Výtvarníčka Dorota Sadovská sa hrá s telom

Miesi ho, porciuje, prepletá aj kríži. Vznikajú tak zvláštne ornamenty aj parazity. Ľudské telo ju neprestajne prekvapuje a zaujíma ju najmä bez obalu a šiat, teda bez akejkoľvek masky.

Myslíte si, že ľudské telo je dokonalé?
Je obdivuhodne účelné.

Čím vás prekvapilo?
Stále ma prekvapuje, aký je každý z nás iný a predsa  sme si podobní. Ako každý list na strome, tak je aj každý človek iný. V celých dejinách ľudstva by sme nenašli dvoch celkom rovnakých ľudí. Každý človek je originál.

Dokedy bude mať príroda na takéto veci silu? Kedy začne ľudí opakovať?
Asi nikdy. To je dané aj tým, že sa prispôsobujeme, a tým sa stále meníme. Zmena je život a harmónia.

A kto sú tí ľudia, ktorí vám poskytnú svoje telo?
Poskytnú telo? To znie hrozivo...

A vy to ako voláte, keď si niekoho vyberiete na maľovanie či fotografovanie?
Je to spolupráca a sú to väčšinou kamaráti alebo známi. V lete som sa napríklad na chvíľu navrátila k svojej téme svätých. Najskôr som porozprávala konkrétnej osobe príbeh a spolu sme hľadali jediné gesto, ktoré by mohlo identifikovať celý život svätca. Snažím sa nájsť vždy niekoho s podobnými povahovými vlastnosťami, aby všetko vychádzalo z vnútra toho človeka.
Napríklad akordeónista Boris Lenko stvárnil svätého Gregora, ktorému pripisujú gregoriánske chorály. Rozmýšľala som, ako by sa dala hudba znázorniť iba gestom. Dohodli sme sa, že Boris bude iba počúvať hudbu a on zrazu začal dirigovať. Má krásne dlhé prsty a bolo to fajn.

Vraj ste už maľovali aj spisovateľa Ľubomíra Dobrovodu.
Priviedlo ma k nemu aj to, že má povesť najsvalnatejšieho spisovateľa a práve takého som potrebovala na stvárnenie svätého Juraja. Páčilo sa mi aj to, že už nemá dvadsať rokov, že je to zrelý muž, čo cítiť aj z tej maľby. Najprv som ho však fotografovala.

Prečo?
Fotografia je pre mňa skica, zvyčajne urobím pár stovák fotiek a na niečom z nich pracujem ďalej. Ľudia z umeleckej oblasti ma poznajú, vedia, že je to trocha aj humor a pristúpia na tú hru a pomôžu napríklad znázorniť svätú Apolóniu, ktorá cerí zuby, lebo zuby boli súčasťou jej martýria. Príjemné bolo spolupracovať aj s tanečnicami súčasného tanca zo skupiny A4, ktoré dali podobu trom gráciám.

Teraz však žijete realitou. Nedávno ste mali výstavu, ku ktorej patrí aj knižka Núdzový vchod. Táto inštalácia ukázala rôzne podoby toho, ako pracujete s ľudským telom. Napríklad deformáciou.
Predovšetkým tieto moje veci neukazujú násile alebo niečo podobné, aj keď napätie a dramatickosť tam rozhodne cítiť. Telo sa stáva istou východiskovou hmotou a priestorom na ďalšie nekonvenčné výrazy.

O čom teda chcete hovoriť?
V súčasnosti je ľudské telo vystavené mnohým vplyvom, kladie sa naň dôraz, je všelijako prerábané. Sama pre seba som si upravila asi najznámejší výrok Ericha Fromma Mať alebo byť na Mať sa alebo zdať sa. Dnes akoby bolo dôležitejšie, ako človek vyzerá, jeho imidž a životný štýl. Je to podobné ako s naleštenými vitamínmi v hypermarketoch: ovocie bez vône, všetko rovnaké, veľmi veľké, lesklé, nalakované, v sýtych farbách, bez poškvrny, úžasné, ale bez chuti a čara.

