Presunúť na hlavný obsah

Božidara Turzonovová: Dnes hráme všetci, ale nie je to vždy kumšt

Kariéra

Herečka Božidara Turzonovová oslavuje sedemdesiate narodeniny aj jubilejným predstavením Kvarteta v SND.

Hrá bývalú primadonu, ktorá stráca tvorivé sily a smúti za minulým životom. Dača, ako herečku volajú, má však celkom iný osud: Stále je vo forme, účinkuje v divadle, v televízii, má veľkú rodinu, priateľstvá, teší sa zo života. To však neznamená, že sa občas nerozčúli alebo že ju netrápi svedomie.

Nemenili by ste dátum narodenia? Cítite sa dobre vo svojej generácii?
Na svoju generáciu som pyšná. Kamarátila som sa už v mladosti s Julom Satinským, Milanom Lasicom, to bol môj prirodzený okruh ľudí. Dobré bolo, že herci, výtvarníci aj hudobníci mali počas štúdia spoločné povinné lyžovačky. Keď sa neskôr nakrúcal nejaký film, poznali sme sa a rozumeli sme si. Naša generácia bola veľmi zvedavá - chceli sme všetko vedieť, no informácie sme si museli zháňať. Dnes ich majú ľudia nepreberné množstvo, ale surfujú po povrchu. Neodsudzujem to, je to jednoducho tak.

Vy nepoužívate internet?
Som v tom veľmi neobratná. Keď už veľmi niečo potrebujem, nájdu mi to. Myslím si, že internet je dobrý sluha, ale aj zlý pán.

Na začiatku kariéry ste vraj rozmýšľali aj o iných profesiách. Neľutujete, že ste zostali pri herectve?
Veľmi som chcela študovať dejiny umenia. Chcela som byť totiž regulárna študentka, učiť sa niečo "ťažké". Mne pripadalo zvláštne, že to, čo som robila v záujmových krúžkoch, by malo byť mojou profesiou. So spolužiakom, budúcim dramaturgom Mikim Fehérom, sme si však nacvičili dialógy, išli sme na skúšky na VŠMU a vzali nás. Tak som sa tam ocitla.

Vyskúšali ste si však aj iné svoje talenty. Napríklad organizačný ako riaditeľka festivalu.
To sú obyčajne iba čestné funkcie. Na začiatku bol náhodný rozhovor v Karlových Varoch a odvtedy som bola dvanásť rokov čestnou predsedníčkou festivalu Artfilm. Tým, že Artfilm prešiel na iný štýl, skupina mladých nadšencov začala robiť moderný medzinárodný festival Cinematik Piešťany. Oslovili ma, či by som ich projekt nezaštítila. Aj to je ale len čestná funkcia.

Takéto čestné funkcie si vyžadujú nielen intelekt, ale aj reprezentačný zjav. Aký bol váš život krásnej obletovanej ženy?
Krásna žena! To bolo v scenári obyčajne v zátvorke pripísané k postave. Ja som mala z toho vždy veľké nervy: Keď som si v scenári čítala "vstúpi nápadne krásna žena", hneď som si vzdychla: Ježišmarjá, tak už zasa sa líčiť! Všetko je to totiž otázka svetla, toho, ako človeka nalíčia a oblečú. Ale - mladosť je pekná vždy. To vidím aj dnes na mladých herečkách. A to, že sa niekto aj zamiloval? To už s herečkami tak býva. Muži si ich stotožňujú s postavami, ktoré herečky hrajú, a milujú vlastne tie.

Je rozdiel hrať súčasnú ženu a historickú postavu?
V minulosti sme často hrali klasiku. Hrala som napríklad Hájnikovu ženu alebo Vojvodkyňu z Amalfi, čo sú veľmi krásne postavy. Z ich tragickej životnej skúsenosti som niečo nadobudla aj ja osobne. Dnešní mladí herci skúsenosti a vedomie o živote nadobúdajú - nemienim to, samozrejme, zhadzovať! - v Paneláku. Chcem tým len povedať, že my sme mali iné témy, do ktorých sme sa museli vžívať. To boli iné dámy, ktoré sme hrali! Tie ženy, s ktorými som sa ja musela zrásť, boli veľké osobnosti. Ich osudy boli komplikované a ich charaktery hlboko prepracované. Či už to bola dramatika francúzska, ruská, anglická, alebo americká.

