Ľudia by nemali na fotografii vyzerať ako bábiky

Módny editoriál jej uverejnil aj prestížny francúzsky magazín Marie Claire. Darí sa jej aj v čase krízy a pred pár mesiacmi začala aktívne pomáhať charitatívnej organizácii Magna.

Vaše fotografie sa objavujú v najlepších slovenských a českých magazínoch, nafotili ste módnys editoriál pre české vydanie francúzskeho amgazínu Marie Claire. Darí sa vám teda aj v období, keď vaši kolegovia pociťujú nedostatok práce práve pre finančnú krízu...
Áno, na nedostatok práce sa naozaj nemôžem sťažovať, musím si zaklopať na drevo. Aj keď si myslím, že finančná kríza dosť ovplyvnila módny biznis. V tomto odbore mám veľa priateľov a známych, ktorí mi hovoria, že mnohé magazíny majú menšie rozpočty a objednávok na fotografovanie je tiež menej. Rovnako je finančne obmedzená reklama. Pred dvomi rokmi som pociťovala expanziu v tom, že je dosť práce pre každého a kto sa snaží, nezostane bez povšimnutia. Dnes je situácia iná. Možnosti sú obmedzenejšie a človek musí o prácu bojovať.

V čom to je, že niektorým sa momentálne darí v módnom biznise a iným nie?
Kríza sa dotkla hlavne veľkých korporácií a ľudí, ktorí sú od nich závislí. Všetko v módnom biznise so všetkým súvisí – dodávatelia, návrhári, reklama, fotografi, modelky... Mám to šťastie, že nie som ničí zamestnanec a pracujem sama za seba. Fotím pre magazíny, ale zároveň si ma môže objednať na fotenie každý, kto má chuť, možnosti a páči sa mu moja práca. Nie som závislá len od práce a ponúk veľkých spoločností.

Módnou fotografiou sa živíte od sedemnástich rokov. Ako sa za toto obdobie vyvíjala?
Aktuálny celosvetový trend je - menej retušovať. Nikdy sa nahlas nehovorilo o tom, že retušovanie je v móde, ale proste sa to robilo a musím objektívne priznať, že na Slovensku ešte viac ako v zahraničí. Dokonca aj ja som od ľudí pracujúcich najmä v mojom okolí dostala svojho času konštruktívnu kritiku, že veľa retušujem. Som rada, že momentálne je tento trend na ústupe a do popredia sa dostáva prirodzenejšia fotografia. Za každú cenu netreba robiť z ľudí bábiky.

Prežije módna fotografia bez retuše a úpravy?
Retušovať a upravovať sa bude vždy a nielen módna fotografia, ale všetky druhy fotografií. Ale určite sa to nebude robiť tak výrazne ako doteraz. Niektorí fotografi zmenili svoje dielo na takmer namaľovaný obrázok. Aktuálne sa fotí viac naturálnejšia fotka, používa sa viac denné svetlo, stavia sa na prirodzenosť... Ďalšia vec je, že stúpa samotná kvalita fotografie, pretože napreduje technika aj grafika.

Mení sa aj trend v požiadavkách na výber modeliek?
Ani nie, naberá sa síce na kvantite, ale to neznamená, že sa uberá z kvality. Tak ako bolo pred pätnástimi rokmi v kurze desať topmodeliek, dnes sa nedá jednoznačne určiť, že týchto desať je najlepších. Jednak sú stále žiadané tie, ktoré boli v kurze pred pätnástimi rokmi, pretože majú svoje meno a sú zárukou kvality, a na druhej strane dnes túto prácu robí veľmi veľa mladých dievčat. Podľa mňa v tom strácajú prehľad aj samotní modelingoví mágovia. Záujem o toto povolanie sa rozrástol a konkurencia je silná.

Prečo je práca modelky pre mladé dievčatá taká príťažlivá?Prináša so sebou aj sklamanie?
Chápem, že dievčatá chcú túto prácu robiť, pretože, ak sa im začne dariť, precestujú kus sveta, zdokonalia sa v jazykoch, zarobia slušné peniaze a naučia sa samostatnosti. Lenže všetko závisí od toho, z akej rodiny vyšli, ako sú vychované. Mnohé dievčatá nepoznajú svoje kvality. Rodičia im vtĺkajú do hlavy, že na to, aby prerazili v modelingu majú, naopak modelingové agentúry im veľké šance nedávajú. Vtedy môže nastať problém, že dievča sa bude roky snažiť a vynakladať úsilie na niečo, na čo reálne nemá. A po zlyhaní môže prísť veľké sklamanie.

Stalo sa vám pri vašej práci, že ste pracovali s modelkou, o ktorej ste vedeli, že na prácu modelky nemá?
Teraz už nie, ale pred pár rokmi sa mi to stalo. Samozrejme, že ja som sa k tomu nevyjadrovala a nehovorila som jej, že sa minula s povolaním a že na to nemá, keďže to nebolo v tom momente mojím poslaním. Nechcela som jej podlomiť sebavedomie. No musím priznať, že sa mi stalo aj to, že na začiatku fotenia som si nemyslela, s akou úžasnou modelkou budem fotiť. Až keď sa fotenie rozbehlo, tak som si povedala “wow, táto to určite niekam dotiahne“. Vo veľa prípadoch som bola skôr príjemne prekvapená.

Nie je nieked pre vás vaša práca stereotypná?
Neviem, ale verím, že sa to v mojom prípade nestane. Môže sa stať, že človek prestane ísť akoby s dobou a bude fotiť roky tak, ako keď začínal a to je už vážny problém. Ale v mojom prípade je zatiaľ každé fotenie iné a ja naberám inšpiráciu deň čo deň, či už vo filmoch, vo svetovo úspešných magazínoch, alebo v bežnom živote. Aj s mojimi stálymi spolupracovníkmi, s ktorými tvoríme tím, sme sa veľakrát rozprávali, že vymyslíme niečo, čo tu ešte nebolo. Časovo sa nám to nepodarilo ešte zrealizovať, ale chystáme projekt, na ktorý sa tešíme a veríme, že bude mať dlhodobejší význam.

Prezradíte, o čo ide?
Zatiaľ nie, pretože celá záležitosť je ešte len “v plienkach“. Nechcem nič zarieknuť. (smiech)

Máte nejaký vzor?
Snažím sa sledovať prácu austrálskeho fotografa Helmuta Newtona, o ktorom som písala aj diplomovú prácu. Vzorom je pre mňa nie pre svoje diela, ale pre svoj zaujímavý životopis. Na začiatku mu ľudia neverili a odsudzovali jeho prácu, on tvrdo na sebe pracoval a nevzdával sa. Dnes sa jeho knižné publikácie a fotografie predávajú za neuveriteľné peniaze. Stal sa mi vzorom svojím prístupom k práci. A tiež obdivujem prácu fotografky Annie Leibovitzovej, o ktorej som nedávno čítala, že skrachovala, a táto skutočnosť je pre mňa záhadou. Ona fotí skutočne nádherné veci.

Pred pár rokmi ste uvažovali, že by ste sa chceli okrem módnej fotky venovať aj dokumentárnej fotografii. Rovnako ako Annie Leibovitzová, ktorá dokázala spojiť dva svety – chudobu - prostredníctvom fotografií nafotených v krajinách tretieho sveta a svet bohatstva – módu a úspešné celebrity.
Môj plán bol taký, že hneď ako skončím školu, dám si mesiac voľna a začnem sa venovať dokumentárnej fotke. Lenže opäť nemám toľko času, ako som plánovala,aji keď som už školu skončila. Ale podarilo sa mi dostať sa na dovolenku do Kambodže, kde som mesiac strávila s mojím snúbencom a s jeho kamarátm. Tí vedú charitatívnu organizáciu Magna, ktorá pomáha deťom v krajinách tretieho sveta.

Takže ste už s dokumentárnou fotkou začali?
Úplne nie, pretože, ako som už spomínala, išla som tam na dovolenku a chcela som si v Kambodži hlavne oddýchnuť, a, samozrejme, spoznať krajinu. Dokonca mi nebolo odporúčané, aby som do tejto oblasti brala výbavu na fotenie, ktorá nie je najlacnejšia, a tak som sa riadila týmito pokynmi. Fotila som len obyčajným fotoaparátom a veľa fotiek robil aj môj priateľ. Je to skutočne iný svet a ja obdivujem prácu ľudí z Magny, ktorí pomáhajú zachrániť svet týmto spôsobom. Som hrdá, že som Slovenka, pretože Slovensko má dvoch statočných ľudí, ktorí založili organizáciu, ktorá pomáha v Nikarague v Južnej Amerike, Indii, Keni v Afrike a v Kambodži a tiež sa chcú rozširovať do Konga, Vietnamu a do Barmy.

Ste zvyknutá fotiť modely od najznámejších svetových módnych návrhárov, šperky, bohatstvo... Po tom, čo ste videli chudobu a choroby vyhladnutých detí v Kambodži, nezdá sa vám vaša práca určitým spôsobom bezvýznamná či povrchná?
Je pravda, že žijem v úplne inom svete, aký som zažila v Kambodži. Som dosť citlivá a nechýba mi ani sociálne cítenie, lenže vrátila som sa s pocitom, že vďaka práci, ktorú robím, môžem pomôcť. Či už osvetou, ktorú sa snažím robiť pre organizáciu Magna, ale aj zarobenými peniazmi, ktoré nepoužijem len na svoje živobytie, ale môžem nimi zachrániť niečí život. Asi by nemalo zmysel, ak by som sa z toho zrútila, predala fotoaparát a rozdala všetky peniaze. Viac pomôžem, ak budem na sebe pracovať, zarábať a postupne prispievať.

O vás je známe, že fotografovaniu ste sa venovali už od detstva a v tínedžerskom veku ste sa stali profesionálnou fotografkou a pred objektívom vám pózujú tie najznámejšie slovenské a české tváre šoubiznisu. Po kom ste zdedili umelecké cítenie?
Moji rodičia sú síce stavbári, ale majú estetické cítenie a ako dieťa ma podporovali v mnohých mojich záujmoch. Musím priznať, že mám finančnú istotu v mojich rodičoch a bolo to aj v časoch, keď som s fotením ešte len začínala. Už počas strednej školy som štyri roky navštevovala hodiny u súkromnej profesorky fotografie. Kým moji spolužiaci chodili po diskotékach, ja som doma retušovala. Rodičia ma do ničoho nenútili, ale podporovali ma.

Prekvapilo ich, že ste sa začali fotografovaním živiť?
Nepredpokladali, že sa to takto vyvinie, pravdupovediac ani ja sama som to nečakala, ale určite sa z mojich úspechov tešia. Sledujú moju prácu veľmi podrobne a ja im ukazujem všetky magazíny, kde je moja práca uverejnená. Otec je ten človek, ktorý ma drží pri zemi a dáva pozor, aby som príliš nevyletela mimo reality. Mama je zase tá, ktorá stále za mnou chodí a lamentuje, koľko mám práce a pripomína mi, aby som si konečne našla čas na oddych. V každom prípade v nich mám však istotu a oporu a za to im budem vždy vďačná.

Trpíte občas profesionálnou deformáciou a kritizujete svoju rodinu či kamarátov, ako fotia?
Nie, to nie. Ale ak vidím na fotke úplné abnormality, tak sa k tomu vyjadrím. Mnoho ľudí má záľubu fotografovať tak, že na fotke je odfotená len hlava osoby a nad jej hlavou je obrovský voľný priestor. Toto kompozičné rozloženie sa mi zdá nepochopiteľné. (smiech)

Absolvovali ste súkromné hodiny fotografie u profesorky Silvie Saparovej. Viete si predstaviť, že by ste sa stali aj vy súkromnou učiteľkou už v tomto mladom veku?
Viem si to predstaviť, dokonca mám mnoho potenciálnych študentov, ktorí by mali záujem, ale zatiaľ sa tomu nemôžem venovať pre nedostatok času. A na druhej strane už viem, že niečo viem, ale nepripadám si ako veľmi technický typ človeka a skôr sa zaujímam o kreatívnu časť fotografie, o cit a nie techniku fotoaparátov. A na učenie či odovzdávanie vedomostí, by som sa mala zdokonaľovať aj v tejto oblasti. Neskôr túto možnosť nevylučujem, momentálne to však nie je aktuálne.

Samotné fotografovanie bolo v minulosti akou si rodinnou tradíciou. Fotilo sa na Vianoce, narodeniny, svadby... Dnes je bežné, že sa ženy dávajú nafotiť ako modelky a darujú fotografie svojmu partnerovi. Je to tiež určitý trend?
Fotografovanie určitým spôsobom stále zostalo akousi slávnostnou záležitosťou, pretože tieto ženy, ktoré sa dávajú nafotiť ako modelky, pričom nie sú modelky, to robia hlavne pre svojich partnerov, ktorým to neskôr dajú ako darček k rôznym sviatkom. Neviem, či je to trend, ale asi štyri roky to u mňa funguje tak, že mnohé ženy mi zavolajú a dajú sa vyfotiť. Je to pre ne niečo nové, pretože ja s mojím tímom spolupracovníkov sa im snažíme to samotné fotografovanie spríjemniť tak, ako je to len možné. Dôležité je, aby z nich opadla tréma a uvoľnili sa a my robíme, čo najlepšie vieme. 

Vy mávate pri fotografovaní trému?
Niekedy áno, hlavne ak fotím nejakú osobnosť, ktorú rešpektujem a obdivujem. Ale nie je tréma, pre ktorú by som nemohla pracovať. Iba také chvenie v žalúdku. Horšie je to v prípadoch, keď fotím niekoho neznámeho, kto sa fotí prvýkrát. Veľmi mi záleží, aby bol s mojou prácou spokojný, aby som ho vystihla takého aký je, jeho prirodzenosť. Preto sa pred samotným fotením s človekom rozprávam a snažím sa zistiť, aký je.

Je výhodou, ak je fotograf určitým spôsobom psychológ?
Určite áno, aby sa u vás ľudia cítili príjemne, musíte sa s nimi vedieť porozprávať, vcítiť sa do nich. Nie každý ma vždy na fotení dobrý deň a je na nás všetkých, aby sme stres a napätie odbúrali, v záujme čo najlepšieho výsledku našej práce. Ja osobne tiež rešpektujem názory môjho tímu aj ľudí, ktorých fotíme, nikoho do ničoho nenútim, skôr sa snažím, aby sme vždy našli kompromis.

Vyštudovali ste žurnalistiku. Viete si predstaviť,  že by ste sa raz aktívne venovali aj tejto práci?
Vedela som si to predstaviť, keď som štúdium začínala, dnes už sa budem radšej naplno venovať fotografii. Som toho názoru, že na dvoch stoličkách sa naraz sedieť nedá. A najmä, keď chcete niečo robiť naplno a kvalitne.

Petra Ficová
Narodila sa 23. marca 1985 v Nitre. Kariéru profesionálnej fotografky rozbehla v sedemnástich rokoch. Dodnes sa pred jej objektívom vystriedali najznámejšie slovenské a české celebrity. Nafotila exkluzívnu publikáciu 50 top najzaujímavejších českých žien, je dvornou fotografkou speváčky Dary Rolins, nafotila kalendár slovenských celebrít v modeloch Fera Mikloška, fotografovala kampaň porotcov súťaže SuperStar a jej módne fotografie sa objavili aj v prestížnom magazíne Marie Claire. Tento rok ukončila štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Je slobodná a v budúcnosti sa plánuje popri módnej fotografii venovať aj dokumentárnej fotke.

Text: Martina Habláková pre magazín Pravda
Foto: Pravda