Nedávno ma zaujal výrok mojej kamarátky, ktorá prehlásila, že ženy oveľa viac riešia expriateľky svojich partnerov ako tie, ktoré prídu po nich. Nemohla som inak, ako súhlasiť. Musím totiž priznať, že aj ja som sa párkrát pristihla pri tom, ako sa porovnávam s tou, ktorá mu hlavu pomotala predomnou…
Nejde tu o nedostatok sebavedomia, skôr o ješitnosť. Obyčajnú, prirodzenú, ľudskú ješitnosť. V očiach muža, ktorého milujeme, chceme byť predsa my tie jediné, osudové. A tento pocit získavame s istotou, že sme lepšie. V posteli, v práci, v kuchyni, vo všetkom.
Ja sama som bola určitý čas doslova posadnutá ,,bývalkou“ môjho priateľa, ktorý mal predomnou dvanásťročný vzťah. Boli taký ten klasický, ukážkový, dokonalý pár. On bol sympatický, múdry, vtipný a úspešný muž. Ona bola krásna, štíhla, dlhonohá a rovnako úspešná ako on. V mojich očiach dokonalá. Aj keď o nej takmer nikdy nerozprával, nedá sa to povedať o jeho priateľoch a rodine. Jeho mama ma takmer pravidelne ,,omylom“ oslovovala jej menom a ich spoloční priatelia si sem tam neospustili spomenúť "aká je škoda, že tí dvaja to skončili".
Návštevy jeho matky som redukovala na minimum a akciám s jeho priateľmi som sa vždy pomerne úspešne vyhýbala. Časom to však nestačilo.V určitom období som jej totiž mala plnú hlavu. Hádky na tému ,,tvoja bývalá” boli už každodenné a dá sa povedať, že v našom vzťahu bola prítomná neustále. Mojou zásluhou. Nevedela som prečo sa rozišli ani to, kto to ukončil.
Nevedela som, či to ľutuje, či vo mne našiel niečo lepšie a preto som sa porovnávala. Vo všetkom. Časom sa jeho bývalá síce stala v našom vzťahu tabu, ale moja neistota vo mne neustále pretrvávala.
Musela som si uvedomiť, že fungovať v tomto zvláštnom, umelo vytvorenom trojuholníku nemá význam. Pochopiť, že problém nebola ona, problém bol vo mne, ovládala ma moja vlastná ješitnosť. A aj keď momentálne s daným mužom už nie som ( podotýkam, že na bývalke to nestroskotalo ),dovolím si tvrdiť, že v súčasnosti ma už nijaká ex nedokáže rozhádzať.
Uvedomila som si, že je zbytočné porovnávať sa s tými čo prídu po nás, alebo boli pred nami, pretože je to buď budúcnosť, ktorá nie je naša, alebo minulosť, ktorú už nezmeníme a tak bude najlepšie ak sa zameriame na prítomnosť. Pretože práve tá formuje našu budúcnosť.