Viete z častí tela vytvoriť cez fotografiu ornamenty aj parazity. Neurazia sa tí, z ktorých prstov vytvárate obrazce parazitov?
Tie parazity sú moje prsty na rukách a nohách. Spájajú krásu so zvláštnou škaredosťou. V priestore sú ozdobou, ale zároveň votrelcom.
Je fotogenické napríklad brucho? Väčšina ľudí tam má prebytočnú kožu, ktorú vy viete stvárniť ako "drapériu".
Brucho je v samom centre tela, a tak nie náhodou poznáme výraz "pupok sveta". Na prvých fotografiách z cyklu Odkazy zrkadlu som zachytila vlastnú popôrodnú kožu na bruchu, na ktorej ešte vidno pigmentovú linku od pupka dolu. Po pôrode každá rodička takú linku má. Časom sa stratí, ale dovtedy pripomína priestor, kde bolo bábätko, a to aj prebytočnou kožou, ktorá sa postupne vstrebáva. Škoda, ak sa mladé mamičky priveľa zaoberajú tým, ako vyzerajú a majú málo samotnej radosti z bábätka.

Hovorí takéto kalenie si radosti aj o niečo viac?
Tá potreba stále spĺňať nejaký ideál zdania sa, ktorý vlastne ani nemôže byť realitou, môže prerásť do zotročenia človeka vzhľadom. Ľudia sa často chcú podobať ilúzii a sú presvedčení, že je to správne. Každý človek, keď si sadne, má na bruchu záhyby kože. Z týchto fotografií skladám nový priestor, novú ilúziu a možno nový úplne absurdný ideál.

Ktorú časť tela najradšej fotografujete a maľujte?
To je, akoby ste sa ma opýtali, akú farbu mám najradšej. Výber je predsa daný zámerom, a teda podlieha tomu, čo chcem vyjadriť.

Aj nos je použiteľný?
Keď som pripravovala sériu antiportrétov, akýsi protipól klasického portrétu, aj nos sa stal dôležitým. Pri zaklonenej hlave totiž nos dominuje. Ani nie tak nos ako nosné dierky, ktoré sú zrazu odkrytým otvorom do tela.

Výstavu a knižku ste nazvali Núdzový vchod. Slovná hračka naznačuje, že ide o opačný pohyb, ako je zvykom.
Veľmi sa mi páči, že slovenská fotografia je silná v dokumentárnej polohe. Ale ja som sa jej nikdy nechcela takto venovať. Dokumentarista vyjde von a fotografuje veci v čase. Napríklad cez rozbitú stoličku, ošarpanú stenu, auto, strom, ľudí dokáže vypovedať konkrétny príbeh. Ale mňa viac ako to, čo nás obklopuje, zaujíma samotné telo. Skúmam telo bez obalu, teda bez šiat, v takej jeho čistote, kde už niet úniku ani skrýše, ani masky, sociálnej či finančnej. Nechcem vychádzať s telom do exteriéru, naopak, hľadám vchody - možno aj tie utajené - k jeho nečakaným významom.

Má niektorý váš obraz aj nejaký politik?
Asi aj má, ale takéto veci našťastie nemusím riešiť. Mám zastúpenie v galériách, moje veci sú na aukciách. Som vďačná, že je to tak a nemusím vstupovať do osobných vzťahov.

A komu zo slovenských osobností by ste chceli venovať svoj obraz?
To je nebezpečná otázka. Umenie bolo vždy spojené s politikou, aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá, je istým spôsobom prepojené stále. Nechcela by som sa však stať, priamo či nepriamo, súčasťou politických hier. Iste, ako hádam každý, aj ja mám medzi politikmi svojich favoritov. Ale necítim sa na to, aby som napríklad bola vtiahnutá do kampaní.

Po kom máte talent?
Ešte som si nedala urobiť podrobný výskum vlastnej DNA, ale mama bola na Vysokej škole výtvarných umení spolužiačkou Ruda Sikoru, ale aj Jána Bergera. Skončila školu, profesii sa však nevenovala. Bola na dvesto percent matkou, mala nás šesť. Ona nehľadala kompromis medzi tvorbou a materstvom. Ja sa ho prácne snažím nájsť každý deň.

Museli ste sa niečoho pre materstvo vzdať? A čo vám ako výtvarníčke dalo?
Materstvo asi prináša väčšie uzavretie sa, najmä na začiatku. V tom dobrom aj v tom nechcenom.

