Herečka Kristína Svarinská: Serenády pod oknom láske nepomôžu

Jej osud sa vyvíja akoby opačne. Hrala už vo filme aj v divadle, ale na štúdium na vysokej škole sa ešte len chystá.  Sníva aj o tom, že raz pobudne dlhšie vo Francúzsku, a preto sa chce naučiť francúzštinu. Považuje za dôležité, aby sa ľudia vedeli porozprávať. Lebo tak môžu napríklad  spoznať aj svoju osudovú  lásku.

Aj vy ste si už povedali na Nový rok, že ste zasa o rok staršia, alebo sa ako dvadsiatnička tešíte z pribúdajúcich rokov?
Keď som oslávila dvadsiatku, tak som si povedala, že teraz už budem mať stále dvadsať. Už by som veľmi nemusela starnúť, lebo teraz mi to celkom vyhovuje. Vek aj celkový stav. Robím to, čo ma baví, som mladá, celkom sa mi darí..

Narodili ste sa v roku 1989. Vlani bolo dvadsiate výročie nežnej revolúcie, vy ste oslavovali aj svoju súkromnú dvadsiatku. Ako váš život ovplyvnil rok narodenia?  Ste revolučné dieťa? 
Neviem, či som celkom také to revolučné, odhodlané dieťa. Nejdem si po nejakej  linke  presne za tým, čo chcem. Jasné, že idem za vecami, ale nie za každú cenu.

Máte ešte dvoch súrodencov, ktorí sú starší, čiže "totalitné " deti. Je medzi vami rozdiel?
Ani nie. Oni síce chodili do pionierskych táborov, zažili iskričky, ale veľmi to neprežívali. Ja  som zažila už len normálne detské letné tábory. Určite však nemali tie možnosti, ktoré mám ja teraz. Nemohli napríklad cestovať.
Sestra má kastingovú agentúru v Prahe a brat má firmu, ktorá organizuje večierky. Máte teda dobré zázemie. Môžu vás niekam výhodne posunúť.
Môžu ma posúvať. Som však radšej, keď sa posúvam sama bez pomoci iných, či už sú to rodičia, alebo súrodenci. 

Váš otec pracoval dlhé roky ako produkčný v Slovenskej televízii, teraz učí na Filmovej fakulte VŠMU produkciu. Čo robí mama?
Pracuje v administratíve. Ona je taký člen rodiny, ktorý nemá so svetom filmu nič spoločné a o ktorého sa všetci opierame.

Aj sa na mamu podobáte?
Ani neviem. Podobáme sa však so sestrou. To je ten človek, ktorý mi potvrdzuje, že som z našej rodiny.

Detstvo ste strávili v centre Bratislavy, bývali ste na Vysokej ulici. Vnímali ste, že je to historická ulica?
Minule som išla po dlhom čase na Poštovú ulicu a všimla som si, že sa veci zmenili.  Zbadala som, že na mieste, kde stál dom, v ktorom som vyrastala, stojí teraz obrovský luxusný hotel a kníhkupectvo.

Rada čítate?
Čítam rada a vtedy, keď mám čas. Väčšinou je to vo vani.

Mladé herečky sa predsa kúpu pri sviečkach a s lupienkami kvetov vo vode.
Ja radšej vo vani čítam, a to pri sviečkach nejde. Ani pri kúpaní nepopíjam šampanské.

Otec prednáša na filmovej fakulte a vy ste sa nedostali na Divadelnú fakultu VŠMU. Otec to nevedel zariadiť?
Možno by aj vedel, ale ja som ho o to vôbec nežiadala a ani by som mu  nikdy neodpustila, keby to urobil. Nepociťujem výhody jeho  mena a ani ich nechcem pociťovať.

Do školy ešte chcete ísť alebo vám stačí škola života?
Škola života nestačí. Ja mám vyštudované gymnázium a v súčasnosti sa pohybujem v brandži, v ktorej  práca jeden deň je a druhý deň byť nemusí, takže - ja si uvedomujem, že nejaká škola do budúcnosti by bola určite vhodná.  Stále však nie som definitívne rozhodnutá. Prihlášky sa už čoskoro budú zasa posielať a ja stále neviem, kde si ich  pošlem....

S čím koketujete?
Ešte raz asi skúsim prihlásiť sa na Vysokú školu múzických umení.

Máte sa tam ešte čo naučiť, keď už hráte?
Ja by som sa chcela veľa vecí naučiť. Určite by som sa chcela naučiť napríklad divadelné vystupovanie a všetko, čo k tomu patrí. Napríklad techniku reči a pohybu.

Je rozdiel medzi pohybom a pohybom? Nie je lepšie hýbať sa od prírody?
Neviem, či človek dokáže od prírody zasa úplne všetko. Rada by som sa na tú školu dostala a myslím si, že by ma vedela posunúť ďalej.

A kto je zatiaľ váš herecký vzor?
Nemám vzor, ale bola by som veľmi rada, keby som sa mohla napríklad učiť od pána profesora Emila Horvátha. Počula som od jeho študentov, že je špička. Bolo by to veľmi fajn, ale keďže viem, že on má teraz druhákov, asi by ma neučil.

Chodili ste na základnú umeleckú školu, na tanec a to vás priviedlo k filmu. Ako to presne bolo?
Filmári vtedy hľadali dievčatko do filmu Dážď padá na naše duše a ja som sa tam náhodou tiež ocitla. Ukázala som im, čo chceli, a asi som ich zaujala, lebo ma potom pozvali na ďalší kasting  a vyšlo to.

Aké to bolo po prvý raz hrať?
Veľká zábava. Keďže som mala jedenásť rokov, vôbec som si neuvedomovala, čo sa deje okolo mňa, užívala som si, že nemusím chodiť do školy a že sú okolo mňa noví ľudia. Boli starší, takže som si pripadala zrazu veľmi dospelá. Vôbec mi nedochádzalo, že sa niečo natáča a že ten film pôjde do kín. A už vôbec nie, že ide o nejaké umenie.

Priniesla vám tá skúsenosť už aj popularitu?
Nie. Prišli nejaké ponuky na kastingy a o rok som ešte natočila film Neverné hry. Potom bola asi šesťročná pauza, lebo vtedy sa na Slovensku veľmi nenakrúcalo. Potom prišiel seriálový boom, spustil to Obchod so šťastím, ktorý sa však už nenakrúca.

Smútili ste?
Áno, lebo sa tam zišla veľmi dobrá partia ľudí. Pani Eva Krížiková, Oľga Belešová, Radek Brzobohatý... Bola som veľmi šťastná, že môžem hrať v jednom seriáli aj s Táňou Pauhofovou, keďže je to moja veľká láska. Tešilo ma, že sa stretávame na pľaci a môžeme si pohovoriť.
Hráte aj vo Fetišistkách v Slovenskom národnom divadle. Stále ešte býva vypredané, po premiére hra vzbudila rôzne otázky.

Ako ste vy pochopili hru, ktorú napísala Iveta Horváthová?
Nastúpila som do tohto predstavenia ako do rozbehnutého vlaku. Pre mňa bolo naozaj ťažké na prvý raz pochopiť, čo sa tam všetko deje a rieši. Pochopiť všetky tie vzťahy. Zdena Studenková tam hrá divu, ktorá je síce utrápená žena, ale baví ju to, čo robí. Ako diva si môže dokazovať svoje ženstvo a kvality. Táňa Pauhofová hrá rebelantku, ale v srdci je tiež zranená. Je to moderné predstavenie, v ktorom sa na konci sa tancuje hip-hop.

A čo vaša postava?
Hrám malinkú postavičku, dablérku divy - vychádza to z toho, že takéto herečky, ak sa majú objaviť v nahej scéne, vyberú za seba dablérky. Hráme s mojou divadelnou sestrou pojašené pubertiačky, ktoré prídu do herečkinho  bytu, chcú si vyskúšať jej šaty a sú úplne bláznivé. Všetky dôležité ženy v tej hre vlastne milovali jedného muža -  režiséra.

Aj vy máte k režisérom taký obdivný vzťah?
Určite si vážim režisérov. Sú to ľudia, ktorí nás posúvajú ďalej, ktorí nám môžu ukázať iné obzory, iný pohľad na postavy.

Aj sa niekedy proti nim búrite?
Niekedy sa snažím nájsť skutočný obsah toho, čo sa mi snažia povedať. Väčšinou, keď mi vysvetlia svoj pohľad na vec, poviem, ako to vidím ja. A vždy sa nájde nejaký kompromis. Nikdy to nebolo tak, že hrám niečo, s čím vôbec nesúhlasím.

Aké filmy máte rada? Čo na vás zapôsobilo v poslednom čase?
Mám rada komédie, ale aj  psychologické filmy. Videla som slovenský film Polčas rozpadu, na ktorý som sa odhodlávala pekne dlho. Potom som však bola rada, že som mohla opäť vidieť slovenských hercov.

Takže máte rada slovenské filmy alebo im aj niečo vyčítate?
Vždy sa nájde niečo, každému filmu možno niečo vyčítať.

Chýba teda niečo slovenským filmom?
Každý by asi povedal, že peniaze. My sa ešte len rozbiehame. 

