Život prináša najrôznejšie situácie, ktoré musíme riešiť a neraz sa nám zdajú neriešiteľné. Bohužiaľ, do problémových situácií sa niekedy dostávame i sami, svojou nezodpovednosťou či naivitou.
Mala som kamarátku Barboru. Od detstva. Spolu sme sa hrávali v škôlke s bábikami, neskôr sme vzájomne kráčali v ústrety školským povinnostiam. Dokonca, sme spolu maturovali na jednom gymnáziu. A tak by sa dalo povedať, že kamarátka mi bola niečo ako sestra. Poznala som jej rodinu, povahu, záujmy aj frajerov. A jedno veľké tajomstvo- interrupciu, ktorú podstúpila v druhom ročníku na gymnáziu, keď sa bezhlavo zaľúbila do nášho spolužiaka. Po škole som šla pracovať do jednej ekonomickej kancelárie. Ona šla na vysokú školu. Napriek tomu, zostali sme kamarátky. Po čase som sa vydala a otehotnela. Barbora robila právnickú kariéru. Otehotnela som druhý krát, ona spravila doktorát. I keď nás delili naozaj rozdielne záujmy, priateľky sme zostali i naďalej. Dokonca sa Baška, ako som ju od detstva volala, stala i krstnou mamou mojich detí. Keďže som rodinný typ, mojim šťastím i naplnením v živote sú deti a manžel, ktorý stál vždy pri mne, podporoval v ťažkých situáciách a pomáhal mi so všetkým ako najlepšie vedel. Barbora naopak, nemohla nájsť stáleho partnera, ktorý by jej vyhovoval.
Túžba po dieťati
Až sa na jednej konferencii zoznámila s mužom, ktorý vyzeral, že by spĺňal jej vlastné kritériá na partnera. Bol milý, ústretový, mal rád deti a najmä, chcel ich mať s ňou. Po pol roku začali spolu bývať a o ďalší sa začali pokúšať o bábätko. Nedarilo sa. Po roku vyhľadali lekára a ten skonštatoval, že Barbora nemôže mať deti, lebo interrupcia v mladosti jej na maternici zanechala veľké zrasty. Ostávalo umelé oplodnenie. Prvý, druhý, tretí, štvrtý krát. Neúspešne. Ivan, Barborin partner to po čase vzdal a našiel si inú partnerku. Ona však po dieťati naďalej túžila. A vtedy ma poprosila o vec, ktorú som najskôr odmietla- počať vlastné dieťa s mojim manželom a potom jej ho dať na adopciu.
Nerozumné rozhodnutie
Mala som ju však rada, a tak sme s manželom rozmýšľali, ako jej pomôcť. Najskôr s Barboriným návrhom nesúhlasil. Potom si to však rozmyslel a dohodli sme sa, že jej pomôžeme. Otehotnela som o dva mesiace. Novinku som jej oznámila hneď ako som našla na teste dve čiarky. Tešili sme sa obe. Počas „nabiehajúcich týždňov tehotenstva som sa snažila o to, aby som si k maličkému nevypestovala veľký citový vzťah. Šlo to však veľmi ťažko. Keď som bola asi v šiestom mesiaci tehotenstva, Barbora prišla k nám a oznámila mi, že dostala vynikajúcu pracovnú ponuku v New Yorku a vraj to nemôže odmietnuť. Nechápala som. Ona však pokračovala, že o dieťa teraz nemá záujem, lebo pracovná ponuka je viac ako lukratívna. A vraj keď nemáme spísanú žiadnu dohodu, máme si dieťa nechať. Darmo som jej vravela, že si to finančne nemôžeme dovoliť. Odkráčala na svojich vysokých podpätkoch a viac sa neukázala. Doplatila som na svoju naivitu a vieru, že pomôžeme nešťastnej žene. Dnes má náš najmladší syn dva mesiace a som rada, že Barbora nakoniec našu dohodu nedodržala. Neviem, ako by som sa toho malého „pokladíka“ vzdala.
Text: -maj- pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK
