Dobrá fotografia skrýva príbeh

Čerstvá štyridsiatnička Orešková totiž dokáže nájsť čosi krásne v každom človeku. Okrem žiarivých hviezd šoubiznisu však portrétuje aj celkom neznáme ženy – najradšej zrelšie, pretože tie rozprávajú najzaujímavejšie príbehy. Fotografka sa pri ich počúvaní neraz mení na psychológa. Je dnes krása dôležitejšia ako hocikedy predtým? V médiách nás krása priam valcuje. Nečudo, že mnohí túžia po dokonalých telesných krivkách, aké vidia v časopisoch či televízii. Lenže zabúdajú, že tie neprinášajú automaticky šťastie. Pri spolužití dvoch bytostí sa vonkajšia krása rýchlo ocitne v úzadí a do popredia vystúpi charakter. Ženy často riešia svoj vzhľad, ale v živote sú dôležité aj iné veci - napríklad tolerancia a schopnosť odpúšťať.

Od vás to vyznieva trochu paradoxne - veď práve vy svojimi fotografiami robíte ľudí krajšími.
Možno, ale k tomuto názoru som dospela rokmi praxe. Popri svojej práci si vypočujem veľa osudov. Často fotografujem ženy, ktoré práve prežívajú rozchod, rozvod alebo krízu vo vzťahu.

Prečo teda ženy fotografujete mladšie a krajšie, ako v skutočnosti sú?
Fotenie u mňa je pre ne často akousi terapiou. Žena sa trebárs cíti klamaná, prestáva si dôverovať a príde sa odfotografovať, aby si dokázala, že je stále príťažlivá. Chce sa utvrdiť, že jej vzhľad predsa nemôže byť príčinou rozpadu vzťahu. Vaše obrázky ľuďom pomáhajú.

Čo dáva fotografovanie vám?
Keď vidím, že som žene krásnymi fotografiami pomohla zvýšiť ubité sebavedomie, mám z toho obrovskú radosť. Veď mi na to stačilo zopár spoločne strávených hodín. Všetky ženy si sama líčim a pritom si vypočujem veľa príbehov. Ak chcú, rozoberáme ich spolu. Takže som občas aj psychológ.

Krajinkári sa psychológiou nemusia zaťažovať tak ako portrétisti?
Krajinkári skôr milujú prírodu. A to, či portrétista zaťahuje do práce psychológiu, závisí od jeho osobnosti a štýlu. Myslím si, že ženám rozumiem. Viem im aj poradiť s líčením a obliekaním, čo pri chlapovi fotografovi nie je samozrejmé. Chlapi asi vidia ženy inak. Vidia ich viac sexy, výtvarne alebo až dokumentárne.

Podľa čoho sa dajú spoznať vaše fotografie?
Každý fotograf vo svojich snímkach odráža aj seba. Som slnečný, usmievavý, optimistický typ a aj fotografovanú osobu sa snažím priviesť k podobným pocitom. Výsledné fotky sú potom príjemné, milé, uvoľnené. To je asi pečať, ktorú dávam svojim fotografiám.

Dokážete za tie roky, čo fotografujete, prichádzať so stále novými nápadmi?
Nie je to do istej miery už aj rutina? Vždy závisí od človeka, ktorého fotografujem. Niekto ma inšpiruje k novým nápadom, pri inom musím postupovať rutinne, lebo je absolútne konzervatívny a nevie sa uvoľniť. Vtedy prichádzajú na rad jemné presviedčacie metódy, ktoré väčšinou zaberú. Obraz o danom človeku si urobím už z reči jeho tela. Jeho pohyb prezradí, či je sebavedomý, alebo utiahnutý. Podľa oblečenia sa zasa dá odhadnúť, či je žena romantický, športový, alebo konzervatívny typ. A najviac sa, samozrejme, dozviem pri líčení, keď sa rozprávame.

Zodpovedajú vaše odhady skutočnosti?
Veľmi často, veď mám roky praxe. Ženy sa niekedy smejú, keď im po piatich minútach poviem ich charakteristiku, a označujú ma za jasnovidku. Aj nedávno sa mi stalo, že som fotografovala krásnu 47-ročnú ženu. Mala pery ako Angelina Jolieová, kučeravé ryšavé vlasy, olivové oči, štíhlu postavu, ale pôsobila akosi ubito, akoby bola neobjavená, nerealizovaná. Vycítila som to z jej pohybov. Jej kamarátka mi potvrdila, že sa nemýlim. Snažím sa len vcítiť do pocitov a dostať do fotografie to, čo si žena želá.

Prichádzajú k vám ľudia s presnou predstavou, ako by na fotografii mali vyzerať?
Často to nechajú na mňa a keď naznačia, na čo fotografie potrebujú, poradím si. Pritom súkromné knihy fotografií si u mňa dávajú robiť celkom bežné ženy, ktoré so šoubiznisom nemajú nič spoločné. Nielen mladice, ale aj päťdesiatničky sa rozhodnú zastaviť okamih a s fotografiou získať peknú spomienku - veď každý deň sme o čosi staršie. Na mojej fotke však žena vyzerá mladšia a krajšia. Táto práca ma veľmi baví, aj keď niekedy po fotografovaní cítim, že niektoré osudy mi ubrali veľa energie.

V čom je rozdiel medzi bežnými ľuďmi a celebritami, ktoré vám pravidelne pózujú pred objektívom?
Hviezdy už fotografovanie často obťažuje. Berú ho ako povinnosť, súčasť svojej profesie a sú z toho otrávené. U bežných ľudí cítim radosť z toho, že konečne majú pekné fotografie. Nie ste už niekedy celebritami presýtená? Nie, je veľmi zaujímavé fotografovať ich. Len málo ľudí môže naše hviezdy vidieť naživo a v súkromí. Teším sa, že patrím medzi vyvolených a takmer celý náš šoubiznisový svet mi už stál pred objektívom. Stretnem tie najznámejšie tváre TV obrazovky. Pamätám si, aký zážitok to pre mňa kedysi bol, keď sme šli z mojej rodnej Nitry na výlet do Bratislavy a na ulici okolo nás prešiel niekto známy z televízie - napríklad Milan Lasica alebo Milka Vášáryová.

Sú to profesionáli, vedia sa tváriť a o to je práca s nimi ľahšia. Kto bol váš prvý celebritný úlovok?
Herečky Marta Sládečková a Eva Pavlíková, ktoré som fotila v jeden deň v Nitre. Svoje fotky potom ukázali Zdene Studenkovej a keď sa mi ozvala, že by odo mňa chcela fotky, bola to pre mňa veľká pocta. Čoskoro sa spustila nekontrolovateľná lavína. Slávni ľudia sa mi hlásili sami, čo bolo úžasné. Stále odo mňa chcú súkromné portréty, ktoré dávajú k rozhovorom v médiách, pretože vedia, že na mojich fotkách vyzerajú dobre.

Bolo ich dosť na to, aby ste mohli ostať na voľnej nohe?
Na voľnej nohe som od začiatku mojej fotografickej kariéry. Fotografiu som vyštudovala na strednej umeleckej škole, no namiesto Vysokej školy výtvarných umení, ktorá sa mi zdala priveľmi vzdialená od reality, som si zvolila dejiny výtvarného umenia na filozofickej fakulte. Po skončení univerzity som asi pol roka pracovala ako kunsthistorička v pamiatkovom ústave v Nitre, ale zdalo sa mi to málo tvorivé. Mala som v sebe veľa fantázie, ktorú som potrebovala dostať von - najlepšie prostredníctvom fotografie, tak som si otvorila živnosť. Veď už v škole sa mi výnimočne darili práve fotografie žien a módy. Venujete sa aj biznis portrétom.

Dajú sa aj ženy v kostýmoch a chlapi v oblekoch nafotiť atraktívne?
Iste, podstatné je, aby sa človek cítil pohodlne. To sa dá dosiahnuť nalíčením, dobrým svetlom, komunikáciou, ale žiada si to aj čas. Niekedy si pred objektívom treba odstáť aj hodinu a až potom začnú vznikať naozaj vynikajúce fotografie. Pri treťom prezliekaní žena už zabudne, že sa fotografuje. Pritom takmer všetky zákazníčky vstupujú do ateliéru s tým, že neznášajú fotografovanie, nie sú fotogenické a strašne sa boja. Pekné fotografie však môže mať každý. Fotila som lekárnika, predsedníčku Ústavného súdu a iných ľudí, ktorí sa v rámci svojej odbornej činnosti musia prezentovať fotografiou, keď dávajú rozhovory médiám.

Fotografovali ste aj paralympioničku Alenu Kánovú. V čom je iné fotiť hendikepovaných ľudí?
Treba vymýšľať iné pózy. S Alenkou sme sa stretli cez jedného spoločného známeho, ktorý mi povedal, že jej veľký sen je mať dobré fotky. Bola to pre mňa nová skúsenosť - nafotiť ženu na vozíčku, ktorá chce byť krásna a príťažlivá. Vynikajúco sa to podarilo. Fotografovala som aj jej kolegu, stolného tenistu Peťa Mihálika. Alenka aj Peťo chceli najskôr fotky bez vozíka, ale ja som bola za to, aby ho v pozadí bolo vidno. Chcela som ukázať, že aj žena na vozíčku môže vyzerať skvele a veľa dokázať. U Alenky aj Petra je obdivuhodné, že hoci by mohli byť nahnevaní na celý svet, dokázali sa popasovať s osudom.

Svoje sily a optimizmus by zdravým ľuďom mohli ešte rozdávať. Podobne ako deti z vašich dokumentárnych fotografií.
Áno, nedávno som pre charitatívnu Nadáciu Esperance fotografovala deti, ktorých rodiny sú vo finančnej núdzi. Nadchla ma napríklad mama troch detí zo Zohora, úžasne charizmatická osoba, ktorá bojuje s osudom a nedá sa. Mojou úlohou bolo dokumentárne, ale s výtvarným cítením zachytiť životy rodín, ktoré chce nadácia podporovať. Z trojportrétu mamy s deťmi žiari veselosť a chuť do života, ktorú im nevezme ani nedostatok peňazí. Táto rodina si nemôže dovoliť drahé hračky, ale o čo menej deti visia na televízii, o to viac sa spolu rozprávajú.

Čo je vám bližšie - štylizované alebo dokumentárne snímky?
Rada fotím oboje, a tým realizujem celú svoju osobnosť. V piatok som mala v ateliéri Marianu Ďurianovú, v pondelok Pyca. Pracovala som aj na obrazovej dokumentácii do knihy o Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch. Bolo to niečo celkom iné, ako som zvyknutá, ale mohla som ukázať, čo viem. Veľmi ma však baví aj svadobná fotografia, kde zostávam verná svojej povesti, že fotím na mlado a pekno. Každá nevesta chce byť predsa najkrajšia vo svojom živote.

Ivona Orešková, fotografka, 40
Fotografiu vyštudovala na strednej škole umeleckého priemyslu, dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Krátko pracovala ako kunsthistorička v pamiatkovom ústave v Nitre, ale čoskoro sa stala fotografkou na voľnej nohe. Pred jej objektívom stála väčšina slovenských celebrít. Najradšej má z nich Adelu Banášovú - fotografovala ju ako prvá, keď sa hlásila do prestížnej súťaže Look of the Year. Venuje sa aj biznis portrétom, svadobnej či charitatívnej fotografii.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda ženy
Foto: Pravda