoraz menej času. Škola, tréning, domáce úlohy - aj keď mi športové sústredenia zaberali aj pol roka, chcela som byť dobrá vo všetkom. Snažila som sa, aby o mne nehovorili, že som hlúpa športovkyňa. Nechcela som zaostávať za spolužiakmi ani odísť zo školy s prázdnou hlavou.

Dokonca ste študovali právo. Neboli ste od začiatku rozhodnutá venovať sa biatlonu vrcholovo?
Cítila som, že zo mňa bude športovkyňa. Vybrala som si prestížnu univerzitu, ktorú skončilo veľa športovcov. Bol to môj sen od detstva, chcela som vyskúšať, či mi to pôjde. Právo ma zaujímalo a uvažovala som, že keď raz skončím so športom, môžem sa mu venovať.

Aj vaši súrodenci sa venujú športu, však?
Áno, môj brat a sestra sú dvojičky, brat je bronzový olympijský medailista v štafete, sestra sa tiež chcela venovať športu, ale zo zdravotných dôvodov s tým musela skončiť.

Súťažíte s bratom, kto bude mať viac medailí?
Brat je odo mňa o tri roky mladší, nie je ešte taký skúsený, ale veľmi sa snaží. Má obrovský talent, chuť a je zdravý. Veľmi mu držím palce.

Je rozdiel reprezentovať Rusko a Slovensko?
Určite je to iné. V Rusku je úplne iný systém prípravy, nominačných pretekov, aby sa človek dostal do Svetového pohára, v Rusku treba vyhrať veľa pretekov. Musíte tam veľa vydržať, a keď sa človek nakoniec dostane na rozhodujúce preteky, často už na ne nemá silu. Na Slovensku je to naopak, šetrím si tu sily na rozhodujúci štart. Ide o to, dostať sa do maximálnej formy na obdobie, ktoré človek potrebuje.

Raz ste povedali, že na Slovensku si ľudia cenia vaše medaily viac ako v Rusku.
V Rusku je obrovská konkurencia, veľa športovcov získa medaily a akoby si ich Rusi potom až tak nevážili ako tu. Slováci sa z môjho zlata veľmi tešili, bolo prvé v ére samostatného Slovenska. Aj pre mňa to bola prvá olympiáda a prvé zlato. Rusko je veľká krajina, tam by na to rýchlo zabudli. Rusi berú medaily ako samozrejmosť.

Aký ste mali pocit, keď ste na olympiáde namiesto ruskej hymny počuli slovenskú?
Pred vlaňajšími majstrovstvami Európy, kde som získala dve zlaté medaily, som stretla juniorské pretekárky a tie mi povedali: Ľudia na internete píšu, že nie si Slovenka a ani hymnu nevieš spievať. Nevedela som, v čom je problém. Poprosila som ich, aby mi napísali slová a tie som sa naučila. Aj spievať som sa ju naučila. Vyskúšala som to vlani na majstrovstvách Európy, a keď sme prišli do Vancouvru, v hlave som už mala len slovenskú hymnu. Neviem prečo, stále sa mi točila v hlave. Manžel sa ma pýtal: Čo je to za pesnička. Nevedela som ju dostať z hlavy. Keď som získala zlato, hovorím si: dobre som si tú hymnu nacvičila. Bola to taká radosť!

Nebolo vám ľúto, že ste zlato nezískali pre Rusko?
Možno trochu, lebo predsa som väčšinu života prežila v Rusku. Som však veľmi vďačná za podmienky, ktoré mi vytvorili na Slovensku.

Zazlievali vám Rusi trochu medailu?
Samozrejme, že Rusi v mojej medaile vidia svoje zásluhy. A ja sama som vďačná aj Rusku, pretože mi dali možnosť pretekať za iný štát, keď ma s rodinou nechceli zobrať do svojej reprezentácie. Teraz ľutujú, že ma pustili preč. Veľa ruských novinárov písalo, že je to vlastne ruská medaila a tak to berú.

