Halina Pawlowská: Láske rozumiem

Na české aj slovenské pomery nosí odvážne výstrihy. Ako však o sebe hovorí, určite nie je typom ženy, ktorá sa ľudstvu predvádza v plavkách. Aj o tejto, pre ňu nebezpečnej situácii, porozprávala do novinárskych diktafónov.

Na ľudí pôsobíte, že všetky problémy beriete s nadhľadom. Je to tak aj v skutočnosti?
Ale nie. Až tak úplne nad vecou nie som. Reagujem veľmi emotívne, rozčúlene. Až potom nasleduje rozum. Aspoň zatiaľ občas.

Ako sa dá prežiť pracovný stres, prípadne zmiešaný ešte aj s tým súkromným?
U mňa to má svoju postupnosť. Najskôr telefonujem kamarátkam, aby som sa vyrozprávala, aký som chudák. Potom píšem poviedku, aký som chudák. To sa trochu upokojím. A keď nie, idem si niečo zobnúť. Pretože: Keď ťa niečo trýzni, do niečoho si hryzni!

Je to vaše najobľúbenejšie, srdcu blízke motto?
Nie. Myslím si, že sú aj lepšie. Väčšinou v súvislosti s mužmi. V podstate mám rada celkom jednoduché mottá, ktoré sú aj trošku agresívne. Tým si vybíjam agresivitu a v skutočnosti už k nej nedochádza. Napríklad: "Láka ho iná kočička? Vydriap jej očičká.“

Vo svojich historkách často spomínate posedenia s kamarátkami, na ktorých preberáte najrôznejšie problémy lásky. Zmenili sa časom vaše dámske jazdy?
Nasadenie za správnu vec a vášne sa trochu vekom menia. Ja by som povedala, že moje priateľky sa stávajú trošku pohodlnejšími. Svedčí o tom tento príklad. Kamarátka mala milenca, kvôli ktorému tri razy do týždňa behala pešo na deviate poschodie. Teraz viem, že tam behá už len raz do týždňa.

A zmenia sa vôbec niekedy problémy, nedorozumenia medzi mužmi a ženami?
Tie sa nemenia. Vždy sú to otázky lásky. Má ťa rada – má ťa rád? Zodpovedá investícia tomu, čo dostanete? A potom miera vášne, vzrušenia i zodpovednosti. Tá je nesmierne dôležitá a vážna. Ale aj tak mi moje srdce hovorí: "Keď niekto skutočne miluje, láska vyhrá.“

Na svojej webovej stránke ste si zriadili vlastnú poradňu. Dá sa povedať, s čím sa na vás ženy najviac obracajú?
Najviac otázok je od žien medzi 40 a 55 rokmi. Majú problémy s neverou partnera. Strach, obavu, či muž neodíde a nezačne nový život s novou, mladšou, lepšou ženou. No a ďalšie otázky spadajú do rubriky o psích miláčikoch.

Pri takejto poradni sa dá skryť za hocikoho. Odpovedáte všetkým vy osobne?
Áno. Ináč by to nešlo a dalo by sa to ľahko poznať. V mojom tíme je ešte dvojica mladých chlapcov, ktorí celú stránku spravujú. Minule ma dokonca trošku skritizovali, že som jednej panej zle odpovedala. A mali pravdu. Takže hoci sa do citových problémov nijako neangažujú, čítajú to.

Aký je to pocit, keď sa ľudia na vás obracajú s dôverou, že im práve vy pomôžete?
Myslím si, že každý človek sa rád zveruje. Najmä niekomu, kto nie je z jeho úplne dôverného prostredia. Môže sa totiž opísať v takom svetle, v akom chce. Nie je konfrontovaný s realitou. Ja nepoznám ich priateľov, zázemie. Na druhej strane ma však oni poznajú z televízie, takže ma nepovažujú za cudziu. No a čo je nakoniec dôležité, láske rozumiem. Veď žijem už strašne dlho a som stále zamilovaná. Ja alebo niekto z môjho okolia.

Dobrá rada stojí groš. Vy to robíte zadarmo?
Je to nezištné. Skôr to teraz dotujem ja. Ale aj mňa, ako autorku, takáto komunikácia obohacuje. Mnohé príbehy sú inšpirujúce. No a tiež si istým spôsobom overujem, či mám pravdu v tom, čo si myslím. Som pyšná, keď sa naplní to, čo som predpokladala alebo odporúčala. Na druhej strane nie som platonik a dúfam, že sa všetko sprofesionalizuje a budem raz zarábať aj ja.

Je možné, že vás po tomto rozhovore zaplaví viacero otázok slovenských žien...
To je super!

Doma, ale aj na Slovensku ste vnímaná ako veselá kopa, ktorá má v zásobe vždy nejakú vtipnú historku. Aké máte napríklad rada vtipy?
Nedávno som sa stretla v Prahe s jedným mladým Izraelčanom, ktorý mi rozprával židovské vtipy. Všetky som poznala. A robilo mi veľký problém, aby som sa tvárila dostatočne veselo. Ja milujem detské vtipy. Napodiv, neviem či ste si to všimli, vcelku zanikli politické vtipy.

Ste autorkou niekoľkých humorne ladených knižiek. Chystá sa nejaká novinka?
Mala by vyjsť ešte pred začiatkom leta a bude to pokračovanie minuloročného Zanzibaru. Knižky, ktorá nie je cestovným sprievodcom v pravom zmysle slova. Ponúkam v ňom svoje spomienky, útržky svojich poznatkov, fakty, ktoré pre mňa boli v danom čase a na danom mieste nové. Teraz zvažujeme, či sa pokračovanie bude volať Zanzibar 2. Distributérom sa to veľmi nepozdáva. Takže váham medzi dvoma názvami – Zober sa a choď! A druhý - Keď sob so ženou raňajkuje.

