Fenomén rodičovstva po štyridsiatke naberá na obrátkach: Aké je to mať malé dieťa v pokročilom veku?

Kde bolo tam bolo, svadba a založenie si rodiny v našich dvadsiatich, bola úplne normála vec. „Rozprávky je koniec“ a my odkladáme rodičovstvo z roka na rok, až sa zbadáme a už máme napríklad aj po štyridsiatke, alebo po päťdesiatke. Platí to najmä pre mužov a práve od nich, o nich a pre nich, sú tieto slová, no nájdu sa v nich aj ženy.

Nedá mi nespomenúť jednu prekvapujúcu štatistiku. Za posledných šestnásť rokov sa až o dve tretiny dvihla krivka s mužmi, ktorí majú deti po päťdesiatke. Áno, už šedivejúci oteckovia, ktorí by v minulosti už boli starými rodičmi, sú v tomto veku niekedy aj „prvootcovia“. 

Mohlo by vás zaujímať: Sila rodiny tkvie v maličkostiach: Na tomto stoja všetky vzťahy, nepodceňujte to!

To znamená, že počet dospievajúcich detí, ktoré majú rodičov už v takmer dôchodcovskom veku, rýchlo pribúda. Aké je to byť dieťaťom staršieho rodiča a aké je to byť starším rodičom malého dieťaťa? 

„Nebudem vidieť dospievať svoju dcéru“

Moja dcéra má teraz desať rokov, mal som ju ako päťdesiatpäťročný. Už teraz vníma to, že som tak starý, alebo ešte starší, od starých rodičov jej spolužiakov. Už teraz má strach, až sa hnevá na to, že tu pravdepodobne nebudem pri nej, keď sa bude vydávať, keď bude mať prvé dieťa. Na druhú stranu, medzi mnou a mojou dcérou je také puto, ktoré by nikdy nemohlo vzniknúť, keby som mal dvadsať, alebo tridsať rokov. Je to ťažké definovať, ale náš vzťah je založený na humore, vtipoch, priateľstve a dobrej nálade. Keď sa pozriem do minulosti, nemal by som na dcéru toľko času, bol som neustále na cestách a snažil sa o veľkú kariéru. Jedna veľká nevýhoda môjho veku je, že nebudem vidieť svoju dcéru ako dospelú ženu. Postaral som sa aspoň o to, aby jej v živote nič nechýbalo. 

Prečítajte si: Tento skutočný príbeh vás nenechá chladnými: Súťaženie so sestrou ma priviedlo až do nemocnice...

„Celý život som si predstavovala otcov pohreb“

Katarína má dvadsaťosem, keď sa narodila, jej otec mal päťdesiatosem. Bola som najmladšie dieťa môjho raz rozvedeného otca. S mojou mamou sa zoznámili, keď mala tridsaťdeväť, on už takmer šesťdesiat. Napriek tomuto veľkému vekovému rozdielu medzi nami, nikdy som ho ako starého nevnímala. Bol sčítaný a snažil sa ísť s dobou. Veľmi mi chýbajú naše spoločné debaty. Už keď som bola malé dieťa, pamätám si, že otec nebol nikdy v dobrom zdravotnom stave. Preto som si neustále predstavovala to, ako raz zomrie. Vždy mal problémy s dýchaním, kvôli tomu, že veľa fajčil. Nikdy si ale nespomínam, že by som bola smutná, kvôli tomu, že by ma nikam nezobral. Pamätám si len na to, že som bola frustrovaná z toho, že mi starne pred očami. Veľakrát som volala domov rýchlu pomoc, a videla ho ležať v nemocnici. Bolo naozaj ťažké vidieť strácať najbližšieho človeka, keď ste ešte v podstate dieťaťom, ale myslím si, že to nie je ľahké v žiadnom veku. Môj otec mi za dvadsať rokov dal toľko lásky, čo niektorí nestihnú za dvakrát taký čas. 

Prečítajte si: Opýtali sme sa jednoduchú otázku: Čo chceš, aby ocinko robil pre maminu častejšie. A odpovede?

„Vyspelou matkou som bola schopná byť až v tomto veku...“ 

Silvia patrí k ženám, ktoré si dali načas. Keď mala štyridsaťštyri rokov, narodil sa jej prvý syn. To, že som staršia matka, má samozrejme aj svoje nevýhody. Som rýchlejšie unavená a často myslím na to, koľko rokov si ešte so synom budem môcť užiť. Niekedy mám obavy aj z toho, ako ja, ako staršia osoba, budem rozumieť tínedžerovi a jeho problémom. Nedovoľujem ale týmto myšlienkam, aby mi ukradli najkrajšie roky môjho života. Môj malý syn ma udržiava mladšou, od mojich rovesníčok. Už nerozmýšľam tak, ako to bolo, keď som mala tridsať, kedy som bola na prvom mieste len ja a moje potreby. Teraz je tu iba môj syn a úlohu matky zvládam v rámci možností bravúrne. Som vyspelá matka a tou som bola schopná byť až v tomto neskorom veku. Preto toho nebudem nikdy ľutovať.