Mať kamarátku, ktorej sa môžete vyrozprávať, pomôže keď máte deň "blbec" alebo vám požičia tie úžasné nové sandálky na vaše prvé rande s novým objavom, je na nezaplatenie.
Samozrejme, všetko robí nezištne a bez akéhokoľvek nároku na "honorár". Veď je to predsa vaša kamarátka a vy jej to oplatíte rovnakou mincou. Sú však výnimky, s ktorými by ste neradi mali niečo "do činenia". Peklo s "kamarátkou" si na vlastnej koži zažila i Nina (26). S Alenou som sa zoznámila v prvom ročníku na vysokej škole. Priznávam, vtedy som bola dosť nesmelá a tak mi padlo vhod, že sa o mňa zaujímala. Ako som sa neskôr dozvedela, nebola to náhoda.
Prichytení v posteli
Počas štúdia sme sa spriatelili a stala sa z nás nerozlučná dvojica. Nebol žúr na ktorom by sme neboli spolu. Nebolo tajomstvo, ktoré by sme jedna o druhej nevedeli. Teda, aspoň som si to vtedy myslela. Akosi som si však zabudla všimnúť, že Alena začala kopírovať môj štýl obliekania i správanie. Unikalo mi, že keď sa ja s niekým rozídem, "vyštartuje" po ňom ona. Kupovala si rovnakú kozmetiku i spodné prádlo. Známi ma neraz upozorňovali, že to nie je normálne, no ja som si myslela opak. Až do chvíle, na ktorá mi dodnes naháňa strach. Po skončení školy som začala bývať s priateľom. Ona v tom čase nikoho nemala. Jedného dňa som však musela odcestovať k rodičom do niekoľko kilometrov vzdialeného mesta. Napadlo mi, že u nich prespím a domov sa vrátim až ráno. Bohužiaľ, rodinná situácia nebola veľmi "ružová" a tak som sadla na posledný vlak a šla domov. No bola to chyba. Po príchode domov som našla môjho vtedajšieho priateľa a najlepšiu kamošku v situácii, ktorá sa dala vysvetliť len jediným spôsobom.
Nový život? Zabudni!
Po počiatočnom šoku, som začala rýchlo konať. S priateľom som sa rozišla a s kamarátkou prerušila akékoľvek vzťahy. Veď načo aj. Vtedy mi ani nenapadlo, že toto nebolo naše posledné stretnutie. Odsťahovala som sa a našla si novú prácu v práve sa rozbiehajúcom vydavateľstve. Bolo mi jasné, že chcem začať nový život a nová práca sa zdala vynikajúcou príležitosťou. Aké však bolo moje prekvapenie, keď o mesiac mi pridelili novú kolegyňu. Alenu. Takmer som spadla z nôh keď mi ju chcel šéf predstaviť. Vtedy som dokázala iba zasyčať: "Veď mi sa poznáme". Pracovať s ňou som však dokázala iba dva mesiace. Alena sa mi ospravedlňovala, vraj po nej vyštartoval on, no mne z nej bolo zle. Spomienky, slizké reči i to, že opäť chcela byť ako ja, môj odchod z vydavateľstva len urýchlili. No moje trápenie sa skončilo až o pol roka. Dovtedy mi totiž stále telefonovala, vždy bola tam kde ja, dokonca si zistila kde pracujem a opäť sa tam zamestnala. Vymenila som telefónne číslo, zmenila znovu zamestnanie a presťahovala som sa k rodičom. Nepomohlo. Zastavilo ju až trestné oznámenie. Našťastie.
Text: Katarína Mikuškovičová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK
