Presunúť na hlavný obsah

Má 23 rokov, riadi vlastný biznis a je to DIVA. Ako sa z mladej Slovenky Vandy Jandy stala uznávaná návrhárka?

Móda

Mnoho malých dievčat sníva o tom, že sa stane módnou návrhárkou. Nepriamo o tom snívala aj samotná Vanda. Splnilo sa jej to až nad očakávania - a to napriek tomu, že len pred pár týždňami oslávila 23 rokov.

Čo si myslela 15-ročná Vanda o svojej budúcnosti? Tušila, že sa z nej stane módna návrhárka, alebo snívalo o nejakom inom povolaní?

Od mala som bola vedená k vnímaniu estetických vnemov. Miesto ležania pri mori sme väčšinu dovoleniek s rodičmi trávili v galériách. Od škôlkarskeho veku som navštevovala aj výtvarnú výchovu. K móde ako takej ma však doviedla moja babička Alicija. Každá moja detská hra bola o módnej návrhárke a aj napriek tomu, že som bola dieťa, ktoré ak sa začalo venovať akémukoľvek športu, či záujmu muselo byť v ňom najlepšie, móda bola odjakživa mojím prioritným záujmom. Prvé ucelené skice kolekcií, názov značky som si vymyslela počas dlhej cesty autom asi v 7 rokoch, bola to hra. Prvým vážnejším krokom bol môj blog a reálne som sa móde začala venovať v momente, kedy som nastúpila na strednú umeleckú školu čo bolo približne v 15 roku života. Vtedy som už presne vedela čo chcem a išla si za tým.

Prečítajte si: Zdenka vystavovala obrazy na Slovensku, či vo Viedni. Aké je to skutočne byť umelkyňou?

To je dosť skoro. Dnes máš 23 rokov a dokázala si si vytvoriť biznis, v ktorom sa obraciaš, si úspešná - a to predpokladám ide ruka v ruke so zodpovednosťou. Čomu to pripisuješ? Veľa tvojich rovesníkov vtedy ešte len báda po tom, čo bude v živote robiť...

Ďakujem. Myslím, že u mňa to je odraz výchovy. Odjakživa som bola vedená mojou maminkou aj celou rodinou ku precíznosti, vytrvalosti. Vedela som, že ak s niečím začnem, musím to myslieť vážne a dotiahnuť do konca. Fráza od začiatku do konca mi bola od mojej maminky často opakovaná. V reálnom biznise koniec často nie je, veľa projektov nad ktorými robím nie sú časovo obmedzené - ako napríklad výroba kolekcie pre danú sezónu. Vedenie značky je na celý život, pokiaľ to človek miluje, robí s najlepším úmyslom a chce sa tým aj živiť, dá sa zvládnuť všetko. Nakoniec človek vždy zaspáva s pocitom, že robí to čo ho baví najviac. Práca ktorá za značkou stojí, je však len z malej časti tá estetická. Väčšinu času sa riešia tie birokratické či technické veci, človek denne komunikuje s právnikmi, účtovničkami, programátormi.. O týchto veciach som pred pár rokmi nemala ani pôňatie, žiaden z mojich rodičov nepodniká, takže som sa musela začať spájať s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. Momentálne už ľudí aj zamestnávam a snažím sa, aby sa každý venoval tomu, v čom je najlepší. Mám šťastie, že som si vždy bola vedomá mojích predností, ale aj nedostatkov a v skorom veku som sa naučila nerobiť veci v ktorých nie som stopercentná. Z veľkej časti je to kľúč k úspechu, pretože človek svoj čas využíva efektívne.

Spomínala si štúdium na umeleckej škole, dnes však, ak sa nemýlim, svoje vzdelanie v oblasti módy vysokoškolským štúdiom nerozvíjaš. Rozvíjala si ho a rozvíjaš však ináč...

Vyštudovala som Strednú umeleckú školu Josefa Vydru v Bratislave. Počas školy som pracovala na blogu, venovala sa práci stylistky a písala články do jedného magazínu. Nebolo to nič veľké, ale zorientovala som sa v danom obore z každej strany. Počas letných prázdnin v 2. ročníku som bola na stáži u Mira Saba, ďalšie prázdniny som pracovala v butiku Dior v Prahe. Po dokončení strednej školy som okamžite nastúpila na UMPRUM v Prahe, avšak po ukončení 2. ročníka som požiadala o prerušenie a neskôr o ukončenie, keďže som riadenie značky, klientelu, prehliadky dvakrát ročne, prácu influencera a denné štúdium jednoducho nezvládala. Rozhodovala som sa dlho a aj napriek nesúhlasu mojích rodičov, ktorých podmienkou už pri rozhodovaní medzi gymnáziom a umeleckou školou bolo doštudovanie vysokej školy v mojom obore, som sa rozhodla štúdium ukončiť. Po čase to vnímam ako správne rozhodnutie. Aj napriek kvalite školy, je pre mňa osobne najväčšou školou denno denná práca a ohlas klientiek či publika. Premýšlam však, že v momente, kedy nebudem musieť byť okrem vytvárania ideí kolekcie či návrhov prítomná procesu, šla by som študovať do zahraničia. Avšak nerada hovorím o budúcnosti, keďže neviem so stopercentnou istotou ani čo bude zajtra. (Aj napriek tomu, že to mám dôkladne naplánované, haha.)

Stihla si toho neskutočne veľa. Pamätáš si pri všetkej tejto práci ešte na svoj prvý kúsok oblečenia, ktorý si začala predávať? Aké ťa pri tom sprevádzali pocity?

Prvým kúskom boli asi šaty, veľmi podobné siluete sketch, ktorá je teraz naším bestsellerom. Šaty som ušila v prvých rokoch štúdia na strednej škole. Sama som ich nosila a veľa kamarátiek ich chcelo tiež, neviem či si ich kupovali, skôr ma za ne pozvali na kávu, ale mala som z toho ohromnú radosť! Neskôr ich chceli kamošky mojich kamarátok, ich maminky.. Avšak prvým kúskom vytváraným pre predaj bolo tričko s obrázkom mojej babičky Alicije a nápisom Diva, to bolo v mojích 18 rokoch. Nedávno mi niekto poslal, že sa predáva na vinted za niekoľko násobnú cenu, premýšlala som, že si ho kúpim, lebo mne žiadne neostalo. 

Často, aj v tomto rozhovore, spomínaš babku Aliciju, ktorá ťa priviedla k móde...

O babičke Aliciji som písala už nespočetne krát, od malinka bola môj absolútny influencer. Venovala som jej aj moju poslednú kolekciu. Vychádzala strihovo aj farebnicou z vecí, ktoré som po nej zdedila. Dá sa povedať, že všetky veci z mojich kolekcií kopírujú jej štýl. Babička Alicija aj Gizela a aj moja maminka Ivona boli, sú a navždy budú mojou inšpiráciou a ikonami, každá v niečom inom, ale ani bez jednej z nich by som nikdy nebola osobou, ktorou som a som nesmierne vďačná, že ich mám. Babičky už len v srdiečku, ale o to viac stále premýšlam nad ich gráciou, inteligenciou a silou.

Ako reagovala babka na tvoju cestu a fakt, že ti je vlastne inšpiráciou?

Vždy bola na mňa pyšná, aspoň dúfam, hovorila to. Všetky rámiky mala vždy zaplnené našimi fotkami v kolekciách, to bol pre mňa dôkaz toho, že je hrdá.

Na čo si najviac hrdá ty? Respektíve - čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Za svoj pracovný úspech považujem, že mám tu česť byť obklopená profesionálmi v svojom obore. Že veľa z klientiek, ktoré som obsluhovala ako predavačka v butiku Dior sú teraz aj mojimi klientkami. Je tam asi aj veľa momentov, kedy boli moje veci publikované vo významných tlačiach,to si vážim, ale asi za svoj najväčší osobný úspech považujem svoju samostatnosť, ktorej som dosiahla v pomerne nízkom veku. Aj napriek tomu, že to môže byť považované za banalitu, dokázať si sama platiť nájmy na dobrých adresách, mať zamestnancov a hlavne nebyť finančne príťažou mojej rodine, pre mňa úspech je.

Máš aj nejaký konkrétny plán, kam to chceš so svojou značkou ešte dotiahnuť?

Tým, že mám čoraz viac klientiek aj v zahraničí, prirodzene pracujem na akomsi celosvetovom zábere. To je míľnik pre najbližšiu dobu. Možno to bude zastralé, ale mojím najväčším snom je mať sieť kamenných predajní. Milujem ľudí, milujem osobné stretnutia, milujem osobný prístup a aj napriek fungujúcemu e-shopu a jeho nepopierateľných plusoch som stále radšej, ak klientka príde do salónu, vedieme diskusiu pri káve či šampanskom.

Neprehliadnite: Slovenka Jasmína stážovala pre Chanel, teraz pracuje pre Givenchy. Na Slovensku zatiaľ nenašla uplatnenie

Zuzana Kanisová sa na konci každého rozhovoru pýta otázku, ktorú sa mi až po tomto rozhovore vyslovene žiada položiť tebe. Čo pre teba znamená vkus?

To je dobrá otázka, myslím si, že sa pravý význam slova totiž už trocha vytráca. Vkus je podľa mňa osobný postoj, či názor na vec na základe nadobudnutých vnemov, informácií či spoločenských javov, ktoré človek zažil či vníma. Je to osobný názor na vec, ktorý je ovplyvnený podvedomím osoby. Deti vedia často bez rozmyslenia vydedukovať, či sa im daná vec páči, alebo nepáči. Inteligentný človek by mal svoj názor vedieť zaujať podobne, akurát už s prihliadnutím na informácie, ktoré za svoj život obdržal. Pokiaľ sa bavíme čisto o móde vkus vnímam ako súlad medzi osobnosťou jej charakterom , jej pohybmi , prejavom a odevom, ktorý nosí. Čo sa týka mňa, mám vkus definovaný jasne od mala, a to s priznaním si určitého kopírovania estetiky žien v mojej rodine, období v ktorom vyrastali oni a neskôr jeho estetiku nosili skrz iné dekády /teda vygenerovali to najviac nadčasové/.

Tým že sa v móde pohybujem, iste ma neobíde každý trend, ale privlastňujem si len tie, ktoré zapadajú do systému môjho odievania, lichotia v mojom uhle pohľadu mojej stavbe tela a nebijú sa s mojou osobnosťou. Ja však zastávam skôr akýsi klasický ženský odev, ktorý nemá taký rýchly trendový zvrat, a tak aj keď sa pozriem na fotky mňa pred 7 rokmi, nerobilo by mi problém si totožný odev obliecť ani dnes. Veľa princípov môjho odievania som pobrala už v detstve akosi podvedome zo žien v mojej rodine, z filmov, ktoré som mala rada... a tieto princípy opakujem celý život. Vkus pre mňa rozhodne neznamená nosenie aktuálych siluet v ich plnom prebraní si, to považujem naopak poväčšine za akúsi fádnosť a beznázorovosť.

- Najčítanejšie -