Keď ste na internete poskytli online rozhovor, v ktorom sa mohli pýtať čitatelia, dostali ste rôzne otázky. Od toho, aké nohavičky nosíte, až po to, či mal americký prezident Barack Obama dostať Nobelovu cenu. Ako prijímate túto zmes otázok?
Nemám s tým problém. Rada sa budem baviť aj o politike, aj o inom. Niekedy cítim, že tie otázky majú preveriť moju inteligenciu a môj rozhľad. Rozumiem tomu, ale sú aj otázky, na ktoré neodpovedám. Nemusím predsa. Tie nohavičky boli tak na hranici.

Aké plány máte na rok 2010?
Veľmi by som sa chcela dostať na vysokú školu. V septembri som začala chodiť na francúzštinu, ale potom mi to časovo nevychádzalo, tak som si povedala, že začnem opäť od januára. Chcela by som sa venovať aj sebe, svojmu vzdelaniu, lebo odkedy som zmaturovala, stále iba pracujem a moje mozgové závity sa tak nepremazávajú, ako by sa mali.

Zíde sa v dnešnom svete francúzština?
Myslím si, že jeden cudzí jazyk už nestačí. Angličtina je už samozrejmá, ale človek by mal vedieť ešte nejaký cudzí jazyk. Veľmi rada by som raz šla do Francúzska. Rada snívam, veľmi ľahko sa pre niečo nadchnem, ale potom  aj  rýchlo zhasnem. Ale sen o Francúzsku by som si veľmi rada uskutočnila.

A inak si predstavujete svoj život spätý so Slovenskom?
Slovensko mám veľmi rada, ale určite si viem predstaviť, že na niekoľko rokov odídem a potom sa vrátim.  Keby prišlo niečo, čo by mi otvorilo nové možnosti, išla by som.
 
Stačí vám na to Európa?
Išla by som aj do Prahy.

Vaším obľúbeným jazykom je vraj angličtina. Ovládate ju natoľko, že by ste mohli hrať v Hollywoode?
Viem po anglicky, ale už som zistila, že si nedôverujem natoľko, aby som vedela v tom jazyku hrať. Najprv by som musela ísť do Ameriky a nejaký čas tam žiť. Možno niektorí moji rovesníci by dokázali hrať v Hollywoode, ale ja, pokiaľ by som nemala istotu v jazyku,  by som to nevedela.

Obávate sa napríklad slovanského prízvuku, ktorý sa vraj vždy prejaví?
Nemala by som istotu v postave. Rozmýšľala by som, čo hovorím, ako to hovorím, aký mám prízvuk a emócie by vyznievali úplne inak. Nemuselo by to dobre vypáliť.

Akých ľudí uznávate? Aké vlastnosti by mal mať človek, ktorý vám stojí za pozornosť?
Vážim si úprimnosť a toleranciu. 

A nachádzate ich medzi ľuďmi dosť?
Medzi tými,  s ktorými sa stretávam, áno. Pokiaľ cítim, že s človekom si nemám čo povedať a cítim negatívnu energiu, nebudem sa s ním nasilu rozprávať. Na Slovensku je, bohužiaľ, veľa závisti. Len čo sa niekomu začne dariť bez ohľadu na to, či ho ľudia poznajú, alebo nie, sú neprajní.

Vy ste už závisť pocítili?
Nie, ľudia sú ku mne milí. Pokiaľ by som zistila, že sa mi otočia chrbtom ľudia, ktorých som mala rada, tak by ma to mrzelo. Ale pokiaľ by to boli  ľudia, ktorých nepoznám, tak také veci si nepripúšťam.

A ste zaľúbená?
Láska je krásna vec, ale musí  vychádzať zo srdca, musí to byť úprimné a musí to byť veľmi silné. A hlavne - musia byť na to dvaja.

To je ozaj základ, ale vy s tým asi nemáte problém. Niekto aj neopätoval vašu pozornosť?
To si síce nepamätám, ale určite aj to príde. Láska sa  nedá vymáhať.

Sú na to rôzne taktiky. Divadelné a filmové postavy to často robia... 
Neviem si to však v praxi predstaviť. Neviem si predstaviť,  že by som o niekoho, kto nemá záujem o mňa, bojovala. Hovorí sa, že  ženy by mali byť dobývané, ale ani to sa mi nezdá.  Buď to príde, alebo nie. Čakať pod oknom a spievať serenády, tak to určite nie.

Kristína Svarinská
Narodila sa 14. mája 1989 v Bratislave, chodila na bilingválne gymnázium. Ako jedenásťročnú ju na kastingu v tanečnej škole vybrali do filmu Dážď padá na naše duše a neskôr hrala vo filme Neverné hry. Po dlhšej prestávke začala účinkovať v televíznom seriáli Panelák  a v seriáli Keby bolo keby. Hosťuje aj v hre Fetišistky na scéne SND. Chcela by študovať na VŠMU, kam ju doteraz neprijali. Vystupovala aj v reklamnej kampani pred príchodom eura a hrala v seriáli Obchod  so šťastím.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Magazín Pravdy