Ako sa zrastá s postavou?
Každý má svoju dielňu. Je to, ako keby človek ochorel na tú postavu.

Ešte sa vám stáva, že ochoriete na postavu?
Na začiatku som sa nechávala celkom pohltiť. Ale aj teraz - človek musí hodne na postavu myslieť. Rozmýšľať nad ňou, pracovať s ňou, ale vlastne - ani jeden tento výraz  nesedí. Nepoznám na to výstižné slovo. Možno koncentrácia. Keď sa tak obzerám, vidím, že divadlo bolo pre mňa ako azyl. Tam bolo dobre. Tam bola tá koncentrácia najvyššia.

Máte manžela, deti, vnúčatá plus skúsenosti zo života i z postáv, ktoré ste hrali: Veríte v inštitúciu manželstva?
Verím. Je to ako so slnkom, proste ono je a je životodarné. Nepáči sa mi, že sa všetko spochybňuje, verím na rodinu a mrzí ma, že práve v tejto oblasti sú zásady vypáčené, uvoľnené, rozkývané. A spochybňujú sa aj iné kresťanské hodnoty.

Dá sa ešte veriť v lásku?
Áno. V každom živote hrá láska podstatnú úlohu. Zaujímavé je, že na človeku hneď napríklad vidno, či má rád to, čo robí. Láska dáva energiu, je to vlastne energia. Bohužiaľ, teraz nás všetkých deptá, kriví a berie nám zdravie láska k peniazom. Peniaze, to je tá najvyššia totalita. Veď si spomeňme: cítili sme až lásku k tomu vysnívanému životu, ktorý sme tak dlho poznali len cez viedenskú televíziu. Idealizovali sme si ho, a teraz ho akosi nevieme žiť. Od lásky je blízko k omylom.

Urobili ste chybný krok? Ublížili ste niekomu z piedestálu úspešnej herečky?
Dostávala som veľa nádherných listov a nestíhala som na ne odpovedať. Mohlo by ma ospravedlňovať, že herci vo svete majú agentov, ale - dodnes ma to mrzí. Vtedy som sa tým príliš nezaoberala, nemala som čas, ale teraz, keď si spomeniem na jeden list, až mi stisne srdce: Raz som čítala v rozhlase prózu K majáku od Virgínie Woolfovej, tešila som sa, ako sa dala zo súvetí a obrazov vybrať a zdôrazniť podstata. Po skončení čítania som dostala od prekladateľa list. Pre herca je najvyššie ocenenie, keď tvorca odobrí realizáciu. A ja som na ten list neodpovedala. Bolo pre mňa zložité písať, ísť na poštu, neurobila som to a nedávno som toho pána profesora stretla. Cítila som, že už sa z toho nevyviním. V mladosti je človek ľahkomyseľný, ale - všetky hriechy nás dobehnú.

Stalo sa vám aj niečo opačné? Prisvojil si niekedy niekto napríklad váš výkon?
Trpko ma pobavilo, keď som nedávno v pomerne rozľahlom brnianskom obchode, kde predávali CD a DVD, zrazu uvidela na obrázku seba. Bol to obal filmu Akcia Bororo. Poprosila som predavača, aby mi vyhľadal všetok tovar, ktorý sa týka mňa a Adamoviča. Nakládol mi na kôpku moje filmy a Jožovu Ikaria XB1, porátal, zaplatila som a naložila do igelitky - nech naše vnúčatá vidia, čo ich starý otec a stará mater porobili. Naozaj sa ma nikto ani nespýtal, či s tým súhlasím, čo my na to. Veď starší herci vo svete z takýchto príjmov žijú! To, čo sa predáva pod mojou tvárou, to je môj tovar, ale ja viem, že sa márne rozhorčujem. Aj keby som sa dostala do priameho kontaktu s tými, ktorí si to prisvojili, tak by mi sofistikovaným spôsobom - na toto máme ozaj kreatívny talent! - vysvetlili: Ale počkajte, to bolo v minulom režime! Vtedy to bolo štátne a teraz je to súkromné. Teraz platia iné zásady! Začnú zauzľovať a zaonačia to tak, až sa človek začne ospravedlňovať. A to je nevídané.

Jednu dcéru máte právničku, nemôže to vyriešiť?
Áno, aj zaťa mám právnika, aj svatku mám právničku, aj svata mám právnika, plný dom právnikov, ale to by som to musela dať na súd a vyvolať mediálnu kauzu.

Stalo sa to v Česku - myslia si, že tam neprídete. Asi nevedia, že u nich často hráte...
V Brne hrávam v inscenácii Kosa, ktorú napísal a režíroval Jakub Nvota. Hrám s dvomi mladými hercami a vždy pri nich omladnem. Česko a Slovensko stále považujem za jeden región. Preto aj tie kritické slová adresujem tam aj tam.

Popri práci v divadle máte aj svoj seriál - už spomenutý Panelák. Ste v ňom vraj aj vďaka tomu, že Andy Kraus je váš žiak...
Áno. Preto som sa uvolila tam hrať. On mi zatelefonoval, vysvetlil, čo a ako, a ja som videla, že do toho môžem ísť, že ma bude rešpektovať. Keby sa mi naozaj niečo veľmi nepáčilo, tak by som...

...odišli by ste?
Viete, uznávam, že "vox populi vox dei", ale občas to "hlas ľudu" tlačí čudným smerom. V tomto nemáme žiadne parametre, žiadne zásady. Seriál pozerajú aj deti, a to v podmienkach dnešnej slobody! Pochopili sme ju predovšetkým ako slobodu sprostačiť. Platí to aj o divadle. Vyžívame sa v tom, že na javisku môžeme odušu používať sprosté slová. Keď ich povie politik, tak ho verejnosť odsúdi - och, aký je hrozný, nízky, menejcenný! Ale na javisku alebo na obrazovke, tam to veselo ide. Sex, súlože, sprosté slová - to frčí. A my to už teda tiež ukazujeme naplno. Teraz to už aspoň nerobíme tak trápne, spočiatku to vyzeralo hrozne.

Už sa herci vycvičili?
Áno, ale mňa sa to netýka, lebo ja som už mimo sezóny.

V čom to bolo trápne?
Porovnávam s americkými filmami - im vychádzajú podobné scény organicky, človek sa pri nich až usmieva a hovorí si: Bože, aké je to pekné! A u nás? Panebože, veď toto nie je bozk! V amerických filmoch vidieť, že je to "udělané" ako hovoria Česi, a že sa pri tom herci cítia dobre a uvoľnene.

Zahrali ste si uvoľnene v posteľnej scéne?
Ja som sa takej tej pravej posteľnej scény dožila pred päťdesiatkou. A to už bol najvyšší čas! Išlo o dvojdielny film Anděl s ďáblem v tele a Anděl svádí ďábla. Môj partner bol mladší odo mňa, takže prišlo aj k posteľnej scéne. Ja som bola z toho, samozrejme, vyhúkaná, poprosila som kameru o všetky možné kúzla, ale aj tak to neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi!

Je to také hrozné?
Je to hlavne nuda, je to namáhavé, je to spartakiáda. Bolela ma potom šija, bolela ma ruka, bolelo ma to a ono. Nakrúcalo sa skoro celý deň! Taký uhol, onaký uhol! A potom som mala ešte jeden náznak posteľnej scény, a to práve vo filme Akcia Bororo.

Akej vlastnosti ste sa v priebehu života zbavili a akú ste získali?
Zbavila som sa fajčenia. Nebola som náruživý fajčiar a začala som veľmi neskoro, ale aj tak. Spočiatku som fajčila kvôli póze, ale potom už pravidelne. Fajčiť som začala v deň mužovej havárie. Ponúkli mi v tej ťažkej situácii cigaretu a ja som naraz zistila, že som v rovnováhe, že konám pokojne, rozvážne. Okrem toho na filmovačkách bola vždy "fajčpauza," niekto ma ponúkol, bolo to príjemné, zmierňovala som cigaretou napätie. Potom som si zvykla, ale keď som chcela, tak som sa fajčenia zbavila.

Na čo ste prišli v hereckej profesii?
Dnes už presne viem - a to nie je len moje poznanie - že hranie je organická súčasť ľudskej existencie. Dnes je na tom založený celý manažérsky svet, celý marketingový svet, celý politický svet. Všetko je to vlastne divadlo, inscenácia.