Čo z histórie slovenského výtvarného umenia máte rada? Je vám niečo smiešne?
Vlastne celé minulé storočie platilo, že byť maliarom na Slovensku je troška aj otázka prežitia. Ľudovít Fulla s Mikulášom Galandom si vraj písali v tomto duchu: "O čo vlastne ide? Aby sme prežili." Myslím, že to v zmenenej podobe ešte platí.

Ako?
Po období uťahovania opaskov prišlo za bývalej vlády obdobie, keď sme boli po stránke ekonomickej na tom lepšie. Z dejín umenia je jasné, že rozmach umenia nastáva najmä počas "zlatého veku" prosperity. U nás sa v tom období síce viacerí výtvarníci stali nezávislí, ale priveľa sa nezlepšilo. Nevzniklo Kunsthalle – vyhranený priestor na konfrontáciu súčasného umenia. Pre existujúce zbierky súčasného umenia platí, že sú rady, keď majú prírastky z domácej scény, primálo počítajú s komunikáciou so zahraničím. "Zvrchu" tá doba nebola až taká štedrá k umeniu.

Vy ste pôsobili aj vo Francúzsku. Ako je to tam?
Iba som tam dva roky študovala. A to už bolo dávno, pred desiatimi rokmi. Tam sú podmienky iné napríklad v tom, že umenie je súčasťou francúzskej identity. Vysoká podpora od štátu vytvára podmienky na to, aby sa viac ľudí mohlo venovať umeniu, a to má zmysel. V našej robotnej krajine sa práca ducha ešte stále zaznáva. Takmer na všetkých úrovniach. Veď to vidíme aj vo vede, výskume a v školstve.

Ak chce byť výtvarník svetoznámou hviezdou, čo pre to treba urobiť v Bratislave?
Asi prepašovať sa ako pred nedávnom tá nešťastná trhavina. To sa rozletí po svete hneď. Ale vážne, aj ja som občas mávala také sny v puberte, ale to sú naozaj iba detské sny. Podstata spokojnosti je v niečom úplne inom. Napokon, aká sláva? To je len meno a pohľad na tvorbu v určitom kontexte, to nie je ozajstné "ja". A po smrti zostanú z autora riadky v nejakej encyklopédii.

Všetko vo svete sa prudko vyvíja. Sú nové farby aj technológie tlače, fotografovania, počítačové postupy. Využívate novinky alebo zostávate pri starých technológiách?
V olejomaľbe nie je priveľa revolučných skokov. Aj keď v 20. storočí stále pribúdali nové odtiene, priemyselné spracovanie, chémia v príprave podkladu, v médiách, záverečných lakoch... Dôležité je pre mňa používať kvalitné prípravky osvedčených výrobcov.

A fotoaparáty? Koľko ich máte?
Primerane, nie veľa. Neholdujem samoúčelne technike. To je len prostriedok, ktorý má človeka niekam dopraviť. Buď si povie, že pôjdete pešo alebo lietadlom. Nielen časová rovina je iná, ale aj kvalita zážitku. Je rozdiel, či sa vizuálnej skutočnosti umelec zmocní fotoaparátom a počítačom, alebo pôjde pešo tým, že bude maľovať.

Závesný obraz bol už istý čas odpísaný. Má dnes budúcnosť? Čo sa najmä hodnotí v umení v tomto storočí?
V súčasnosti, keď nám v mnohom pomáha technika, sa kladie čoraz menší dôraz na dokonalú technickú a formálnu stránku. Tá síce stále zostáva "telom" umenia, no bez ducha, nápadu či myšlienky nepostačuje.

Dorota Sadovská
Narodila sa 5. februára 1973 v Bratislave. Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení, v štúdiu pokračovala na École Nationale des Beaux Arts v Dijone vo Francúzsku. Je laureátkou Ceny Martina Benku a Ceny Tatra banky. Venuje sa maľbe, ale aj fotografii, inštaláciám, prezentuje videá a vydáva časopis SADO - VSKA. Jej dominantnou inšpiráciou zostáva ľudské telo, ku ktorému pristupuje objavným spôsobom.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK