Presunúť na hlavný obsah

Vladislava Hoffmanová: Syna som na istý čas zavrhla

Lifestyle

Vladislava Hoffmanová je vyštudovaná učiteľka, doktorka pedagogických vied, učila na stredných školách telocvik a ruštinu.

Má jediného syna Lukáša, ktorý prešiel drogovou závislosťou a vďaka maminej podpore sa jej zbavil.

Ako si spomínate na narodenie syna Lukáša? 
Môj jediný syn sa narodil v utorok o 10.45. Bolo to na Kramároch, bolo leto, august 1976. Bolo to ťažké a krásne. Bol to valibuk.

Meno ste mali pripravené?
Mal už dvoch dedov Ladislavov a otca Ladislava, takže je Lukáš.

Ako ho voláte?
Luky, Lukáš, podľa toho, ako poslúcha. Keď sa  hnevám, tak ho neoslovujem vôbec.
 
Vedeli ste hneď, čo by ste chceli z Lukáša mať?
Chcela som len, aby bol zdravý. Neskôr som ho však dávala na všetky možné krúžky a športy. Mal výrečnosť, bol prirodzený, recitoval, pretekal, bol všestranný. Učila som telocvik a on vyskúšal všetky športy.
 
Čo hovoríte na to, že teraz máte doma herca zo seriálu Odsúdené?
Očakávala som, že sa uplatní v športe. Mal síce schopnosť vystupovať na verejnosti, ale časom zadriemala. Teším sa, že ju v ňom znova objavili. Nie je vyštudovaný herec, ale v herectve sa našiel.

Zmenila jeho zmena aj váš život?
Som oveľa pokojnejšia. Po tom, čím sme prešli, je to úľava.
 
Hovoríte o období, keď Lukáš bral drogy?
Neprišlo mi na um, že by si Lukáš také niečo mohol dať. V  tom období sa o drogách nevedelo a on bol navyše blázon do basketbalu. Chodili sme spolu denne hrávať. Vtedy som začala študovať druhú vysokú školu a potrebovala som viac času pre seba. Pre učenie som si asi niečo nevšimla... 

Ako ste na Lukášovo drogovanie prišli?
Začal chudnúť, bol čudný, ale znova opakujem - na drogy som nepomyslela. Jedného dňa mi však povedal:  Mami, pomôž mi! Vtedy som sa zobudila a začala som mu pomáhať.

Nebola to jednoduchá cesta. Aký bol Lukáš, keď ho drogy priviedli do krízy?
Videla som na ňom, že ma odpísal. Už sme sa nerozprávali, bola som pre neho len zdroj peňazí, nič iné... 

Vedeli ste, čo máte robiť?
Zobrala som ho do protidrogového centra k docentovi Novotnému a prosila som, aby mi pomohli, lebo mi syn zomrie. Nebolo práve miesto, ale ja som vyhlásila, že neodídem, kým mi nepomôžu. Našli mi liečebňu. Lukáš sa bránil, hoci sa chcel liečiť. Bojovala som.
 
Ste vytrvalá. Akú vlastnosť máte najradšej na Lukášovi?
Keď sa so mnou rozpráva, lebo to som dlhé obdobie s ním nezažívala. A keď mi povie: Mami, ľúbim ťa. Vie ma chytiť okolo pliec, dá mi pusu. Je taký, ako bol voľakedy. Nehanbí sa mi dať najavo lásku. Aj na ulici mi dá pusu. A to mám strašne rada, lebo to mi dlho chýbalo.
 
Vie vám vybrať darček?
Má vkus a vyberie presne to, čo sa mi páči - šperk či oblečenie. Darmo mu hovorím, že ja už nič nepotrebujem.
 
Hovorili ste mu do výberu priateľky?
Nie, ja si ho skôr len vypočujem. Som rada, že sa zhovárame o dôverných veciach. Ak by sme sa zasa začali uťahovať do ulity, nebolo by to dobré. Absolvovala som s ním veľa terapií a tam som sa aj ja naučila, že treba hovoriť.
 
Bojíte sa ešte o Lukáša?
Bojím sa a budem sa o neho báť do smrti. Ako keď si v detstve rozbil koleno.

O vašej skúsenosti chcete napísať knihu. Čo bolo na vašom príbehu najdramatickejšie?
To, že som Lukáša v istom období zavrhla. Nemala som už viac síl. Pamätám si okamih, ako idem po ulici a zrazu si poviem: Urob niečo! Neexistuje, že ti umrie! A začala som s jeho záchranou odznova.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu