Ja za to nemôžem, mám to v génoch
Všetci, ktorým vernosť a monogamia veľa nehovoria, majú novú skvelú výhovorku, prečo nedokážu odolať príťažlivosti a zvodom okolia.
Takú výbornú, že je dokonca podporená vedeckou teóriou. Za neveru a nadmerné sexuálne vzrušenie vraj môže naše vlastné telo – presnejšie gény. Posadnutosť sexom, takzvaná erotománia sa teda liečiť nedá a tí, čo sa nevedia ovládnuť, to môžu zvaliť na D4.
Skratku D4 by sme za iných okolností hľadali kdesi na mape. Zvyčajne totiž podobne cestári a úradníci označujú diaľnice. Táto déštvroka je však označením kombinácie génov, ktoré majú vplyv na našu sexualitu a jej vnímanie. Prišli na to vedci na Hebrejskej univerzite a Univerzite Bena Guriona v Izraeli. A dali si naozaj záležať. Ich centrom pozornosti sa stala nekontrolovateľná nutkavá potreba na sex a reakcie v mozgu. Pýtali sa – prečo niektorí jedinci sú sexom posadnutí a iní ho chápu ako okrajovú časť života?
Za chuťou stojí dopamín
Niekomu stačí, ak sa miluje raz za dva týždne, no ďalší si jeden deň bez súlože nevie predstaviť. Poviete si, že teda ten druhý je posadnutý sexom. Je to však veľmi nekonkrétne pomenovanie skutočnosti. Za všetkým je mozog, presnejšie rekcie mozgových centier na hormón rozkoše dopamín. A to sa vedomím ovplyvniť nedá. Vedci dokázali, že za bežných okolností sú naše silnejšie polovičky oveľa vzrušivejšie ako nežná časť ľudstva. Muži myslia na sex častejšie, aj o ňom častejšie hovoria. V tejto fáze sú jednoducho väčší erotomani chlapi. Ak však príde erotický signál zvonku, teda napríklad z filmu, pesničky, alebo je jedinec zvádzaný, reagujú tak muži, ako aj ženy rovnako. Len samotný dopamín však naše sexuálne správanie neovplyvňuje do tej miery, že by sme mohli hovoriť o závislosti od sexu. K dopamínu treba ešte čosi pridať. A to ďalšie hormóny, ktoré sa v našom tele produkujú. Ich vzájomnou kombináciou a rekciou mozgových centier na tento kokteil vzniká sexuálny chtíč.
Kto je ohrozený
Aj to má jeden háčik. Vek s tým nemá nič spoločné. Aj keď je pravda, že väčšiu chuť na sex pociťujeme v mladšom veku. Vedci testovali študentov, tridsiatnikov, ale aj oveľa staršie osoby. Zistili, že je nepodstatné, či máte dvadsať alebo štyridsať. Rozhodujúce je genetické usporiadanie. Práve jednotlivé kombinácie skupiny génov D4 spôsobujú, že niekto chce mať sex stále a iný je rád, keď si to odbije raz za mesiac.
Posadnutosť treba ovládať
Psychológovia, psychoterapeuti, sexuológovia - títo všetci zrejme budú mať o pár pacientov menej. Lekári na dušu im totiž veľmi nepomôžu, ak sa dokáže, že za nadmernou vzrušivosťou ozaj stojí genetika. „Posadnutí“ si budú vedieť pomôcť aj sami. Buď sa naučia veľmi dobre ovládať, alebo ešte lepšie chrániť pred prenosom pohlavných chorôb. V každom prípade by sa nemali trápiť, že práve oni sú chorí, pretože extrémna sexuálna vzrušivosť chorobou alebo deviáciou nie je. Tou sa stáva, ak si svoje potreby vynucujeme násilím.
Hormonálna liečba?
Keďže je sexuálna vzrušivosť reakciou mozgu na hormóny, mohlo by sa s tým dať niečo urobiť. Možno umelo znížiť napríklad hladinu dopamínu v tele. To je však otázka nielen pre vedcov z Izraela, ale aj pre genetikov na celom svete. Tento výskum je však ešte vo hviezdach a zatiaľ nám musí stačiť ten fakt a ospravedlnenie, že záletníci a záletníčky za to, čo robia, vo svojej podstate ani nemôžu. Alebo si myslíte aj napriek výskumom, že áno?
