Zuzana Ťapáková: „Humor a smiech pomáha v každej životnej situácii, aj preto je však asi taký vzácny...“
Patrí medzi najambicióznejšie a zároveň najúspešnejšie ženy na Slovensku. Zuzana Ťapáková nám v úprimnom a otvorenom rozhovore prezradila, ako brala svoj „vyhadzov“ z Markízy a akým smerom sa jej kariéra momentálne uberá.
Zuzana Ťapáková: Humor a smiech pomáha v každej životnej situácii, aj preto je však asi taký vzácny...
Aká bola Zuzana Ťapáková ako tínedžerka? Snívala vždy o kariére úspešnej riaditeľky?
To asi nie, ale pobavili ste ma... Rozhodne som už vtedy žila divadlom, filmom, hudbou, milovala som ten „zázračný polovymyslený svet“ plný svetiel a príbehov...
Spomeniete si na svoju úplne prvú platenú brigádu či prácu?
To si spomínam veľmi presne, bola to brigáda v Chorvátsku (v mestečku Rovinj), kde som 2 mesiace pracovala v požičovni člnov, surfov a vodných lyží. Bolo to dosť únavné, najmä kvôli teplu a slnku, ale trénovala som cudzie jazyky, troška aj svaly a ešte som aj čo-to zarobila. Dokonca som sa plynule naučila chorvátsky, takže ma niektorí považovali za domácu a pokrikovali na mňa „zlatá glavica“. (smiech)
Mohlo by vás zaujímať: Z bývalej moderátorky spisovateľka, ktorá prelomila TABU: Jana Mutňanská je takto ženám bližšie
Kto vás v živote ako takom a pri výbere profesie ovplyvňoval a inšpiroval najviac?
Prirodzene hlavne moji najbližší, moja rodina. Vyrastala som v prostredí, kde sa pestovalo umenie a veľa sa o ňom hovorilo. Doma sa hralo na klavíri, spievalo, púšťali sa platne Mozarta, Beethovena, Chopina. Veľa som chodila do divadla, predstavenie „Na skle maľované“ a operu „Carmen“ som poznala naspamäť.
Keby ste sa mali vrátiť do študentských čias a rozhodovať o výbere štúdia, a vlastne svojej budúcnosti, volili by ste si rovnaký smer ako pred rokmi?
Určite áno, bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Obdobie štúdia považujem za jedno z najhodnotnejších a najkrajších a vytvorilo mi skvelú základňu pre moje ďalšie pôsobenie.
Dosiahnuť vysoký manažérsky post v čase, keď sa to podarilo vám, nebolo určite jednoduché. Ten pocit úspechu však musel byť o to väčší, nie?
Vysoký manažérsky post neprišiel sám od seba, cesta k nemu bola ozaj „od piky“. Po skončení štúdia na VŠMU som tam ostala pôsobiť ako pedagóg, prednášala som dejiny svetového divadla (v tom čase som mala asi 25 rokov). „Moji študenti“ boli zhruba o 4 – 5 rokov mladší a keďže to boli väčšinou herci, tak mi to ozaj neuľahčovali (smiech). Z vysokej školy som skočila priamo do sveta reklamného biznisu. Dostala som možnosť pracovať ako account manažér v prvej medzinárodnej reklamnej agentúre na Slovensku a to bola ozaj škola života. Každý týždeň som chodila do Mladej Boleslavi, kde sídlil náš najväčší klient Škoda a kde sme pravidelne prezentovali a prerokovávali agendu s českými, nemeckými a kanadskými partnermi. Museli ste byť pripravení na akúkoľvek otázku a vedieť okamžite reagovať. Svet reklamy ma okrem nových vedomostí a kreativity naučil ďalším dôležitým vlastnostiam, presnosti, dôslednosti, určite aj schopnosti ekonomicky rozmýšľať a dokázať sa rýchlo rozhodovať. Až po tomto všetkom prišla Markíza, televízia na zelenej lúke. Prvá otázka zo strany amerických spolumajiteľov znela: „Ako bude vyzerať kampaň na novú televíziu, aby ju pozerali všetci Slováci?“ „Akú štruktúru bude mať marketingové a kreatívne oddelenie?“ „Ako je nastavený finančný päťročný plán?“ (vidíte, aj oni mali päťročnice, smiech). A to všetko v čase, keď u nás televízny marketing vôbec neexistoval. Hneď po spustení sa Markíza stala najúspešnejšou televíziou, áno, ten pocit bol naozaj opojný a povznášajúci. Bola som marketingová riaditeľka najsilnejšej televízie na Slovensku. Skvelé, mnohí mi to vtedy vraveli, ale ja som ani nemala čas si to užívať a uvedomovať. Pracovné tempo a nasadenie bolo brutálne. My sme v tej telke doslova bývali. Chodila som domov o deviatej, desiatej večer a to aj cez víkendy. Nabíjal ma však pocit, že nás pozerá vyše milióna divákov.
Na čo spomínate ako na najlepší moment svojej doterajšej kariéry, keď ste si povedali: „Tak toto sa mi fakt podarilo“?
Takých momentov bolo určite viac, ale tým najsilnejším boli naše letné akcie „TOM“ a „Deň otvorených dverí“. Dovtedy sme počet divákov a fanúšikov merali len podľa čísiel. Zrazu to boli ozajstní ľudia, ktorí za nami vyrazili z celého Slovenska. Chceli Markízu vidieť na vlastné oči, stretnúť sa s ľuďmi, možno sa dotknúť toho lesku, ktorý pre nich znamenala. No a potom jednoznačne obdobia, keď sme spúšťali ďalšie nové stanice, vždy tam bolo napätie a očakávanie, a tak trošku vabank, ale našťastie to vyšlo.
Ako sa vám odchádzalo z postu „šéfky“ Markízy? Brali ste to ako zlyhanie alebo súčasť kolobehu života a kariéry?
Zlyhanie určite nie, Markíza bola v tej najlepšej kondícii, sledovanosť lámala rekordy, boli nastavené tri skvelé seriály „Horúca krv“, „Búrlivé víno“ a „Chlapi neplačú“, Televízne noviny dosahovali sledovanosť vyše 40 %. Ale pocit sklamania a určite aj kus smútku tam bol. Na takýchto pozíciách však musíte počítať aj s nepríjemnými vecami, sú to veľké korporácie, kde je výmena top manažérov bežná vec, najmä ak sa menia majiteľské štruktúry. Markíza pre mňa znamenala kus života.
Stretli ste sa už aj vy niekedy s označením karieristka na svoju osobu?
Často, ale to sa u žien na vyšších pozíciách stáva asi bežne. Ešte stále sa to u nás žien vníma inak ako u mužov.
Prečítajte si: Tamara Šimončíková Heribanová prežíva materstvo po svojom: Jej malá dcéra má vďaka tomuto rozprávkové detstvo
Neprepadol vás niekedy pocit, že ste práci obetovali všetko?
Veľakrát, na druhej strane boli momenty, keď ma tá práca zachránila, motivovala, nedovolila mi smútiť a trápiť sa, bolo treba makať a ísť ďalej. Všetko v živote má svoj rub a líce.
Keď sa zatvoria jedny dvere, zvyknú sa otvoriť druhé... Platilo to aj u vás? Alebo tie dvere stále hľadáte?
V živote je to tak nejak zariadené a mne sa to podarilo tiež. Dostala som možnosť pracovať ako poradkyňa ministra zahraničných vecí pre kultúru a médiá, najmä so zameraním na predsedníctvo Rady EÚ. Otvoril sa mi nový svet a ja som za to vďačná, svet diplomacie, politiky, ale aj štátnej správy (doteraz som pracovala len v komerčnej sfére), príležitosť nahliadnuť a podieľať sa na takej výnimočnej udalosti, akou je pre Slovensko predsedníctvo. Aktívne som sa podieľala na mediálnej a kultúrnej stratégii, ale obsahové záležitosti a zahraničná politika bola pre mňa nová skúsenosť, nová oblasť.
Máte pocit, že sa dnes doba konečne mení v prospech žien túžiacich po rovnocennosti na pracovisku a vysokých postoch?
Neviem celkom, čo znamenajú ženy túžiace po vysokých postoch. Ženy chcú skrátka robiť naplno a dobre svoju prácu a mnohé sú také schopné a šikovné, že si určite zaslúžia aj vysoké posty. To, či doba u nás tomu praje, som si už nie taká istá. Ešte stále je to viac mužský svet. Aj to, že sa o tom vôbec bavíme. Sú krajiny, kde by nás za takéto niečo odcudzovali, že je to sexistická debata.
Najnovšie číslo Feminity magazínu zdobí krásna Alexandra Gachulincová
