Odmietla som jej ísť za družičku: Dlhé roky sme sa nevideli a potom mi to takto oplatila

Aj dobrým kamarátkam sa po rokoch dokážu rozísť cesty. Nie je to nič nové pod slnkom. Ľudia sa menia, rovnako tak ich osudy, záľuby a názory. A niekedy to už ďalej jednoducho nejde. „Chcela som, aby sme ostali kamartáky navždy, Naozaj som to chcela viac, než čokoľvek iné, o čom som ako malé dievča snívala. Ja a Simona sme predsa boli nerozlučný pár a už od útleho veku sme všetko robili spoločne. Časom sa však veci začali meniť. Chcela som sa odsťahovať do zahraničia, splniť si svoj životný sen, stať sa úspešnou maliarkou a zakotviť niekde na neznámom mieste. Simona ale ani jedno z mojich rozhodnutí neschvaľovala.“ spomína na svojej niekdajšie priateľstvo Martina.

Inšpirujte sa: Ďalší z mojich vzťahov stroskotal: Až toto mi ukázalo, že som vo všetkých prípadoch bola až príliš milá

„Odkedy sa totiž dala dokopy s Jurajom, nič iné ju nezaujímalo. Všetky naše letné sny, krajiny, ktoré by chcela navštíviť a veci, ktoré by chcela zažiť, zahodila za hlavu. Kvôli mužovi, ktorého po dvojmesačnom vzťahu pokladala za lásku svojho života. Nechápala som, čo sa to deje. Snažila som sa jej dohovoriť, snáď každý deň som sa jej pýtala, či je toto naozaj to, čo chce. Veď sme predsa mali spolu cestovať. Ona ma však neustále odbila s vysvetlením, že tomu nemôžem rozumieť, keďže som nezadaná, a o mesiac na to mi oznámila, že sa bude vydávať.“

To už bolo na Martinu príliš. Pozvanie na svadbu aj rolu družičky razantne odmietla s tvrdením, že sa na to všetko nedokáže pozerať a pretvarovať sa. „Odišla som do Londýna a po poslednej výmene názorov sme spolu neprehovorili dlhých 7 rokov. Častokrát som na ňu myslela, chcela som sa jej ozvať, no netušila som, ako. Čo jej poviem? Nechcela som sa ospravedlňovať, nemala som pocit, že mám za čo. Chýbala mi však ako človek a ako priateľka.“

Mohlo by vás zaujímať: Moje najväčšie sklamanie prišlo na Valentína: Zistila som, že môj pán Božský, božský ani náhodou nie je

„Ona však zdá sa nadomnou rozmýšľala rovnako často, no celkom v inej rovine. Zlosť a krivda, ktorú voči mne cítila zjavne ešte stále nevyprchali a Simona potrebovala za naším priateľstvom urobiť hrubú čiaru. A tak sa v jedno popoludnie ukázala u mňa v galérii. Po 7 rokoch ku mne nakráčala ako veľká voda s tvrdením, že jej manžel, teraz už zámožný podnikateľ, kupuje dom v centre Londýna a stáva sa spoluvlastníkom galérie, v ktorej som robila kurátorku a bola ako doma už niekoľko rokov. Ostala som stáť s otvorenými ústami. Vraj už nemožem v týchto priestoroch vystavovať. V sekunde mi zobrala život a to, čo som si budovala len aby mi dokázala, že sa dostala tam, kde ja, no jednoduchšou, predom vyšliapanou cestou, na ktorej už pre mňa nie je miesto.“ spomína so smútkom Martina.

Prečo občas ľudia robia podobné veci z nevraživosti je otázne. Či je však Simona skutočne šťastná, aj keď sa tak zo všetkých síl tvári, to bolo Martine viac než jasné.