Adriana Mikundová pre Pravda Ženy
Skratku D4 by sme za iných okolností hľadali kdesi na mape. Zvyčajne totiž podobne cestári a úradníci označujú diaľnice. Táto déštvroka je však označením kombinácie génov, ktoré majú vplyv na našu sexualitu a jej vnímanie. Prišli na to vedci na Hebrejskej univerzite a Univerzite Bena Guriona v Izraeli. A dali si naozaj záležať. Ich centrom pozornosti sa stala nekontrolovateľná nutkavá potreba na sex a reakcie v mozgu. Pýtali sa – prečo niektorí jedinci sú sexom posadnutí a iní ho chápu ako okrajovú časť života?
Za chuťou stojí dopamín
Niekomu stačí, ak sa miluje raz za dva týždne, no ďalší si jeden deň bez súlože nevie predstaviť. Poviete si, že teda ten druhý je posadnutý sexom. Je to však veľmi nekonkrétne pomenovanie skutočnosti. Za všetkým je mozog, presnejšie rekcie mozgových centier na hormón rozkoše dopamín. A to sa vedomím ovplyvniť nedá. Vedci dokázali, že za bežných okolností sú naše silnejšie polovičky oveľa vzrušivejšie ako nežná časť ľudstva. Muži myslia na sex častejšie, aj o ňom častejšie hovoria. V tejto fáze sú jednoducho väčší erotomani chlapi. Ak však príde erotický signál zvonku, teda napríklad z filmu, pesničky, alebo je jedinec zvádzaný, reagujú tak muži, ako aj ženy rovnako. Len samotný dopamín však naše sexuálne správanie neovplyvňuje do tej miery, že by sme mohli hovoriť o závislosti od sexu. K dopamínu treba ešte čosi pridať. A to ďalšie hormóny, ktoré sa v našom tele produkujú. Ich vzájomnou kombináciou a rekciou mozgových centier na tento kokteil vzniká sexuálny chtíč.
Kto je ohrozený
Aj to má jeden háčik. Vek s tým nemá nič spoločné. Aj keď je pravda, že väčšiu chuť na sex pociťujeme v mladšom veku. Vedci testovali študentov, tridsiatnikov, ale aj oveľa staršie osoby. Zistili, že je nepodstatné, či máte dvadsať alebo štyridsať. Rozhodujúce je genetické usporiadanie. Práve jednotlivé kombinácie skupiny génov D4 spôsobujú, že niekto chce mať sex stále a iný je rád, keď si to odbije raz za mesiac.
Posadnutosť treba ovládať
Psychológovia, psychoterapeuti, sexuológovia - títo všetci zrejme budú mať o pár pacientov menej. Lekári na dušu im totiž veľmi nepomôžu, ak sa dokáže, že za nadmernou vzrušivosťou ozaj stojí genetika. „Posadnutí“ si budú vedieť pomôcť aj sami. Buď sa naučia veľmi dobre ovládať, alebo ešte lepšie chrániť pred prenosom pohlavných chorôb. V každom prípade by sa nemali trápiť, že práve oni sú chorí, pretože extrémna sexuálna vzrušivosť chorobou alebo deviáciou nie je. Tou sa stáva, ak si svoje potreby vynucujeme násilím.
Hormonálna liečba?
Keďže je sexuálna vzrušivosť reakciou mozgu na hormóny, mohlo by sa s tým dať niečo urobiť. Možno umelo znížiť napríklad hladinu dopamínu v tele. To je však otázka nielen pre vedcov z Izraela, ale aj pre genetikov na celom svete. Tento výskum je však ešte vo hviezdach a zatiaľ nám musí stačiť ten fakt a ospravedlnenie, že záletníci a záletníčky za to, čo robia, vo svojej podstate ani nemôžu. Alebo si myslíte aj napriek výskumom, že áno?
Adriana Mikundová pre Pravda Ženy