A vy to beriete ako? Nie je to predovšetkým vaša medaila?
Samozrejme, ale aj slovenská medaila. V ťažkom čase mi pomohlo a podporilo ma práve Slovensko. Trénovala som na Slovensku, bolo to pre mňa veľké plus.

Za to, že ste sa nakoniec ocitli na Slovensku, vďačíte hlavne vášmu synčekovi Jelisejovi. Ako vrcholová športovkyňa prežíva tehotenstvo?
Moje tehotenstvo nebolo plánované, prišlo uprostred rozbehnutej sezóny a prekvapilo nás. Bola som nominovaná na olympijské hry, bola som v ruskej A reprezentácii. Možno ma Rusi nebrali ako vrcholovú športovkyňu, a preto ma tak ľahko pustili. Sedem mesiacov tehotenstva som lyžovala, až do chvíle, keď mi doktorka povedala, že stačí, treba myslieť aj na dieťa.

Ako ste sa po pôrode znova dostávali do formy?
Mesiac a pol som sa venovala len synovi, ale potom sme s manželom začali trénovať - na kolieskových korčuliach aj s kočíkom. Prvé sústredenie som mala už po piatich mesiacoch.

Chcete mať aj z Jeliseja športovca?
Určite chcem, aby vyskúšal nejaký šport, ale nebudem ho do ničoho tlačiť. Nech sa rozhodne sám. Viem, aký je ťažký život profesionálneho športovca.

Vníma váš synček, že ste dosiahli niečo výnimočné?
Zatiaľ len to, že mamička je vždy niekde preč a vidí ju v telke. Veľmi mu chýbame, medailám ešte nerozumie.

Vaša sestra Aňa prezradila, že ak by ste sa nevenovali športu, chceli ste byť herečkou. Je to pravda?
Keď sme boli malé deti, rada som rodičom na rôzne sviatky vymýšľala program. Hrali sme so súrodencami doma rodičom divadlo - rôzne rozprávky, ale seriózne som o herectve neuvažovala.

Teraz ste si však hranie predsa len vyskúšali v reklame pre Orange. Aké to bolo?
Boli to obrovské zážitky, naživo som videla, ako prebieha nakrúcanie. Keď tú reklamu vidím v televízii, spomeniem si, koľkokrát sa zábery museli opakovať a nakoniec sa použil len maličký kúsok. Nakrúcanie trvalo tri dni, ale nikdy som za taký krátky čas toľkokrát neštartovala. Po stom štarte som to prestala rátať.

Prečo sa nakrúcalo práve na Kamčatke?
Každý rok po sezóne chodím na Kamčatku kvôli jarnému lyžovaniu. Robí ho málokto, ale ja ho považujem za dôležitý základ ďalšej sezóny. Pre biatlonistu je veľké plus lyžovať po sezóne až do júna. Na Kamčatke je veľa možností na tréning. Orange potreboval do reklamného spotu sneh a na Kamčatke sa dali dobre imitovať zimné preteky.

Aké to je, keď teraz po meste vidíte svoje plagáty?
Sú to kvalitne spravené fotky. Treba si na to zvyknúť.

Mali ste pri nakrúcaní trému?
Našťastie som hrala samu seba, keby som mala hrať niečo iné, možno by som mala aj trému.

Hovoríte tam: Vyhrala som olympijské zlato, ale stále chcem ísť ďalej. Kam ďalej ešte môžete ísť?
Jasné, že olympijské zlato je najvyššou športovou métou. Ale mám aj iné ciele v biatlone - z majstrovstiev sveta mám zatiaľ iba striebornú medailu, chcela by som aj zlato. Ďalšie majstrovstvá sveta budú v Rusku a rada by som aj na ruskom území dokázala, že Slovensko je naozaj silné.

Vraj aj váš brat by chcel v Rusku získať medailu.
Áno, ja a brat sme z olympiády doniesli kompletnú zbierku medailí: zlato, striebro aj bronz.

Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?
Určite rodina. Bez športu sa dá žiť, ale bez rodiny ťažko. Od malička ma rodičia vychovávali tak, že rodina je v živote najdôležitejšia.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu