Ostrá Lúka zachraňuje kaštieľ Štúrovej milej

Dnes sú tieto slová vyryté do kameňa už len spomienkou na zašlú slávu vplyvného rodu, ktorý do dejín najviditeľnejšie zapísala Adela Ostrolúcka, láska Ľudovíta Štúra.

Kaštieľ, kde Adela Ostrolúcka vyrastala, je už niekoľko rokov opustený a bojuje o prežitie. Jeho ďalší osud sa rozhodla vziať do rúk obec.

Naposledy v kaštieli Ostrolúckych sídlil štátny archív. Po jeho odsťahovaní do Zvolena zostala historická budova prázdna. Takmer štyri roky je vydaná napospas svojmu osudu a zub času spolu s počasím do nej vyrývajú čoraz viditeľnejšie stopy. Z múrov opadáva omietka, zatekajúca strecha ničí steny i vzácne dobové maľby na stropoch, vlhkosť zanecháva svoje stopy aj na podlahách. Pohľad na veľkú kamennú tabuľu na stene chodby v prízemí s odkazom staviteľov kaštieľa z roku 1636 núti k zamysleniu, či už náhodou mravec, ktorého v ňom spomínajú, nedopíja more a korytnačku od cieľa nedelia iba posledné metre.

Osud chátrajúcej národnej kultúrnej pamiatky, o ktorú nikto nemá záujem, sa rozhodla vziať do svojich rúk dedina. Hoci Ostrá Lúka s necelými tromi stovkami obyvateľov nemá vôbec peňazí nazvyš, chce kaštieľ od štátu kúpiť. "O jeden kaštieľ Ostrolúckych, ktorý bol dokonca mladší, sme už prišli. Rozpadol sa a dnes je z neho už len hromada skál. Nemôžeme sa len tak prizerať, ako sa do záhuby rúti aj tento. Jednoducho musíme niečo urobiť, keď oň nechceme prísť," hovorí starosta Ostrej Lúky Juraj Jelok.

Ostrolúčania vedia, že obnova kaštieľa potrvá dlho, bude si žiadať veľa peňazí, nadšenia i štedrých sponzorov. Vedie ich však jasná vízia - dostať malú dedinku pri Zvolene znova do širokého povedomia, tak ako to kedysi urobil miestny slávny rod. Ten tu Ostrolúčanom zanechal nielen svoje sídlo, ale aj príbeh dvoch významných slovenských osobností, ktorý by sa dali zúročiť. Už dnes sem chodia turisti, no v Ostrej Lúke nájdu len zatvorený spustnutý kaštieľ, rodinnú hrobku s nenápadným pamätníkom Adely Ostrolúckej a zopár fotografií v malom dedinskom múzeu.

Po panstve prišli družstevníci
Ostrolúcki, ktorých korene sa spájajú s Ostrou Lúkou, po stáročia patrili k vplyvným rodinám. Najstarší známy člen Juraj bol už na začiatku 16. storočia podžupanom Zvolenskej stolice. Významné posty zastávali vo svojich dobách aj ďalší pokračovatelia rodu. Príbeh kaštieľa sa začal písať v roku 1636, keď ho dal postaviť Melichar Ostrolúcky podľa plánu banskoštiavnického staviteľa Abraháma Artza.

Dobové zdroje uvádzajú, že na prízemí boli kuchyne, sklady a služobné miestnosti. Panstvo žilo na poschodí, kde je dvanásť miestností. Izba, v ktorej v 19. storočí žila Adela Ostrolúcka, sa nachádzala vo východnom krídle. Mala v nej okrúhly a písací stôl, knižnicu a almaru na šaty. Na stene viselo veľké benátske zrkadlo a jej vlastný portrét. Aspoň tak to opísal Ľudo Zúbek vo svojej knihe Jar Adely Ostrolúckej, v ktorej zvečnil jej vzťah s Ľudovítom Štúrom.

Adela sa so Štúrom zoznámila v Zemianskom Podhradí, kde rada navštevovala svojho strýka. Ten sa často stretával s tamojším evanjelickým farárom Samuelom Štúrom, ktorého brat Ľudovít býval častým hosťom na jeho fare. Mladá žena zanieteného národovca zaujala mimoriadnym intelektom, vzdelanosťou a záujmami. Bola nadaná hudobníčka, ovládala viacero cudzích jazykov, knihy čítala v origináli. Knižnica Ostrolúckych obsahovala tisíce kníh, rôznu tlač či notový materiál.

Štúr si získal priazeň mladej devy i jej vplyvného otca Mikuláša Ostrolúckeho, ktorý podľa historických prameňov stál za jeho zvolením za poslanca do Uhorského snemu. Blízke priateľstvo predčasne ukončila smrť. Adela v roku 1853 zomrela ako 28-ročná na týfus. Pochovali ju v rodinnej hrobke v Ostrej Lúke pod kostolom blízko kaštieľa. Kostol zničili počas druhej svetovej vojny, uzatvorený vstup do krypty dnes obklopujú iba pozostatky jeho základov. Len pár metrov odtiaľ v roku 1967 postavili Adele pamätník.
Posledným majiteľom kaštieľa bol Mikuláš Ostrolúcky, ktorý zomrel v roku 1947. Nemal potomkov, a tak jeho smrťou priama ostrolúcka vetva rodu vymrela. Odvtedy, čo po druhej svetovej vojne kaštieľ skonfiškovali a pripadol štátu, sa v ňom vystriedalo veľa ľudí.

"Začiatkom 50. rokov, keď začali budovať vojenský priestor v Lešti, ľudí, ktorí tam bývali, museli vysťahovať. Šesť rodín umiestnili v tomto kaštieli. Po nich prišlo roľnícke družstvo, ktoré v ňom malo kancelárie a sklady, a nakoniec tam niekoľko desaťročí sídlil štátny archív," približuje nedávnu minulosť podľa zachovaných dokumentov riaditeľ štátneho archívu vo Zvolene Alexander Adam. Do generálnej opravy historickej budovy, ktorú vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1963, štát investoval pred zhruba štyridsiatimi rokmi. Ďalšie peniaze na nevyhnutnú rozsiahlu obnovu sa už odvtedy nenašli.
Pre ministerstvo vnútra, ktorému kaštieľ patrí, sa po presťahovaní archívu stal prebytočným majetkom. Na predaj ho ponúklo samospráve za 130-tisíc eur. V súčasnosti obec ešte rokuje o výške ceny a podmienkach kúpnej zmluvy. Starosta už teraz vie, že celú budovu obec sama využiť nedokáže, no má jasnú predstavu, čo by v nej určite nemalo chýbať. "Prinajmenšom pamätná izba Adely Ostrolúckej. Úplne najlepšie by bolo, keby sa nám do kaštieľa podarilo získať pôvodný nábytok a osobné veci rodiny, aby to tam bolo zariadené ako kedysi," hovorí.

Čo zostalo po Ostrolúckych
Že by sa raz mohol stať kaštieľ Ostrolúckych múzeom ako v Betliari či Svätom Antone, je skôr vysnívaná predstava ako realita. Kde sa podelo kompletné zariadenie, nábytok a všetky osobné veci voľakedajších majiteľov, nevedno. Nejaké písomnosti sa uchovali vo zvolenskom štátnom archíve a niečo sa koncom 40. rokov minulého storočia dostalo do vtedajšieho zvolenského mestského múzea. Zachované veci Ostrolúckych sú uložené v depozitoch a stará sa o ne terajšie Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene. Doteraz ich vystavovali len na sporadických krátkodobých výstavách.

"Máme do šesťtisíc knižničných zväzkov zo 16. až 19. storočia z knižnice Ostrolúckych, medzi ktorými je odborná literatúra, ale aj dobové módniky a notový materiál. Zachoval sa aj obrazový materiál v podobe rytín osobností, miest a loveckých výjavov. Aj niekoľko kusov nábytku. Písací stolík, o ktorom sa traduje, že patril Adele Ostrolúckej, klavír-spinet, na ktorom hrávala, kreslá, komody či diván. Sú tam aj osobné veci, konský postroj alebo zarámovaný obrázok s pramienkom Adelkiných vlasov. Nemáme nijaké dobové vyobrazenia alebo doklady, ktoré by nám potvrdili, že tieto veci sú presne z Ostrej Lúky, pretože Ostrolúcki mali majetky aj inde. Faktom však je, že im patrili," spresňuje riaditeľka múzea Ľubica Miľanová.

Veľkú časť týchto predmetov by chceli prezentovať na stálej výstave vo svojich priestoroch už na budúci rok. Projekt, ktorý predpokladá aj reštaurovanie spomínaných historických artefaktov, pripravujú v týchto dňoch. Tomu, že by múzeum pomohlo obci pri jej zámeroch o vytvorenie autentickej pamätnej izby Adely Ostrolúckej priamo v ostrolúckom kaštieli, sa riaditeľka vôbec nebráni.

"Takáto stála výstava, ktorú pripravujeme, spravidla trvá päť až šesť rokov. Keby sa im dovtedy podarilo dať kaštieľ v Ostrej Lúke do poriadku a boli by tam všetky bezpečnostné opatrenia a vyhovujúce podmienky, nevidím dôvod, aby sme im náš inventár na čas nezapožičali. Ak by to však malo byť nastálo, skôr by som sa prikláňala k vytvoreniu hodnoverných replík originálov, pretože ide skutočne o vzácne historické artefakty," dodáva riaditeľka múzea.

Ako napokon všetko dopadne a ako bude pokračovať takmer štyristoročný príbeh ostrolúckeho kaštieľa, teda závisí len od peňazí.

Text: Dagmar Teliščáková pre Magazín Pravdy
Foto: Dagmar Teliščáková