A čo televízia? Banánové rybičky sú už definitívnou minulosťou?
Minulý týždeň sme odovzdali pilotný diel novej talkshow, ktorá je iná ako Banánové rybičky. Hosťami  nebudú celebrity. Vlastne iba jedna, ktorá bude mať rovnaký problém ako ostatní hostia. V pilotnom diele sme riešili problém – Opustil ma kvôli inej. A teraz uvidíme, ako sa rozhodne vedenie Českej televízie.

Máte pri takom množstve zážitkov nejakú externú pamäť?
Mám krátkodobú pamäť. Pamätám si, čo sa stalo predvčerom, ale čo pred piatimi rokmi, to určite nie. Istou externou pamäťou sú však scenáre k Banánovým rybičkám. Písala som ich poctivo, ale pri nakrúcaní sa zo scenára využilo tak 30 percent. Všetko bolo totiž spontánne. Teraz sú záložnou pamäťou.

Ešte stále píšete všetky texty ručne?
Krátke texty, ako napríklad v poradni Halina.cz, píšem na počítači. Dlhšie ešte vždy ručne.

Prečo?
Je to rýchlejší prenos myšlienky. Pravá ruka vám opisuje vaše myšlienky. A je to aj cítiť. Na papieri napríklad toľko neškrtám, ako v počítači upravujem.

Ste kráľovnou slova. Váš manažér pred vaším príchodom prezradil, že oceňujete prácu fotografov. Je to tak?
V poslednom čase prakticky stoja takmer všetky časopisy len na fotografiách. O chvíľu budú ako leporelo. Čo však naozaj neznášam, sú popisky pod fotografiami, na ktorých je napísané, čo na nej vidíte. Chápem, že tam musí byť meno dotyčného. Ale to, že tlačí kočík? To predsa vidím! Prečo napríklad nenapíšu, že v ňom leží bábätko, ktoré má meter. Vyzerá to tak, že novinári nakoniec nikam nebudú musieť chodiť. Všetko dostanú na fotkách a napíšu, čo tam vidia.

Blíži sa dovolenkové obdobie. Máte už predstavu tohtoročného letného oddychu?
Môj manžel preferuje Grécko. Aj mne sa veľmi páči, ale...

Ale?
Je tam strašne veľa českých turistov. Nechcem sa pred nimi promenádovať v plavkách, aby si ma fotografovali a potom dávali na internet, ako vyzerám v skutočnosti. Takže som zvolila iný spôsob. Našla som zopár domov na prenájom a tam už hádam nebudú. A českých turistov stretnem, až keď sa oblečiem a vyrazíme niekam na večeru.

Ste labužníčka? Čo máte najradšej?
Milujem všetky jedlá. V podstate by som skôr mala hovoriť o tom, čo nejem. Toho je oveľa menej ako toho, čo mám rada.

Aj varíte?
Momentálne mám jedného milého koníčka na víkendy. Chodím na krásnu farmu neďaleko Prahy, kde v sobotu a nedeľu pečiem pre ľudí, ktorí tam pravidelne dorazia, múčniky. Nikto ma o to nepožiadal. Prišlo to samo od seba. Raz som tam bola s priateľmi a nemala som veľmi čo robiť. Tak som sa vo vybavenej, ale nevyužívanej kuchyni pustila do pečenia múčnikov. A všetkým veľmi chutilo. Boli tam dokonca nejaké strašne chudé missky. Tým tiež chutilo. Takže som na druhý týždeň prišla s ďalšou špecialitou. A viete čo? Najviac ma bavia recepty, ktoré majú legendu.

Napríklad?
Teraz naposledy som robila francúzsky koláč Tarte Tatin. Legenda hovorí, že jedna dáma chcela pôvodne robiť klasický jablkový koláč, ale jablká s cukrom a maslom zabudla na platni. Skaramelizovali, no a keďže mala naponáhlo, hodila na to cesto a dala to do rúry. Vznikla tak špecialita ospevovaná Francúzmi. Ten koláč má dokonca svoj sviatok a mne sa, myslím, tiež podaril.

K tejto koláčovej historke je výstižné vaše motto: Najlepší šport je káva a "dort"!

A akí muži sa páčia Haline Pawlowskej?
Mám rada mužov s večným chlapčenským svitom v očiach.

Halina Pawlowská (54)
rodená Kločureková, sa narodila 21. marca 1955 v Prahe. Je novinárkou, scenáristkou, moderátorkou a populárnou autorkou próz na rozhraní krátkych poviedok a fejtónov. V deväťdesiatych rokoch moderovala reláciu Zanzibar a televízny program zo spoločnosti V žite. Zahraniční investori si ju neskôr vybrali ako šéfredaktorku vtedy nového spoločenského týždenníka Story, ktorý viedla sedem rokov. Potom založila ďalšie časopisy Šťastný Jim a Glanc. Napísala viacero kníh. V roku 1994 získala Českého leva v kategórii Najlepší scenár za film Díky za každé nové ráno a populárna bola aj jej talkshow Banánové rybičky.

Text: Zuzana Čižmáriková pre Pravda Ženy
Foto: Ivan Majerský pre Pravda Ženy