Záhrada klarisiek premosťuje dejiny

Rád chudobných žien zanechal po sebe vežu vo vzduchu a mystickú rajskú záhradu .

Záhrady zbožňujú a zveľaďujú ľudia od chvíle, keď pocítili na jazyku božskú chuť jablka či hrozna, od momentu, keď podľahli omamnej vôni a  farebnej nádhere kvetín. Záhrady sa stali zásobárňou vitamínov i umením, ktoré rozvíjali aj kláštory.


Umožňovali ľuďom prežiť a robili ľudský život znesiteľnejším a krajším. Záhradným umením ľudia vyjadrovali svoju predstavu o kráse, obyčajnej ľudskej i nadpozemsky božskej. A tak v kláštoroch vznikali rajské záhrady – miesto, kde sa rehoľníci či rehoľníčky cítili bližšie k Bohu. Jednu z takýchto vzácnych záhrad má aj Bratislava. Je ukrytá v Starom Meste za múrmi kláštora klarisiek. Uprostred rušného veľkomesta predstavuje oázu ticha, pokory, bázne. Ideálne miesto na rozjímanie.

"Je to veľmi jednoduchá baroková, a predsa neobyčajná záhrada," hovorí pamiatkarka Veronika Vagenknechtová, ktorá sa na začiatku tohto desaťročia podieľala na obnove záhrady klarisiek. Je presvedčená, že obnovená záhrada spolu s kláštorom a kostolom premosťujú dejiny a pripomínajú súčasníkovi, že jeho minulosť je bohatá a jeho predkovia boli ľudia premýšľajúci, vynachádzaví a milujúci prírodu.

Klarisky, rád chudobných žien, ktoré žili v tichej skrytosti, zanechali v Bratislave hlbokú stopu. V meste sa objavili na sklonku trinásteho storočia a žili v ňom až do roku 1782, keď cisár Jozef II. ich rehoľu zrušil. Hoci klarisky nesmeli vlastniť žiaden osobný ani spoločný majetok a žili iba z milodarov, nevesty lásky Božej sa vedeli v praktickom živote obracať. Svedčí o tom unikátna veža kostola a kláštor klarisiek.

"Predpisy zakazovali žobravým rádom mať na kostoloch vežu v hlavnej osi. Klarisky si ju dali postaviť takmer vo vzduchu, keď sa len jednou tretinou opierala o bočný múr kostola," spomína v Prechádzkach po Bratislave Danica Janiaková. Nečudo, že vežu v 16. a 17. storočí poškodili zemetrasenia.

Dnes je veža jednou z atrakcií Bratislavy. Väčšina návštevníkov vidí vežu len zvonka, úplne iný pohľad však  ponúka zrekonštruovaná baroková rajská záhrada.

Prísnosť, jednoduchosť, askéza, to je prvý dojem, ktorý  človek nadobudne, keď sa ocitne v záhrade klarisiek, ktorá je dnes súčasťou Univerzitnej knižnice. Aj s odstupom troch storočí stále vyžaruje zo záhrady, ktorej rekonštrukciu citlivo navrhli architekti Ján Bahna a Vladimír Šimkovič.

Záhrada má pôdorys obdĺžnika a jedinou živou výzdobou sú geometricky presne rozmiestnené živé plôtiky zo sýtozelených buxusov. Nechýba historická kamenná studňa.

Kto vojde do záhrady, akoby stratil kontakt s vonkajším pozemským svetom. Kedysi otvorené arkády sú zasklené, biele múry sú členené vysokými oknami. Lemuje ich efektné kvádrovanie naznačené v omietke žiarivo blankytnou linkou. Takmer niet čo pozorovať, len vežu a modrasté nebo nad hlavou. Dokonalé prostredie na pokánie a meditáciu.

Kedysi sa jej tu, vyjadrené zabudnutým duchovným jazykom, "klarisky oddávali v radostnej pokore, v zapálenej modlitbe a v kajúcnosti, v ktorej sa premieňali na nevesty lásky". Čakali na charizmu – svetelný lúč, ktorý dopadne z neba na zem a prehreje tmu ich všedných dní.

Môže takáto záhrada inšpirovať moderného človeka, ktorý sa stále kamsi náhli a na seba samého akosi nemá čas? V Univerzitnej knižnici našli spôsob, ako atmosférou záhrady klarisiek osloviť súčasníka a prehovoriť mu do duše.

Vlani v lete sa tu konali letné večery, ktoré pozývali na Literárne láskanie. Pod taktovkou režiséra Ivana Kováča známi slovenskí básnici Ján Buzássy, Ľubomír Feldek, herci Zuzana Kronerová, František Kovár čítali básne o legendárnej generácii bítnikov. Neskôr nasledovalo čítanie Daniela Pastirčáka, esejistu, výtvarníka i kazateľa zároveň, ako aj čítanie Daniela Heviera o blúznivých deťoch jasnozrivých.

Práve témy Literárneho láskania naznačili, odkiaľ kam sa svet v záhrade klarisiek posunul. Opäť sa tu medituje a opäť sa tu hľadá láska vo všetkých podobách. Chvalabohu opäť, pretože záhrada je znovu udržiavaná a znovu v nej vládne neopakovateľné mystické ovzdušie.

Klarisky neumreli, sú stále prítomné vo svojej záhrade so svojím posolstvom prežiť "život v radostnej pokore". Môže mu vôbec moderný človek porozumieť? Možno ho začne chápať, keď navštívi záhradu klarisiek.

Mesto potrebuje zelenú noblesu
Historia magistra vitae. História je učiteľkou života, hlása jedno zo starých rímskych prísloví. Aj staré záhrady mnohému učia, sú živým svedectvom toho, ako naši predkovia žili, mysleli, čomu pripisovali význam.
Bratislava mala, ako pripomína pamiatkarka Veronika Vagenknechtová, viacero záhrad, ktoré svojou úpravou prekročili obvyklý dobový štandard a chýr o ich kráse prekročil hranice mesta. Mnohé z nich sa nezachovali alebo prežili len zvyšky z nich. Niektoré sa s námahou podarilo obnoviť a opäť pripomínajú ducha čias, keď mesto malo svoju noblesu aj vďaka záhradám.
Celkom iste k nim patrili kedysi renesančné záhrady Pálffyho a Lipaia, z barokových  záhrada pri Grasalkovičovom paláci či Medická záhrada. A nepochybne aj Kochova záhrada. V čase, keď sa v Bratislave búrlivo stavia, sa na výnimočné postavenie mestských záhrad zabúda. Pribúdajú mrakodrapy a zeleň nielen s historickým významom mizne.
Pritom záhrady, ale aj vinohrady neodmysliteľne patrili k Bratislave. Boli jej organickou súčasťou. Vďaka za každú obnovenú záhradu a ešte väčšia vďaka za všetky nové, ktoré pripomenú, že zeleň, to je nielen čistý vzduch, ale aj súčasť kultúrneho spôsobu života.

Text: Jozef Sedlák pre Pravdu
Foto: Ján Bahna pre Pravdu

Foto:

Diskusia k článku

comments powered by Disqus

Najčítanejšie články

Staň sa fanúšikom

Starostlivosť o seba