Predtým ste si mysleli čo?
Že sú to rôzne sféry. Teraz vidím, že to je rovnaké všade. Každý si buduje imidž - ľudia si hrajú divadlo, majú svoju koncepciu, svoj scenár, predstavu o svojom účinkovaní, o význame svojej osoby. Zamýšľajú sa, ako svoju osobnosť realizovať. To je práve tá kariéra.

Pre vás môže byť zaujímavé sledovať, ako kto v živote hrá?
Áno a musím sa toho čo najskôr zbaviť! Nerada by som si namýšľala, že vidím do vecí, ale - ak už vidím, tak ma to prestáva baviť. Je to totiž hrozné! Niekedy si musím povedať - nerozčuľuj sa, už to nechaj tak, takto to beží, no a čo!

V tom každodennom amatérskom (ale reálnom) hraní je veľa chýb? Profesionálne hranie je pravdivejšie?
Už Albert Camus povedal, že v umení je skutočná pravda. Má začiatok, koniec, je to výsek, ale je to pravda. Pokiaľ sa predstavenie naozaj podarí a dotkne sa ľudí, tak je to kumšt.

Čo cítite z publika?
To sa nedá opísať. Možno sú to vlny. Nechcem byť patetická ani sentimentálna, ale - ja tie chvíle milujem. Je to súzvuk medzi hľadiskom a javiskom. Energia dopadá na obe strany. Napríklad teraz v hre Kvarteto alebo Pohania.

Kvarteto je o hercoch, ktorí sa stretnú v starobinci. Čo je na takej téme pekné?
Hrám tam bývalú primadonu, ktorá príchod do starobinca pre hercov berie ako svoj životný krach. Aj jej maminka tak skončila a ona si povedala, že jej sa to nikdy nestane. Ale - stane sa. Zistí však, že život pokračuje. A znova sa vráti aj Kvarteto z Rigoletta.

Zahráte si občas na klavíri?
V prísne intímnej atmosfére, keď som sama. My sme museli hrať všetky tri deti a teraz hrajú všetky moje štyri vnúčatá. Tie staršie veľmi dobre. V rozhlase raz hrali šesťručne - Aninka bola ešte malá - klavírny výťah z Felliniho filmu Osem a pol a venovali ho mne.

Dá sa spočítať, v koľkých hrách slovenských autorov ste hrali?
Bolo ich veľa. Mám pocit, že som všetkých privádzala na svet. Okrem Soloviča som hrala v hrách všetkých - Kočana, Zahradníka, Igora Rusnáka. V Rusnákovej hre Líšky, dobrú noc som hrala učiteľku, čo bola alúzia na svätú Janu. To boli moje začiatky na scéne SND.

Uznávate aj dramatičky?
Práve hrám vo veľmi zaujímavej hre Pohania mladej ukrajinskej autorky Anny Jablonskej, ktorá 24. 1. 2011 zahynula na letisku Domodedovo v Moskve pri teroristickom útoku. Práve si išla po cenu za tento scenár. Je to hra o dnešných pohanoch, ľuďoch, ktorí stratili vieru. Hrám tam babičku, ktorej chýbajú v súčasnom živote kresťanské hodnoty, a je mi to blízke.

Božidara Turzonovová
Narodila sa 28. mája 1942 v Sofii, jej matka bola Srbka, otec Macedónec, vyrastala na Slovensku. Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave (1963), odvtedy je členkou činohry SND. Debutovala vo filme Most na tú stranu a v inscenácii Líšky, dobrú noc. Vydala sa za herca Jozefa Adamoviča, s ktorým má dve dcéry. Hrala v stovkách inscenácií - aj v nezabudnuteľnom Na skle maľované. Nedávno mali v SND premiéru dve nové inscenácie, v ktorých hrá - Kvarteto a Pohania. Bohatá je jej filmová a televízna tvorba - Božská Ema, Prameň života, Senzi mama, Vivat Beňovský, Akcia Bororo, Zostane to medzi nami atď. Účinkuje aj v seriáli Panelák. Hosťuje v Čechách.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Martin Črep

- Najčítanejšie -

Diskusia k článku

comments powered by Disqus