Tehotenstvo (Zdroj: © isifa)
Tento rok oslávim 50 rokov a musím skonštatovať, že život sa so mnou nemaznal. Nechcem sa sťažovať. Práve naopak. Rada by som všetky čitateľky na pokraji síl povzbudila a odkázala im, že zvládnuť sa dá oveľa viac, než si možno myslia. Ja som sa potýkala s vážnou chorobou, nešťastným manželstvom i smrťou milovaných bratov. Čo vás nezabije, to vás posilní. I preto som sa rozhodla napísať svoj príbeh.
Bola som najmladšie z troch detí. Na tieto chvíle rada spomínam. Mala som množstvo kamarátok, skvelých rodičov, spolu sme podnikali veľa výletov. Nič mi nechýbalo. V sedemnástich prišla prvá veľká láska. Onedlho musel odísť na vojnu a ja som mu sľúbila, že budem čakať. Tak sa aj stalo. Po pár rokoch sa Peter vrátil a všetko bolo tak ako predtým. Onedlho som otehotnela a „musela sa“ vydávať. Tri týždne pred plánovanou svadbou prišla prvá veľká rana – potratila som. Napriek tomu sme sa vzali a o dva roky neskôr privítali na svete spoločnú dcérku Nikolku. Šťastné udalosti spojené s narodením vytúženého dieťatka roztrhla nečakaná, veľmi krutá správa. Môj milovaný brat dostal infarkt a pri prevoze do nemocnice zomrel.
Už si ani nespomínam, či mi bol v tej dobe manžel oporou. Začali sa totiž naplno prejavovať jeho majetnícke sklony a aby ma mal „pod permanentnou kontrolou“, presťahovali sme sa k jeho mame na vidiek. Vtedy začal skutočný teror. Dennodenne mi nadávala, prikazovala i tie najbanálnejšie úkony a musela som spraviť všetko, čo si zaumienila. Ťažké fyzické práce zahŕňali napríklad starostlivosť o dobytok, nakŕmenie býka, ošípaných, okopanie záhrady i rúbanie dreva na zimu. Keď boli dcérke tri roky, skolabovala a takmer umrela. Nik nevedel, čo sa stalo. Našťastie sa ju lekárom podarilo zachrániť, no verdikt znel nekompromisne – celoživotná bezlepková diéta. S mojou vtedajšou svokrou to ani nepohlo.
Keď sme s manželom oslávili desiate výročie svadby, začal ma biť. Vystupňovala sa u ňho priam despotická žiarlivosť. Na výprask si našiel i tú najbanálnejšiu zámienku. Raz som sa zdržala v práci na inventúre a domov prišla o pol hodinku neskôr. Vtedy mi zlomil rebro. Cestou na chirurgiu sa mi vyhrážal. Vraj ak poviem pravdu o tom, čo sa stalo, dopadnem ešte horšie. Násilie sa stupňovalo a čoskoro si začal vybíjať zlosť aj na deťoch. S vypätím všetkých síl som podala žiadosť o rozvod. Keď sa o tom počas jazdy autom dozvedel, strašne sa rozčúlil. Pridal plyn a namieril to rovno oproti stĺpu pred nami. Tesne pred zrážkou šliapol na brzdy a ja som pod psychickým tlakom žiadosť o rozvod stiahla. Snáď nikoho neprekvapí, že situácia medzi nami bola stále horšia a horšia. Po trinástich rokoch neznesiteľného psychického i fyzického týrania som sa potajomky spolu s deťmi odsťahovala do podnájmu a o pár mesiacov neskôr nás rozviedli. Bola som konečne slobodná.
Hovorí sa, že ak pri sebe držíte zlo, automaticky si tým brzdíte príchod niečoho lepšieho, čo vám priveje novú dávku šťastia. Tak aj bolo. Po rozvode sa o moju priazeň začal uchádzať o štrnásť rokov mladší kolega. Dával mi všetko, čo som v bývalom vzťahu postrádala. Opäť som sa zamilovala. Asi po troch rokoch randenia sme sa zosobášili. Myslela som si, že už nenaletím. Bola som presvedčená, že druhý krát sa rovnaký scenár opakovať nemôže. Ako kruto som sa mýlila. Po dvoch samovoľných potratoch som mu na prahu štyridsiatky dala krásnu dcérku. A odvtedy ma začal biť.
Keď som bola v ôsmom mesiaci gravidity, zomrel aj môj druhý brat. Mal 45 rokov, dve maličké deti a milujúcu manželku. Skolabovala som a prebrali ma až v nemocnici. Dostala som infúzie, nejaké lieky a lekári mi výslovne zakázali akýkoľvek stres a nervové vypätie.
Po necelých troch rokoch od tejto príhody mi v ľavej časti mozgu našli veľký nezhubný nádor meningiom. Špičkoví doktori mi z bezpečnostných dôvodov pri operácii museli ponechať 5% nádoru v mozgu a upozornili ma, že môže kedykoľvek opätovne narásť.
Krátko po návrate domov z nemocnice mi manžel oznámil, že môj zdravotný stav psychicky neuniesol, našiel si milenku a opúšťa ma. Každý večer išiel k nej, vrátil sa až ráno a zatiaľ čo spal, ja som mu varila, prala a zašívala deravé tričká. Hlupaňa. Bola som však tak sama, tak veľmi nešťastná, že by som dala všetko kráľovstvo sveta za štipku lásky a porozumenia. Rozvod som tým však neoddialila.
Ďalší problém na seba nenechal dlho čakať. Približne pred rokom a pol sa mi nádor opäť začal rozrastať a energiu si čerpal z ľavého zrakového nervu. Ani nie po ôsmich mesiacoch som celkom oslepla na ľavé oko.
Nikdy som neprestala veriť, že všetko sa raz na dobré obráti. Dovolím si tvrdiť, že sa tak stalo. Mám kamaráta, ktorý je slobodný, bezdetný a trávime spolu veľa pekných chvíľ. Sme si vzájomnou oporou. Ešte stále žijú moji rodičia a našťastie zvládli uniesť všetku tú bolesť, ktorej som v posledných rokoch čelila. So svojimi deťmi mám nádherný vzťah a dúfam, že moju najmladšiu, desaťročnú kvetinku, stihnem ešte dobre vychovať. Prišla som o veľa, no mnohé mi ostalo. A ja už verím, že prežiť sa dá naozaj všetko...
