Každý rodič túži, aby sa jeho dieťa narodilo zdravé. No bohužiaľ, nie vždy sa ich túžba splní, najmä vtedy ak už počas tehotenstva nie je všetko v poriadku.
"Keď som spoznala svojho budúceho manžela, mali sme len sedemnásť rokov", spomína Karolína. Samozrejme, na potomka sme v tom čase ani nemysleli. Dokonca ani potom, ako sme sa po pár rokoch spoločného chodenia vzali. Riešili sme bývanie, potom zariadenie bytu či prácu. Až neskôr prišla myšlienka, že je ten správny čas na dieťa. Mala som vtedy 26 rokov a žiadne zdravotné problémy, tak prečo nie?! No osud si s nami zahral trochu krutú hru.
Radosť vystriedal smútok
Prvé tehotenstvo nevyšlo, a v druhom mesiaci som potratila. I keď nás to oboch vzalo nevzdávali sme sa nádeje, že šlo o náhodu a nám nič nebráni mať vlastné dieťa. Po roku som opäť otehotnela. Samozrejme, naša radosť bola nekonečná. No len do vtedy, kým som v druhom mesiaci tehotenstva znovu nezačala krvácať. Utekali sme do nemocnice, kde si ma hneď nechali. Po pár týždňoch v nemocnici ma pustili domov. Verdikt znel, rizikové tehotenstvo. Od toho dňa som ležala. Manžel sa o mňa staral ako najlepšie vedel, no život medzi štyrmi stenami ma ubíjal. Jediné čo ma držalo, bola myšlienka na zdravé dieťa.
Nemocnica sa stala mojim druhým domovom
Pobyt doma sa však už čoskoro striedal s pobytom v nemocnici. Dostávala som lieky a infúzie na udržanie tehotenstva. No napriek tomu sa v 32 týždni gravidity prihlásil na svet náš syn Jakub. Mal len 1,20 kg a bol takmer priesvitný. Nemal vyvinuté niektoré orgány, dostal silnú žltačku a lekári nevedeli či to prežije. Ostávalo nám len veriť v zázrak. Jakub však bol veľký bojovník a i keď mal veľké množstvo diagnóz, žil. A to bolo pre nás najdôležitejšie. Netvrdím, že mi bolo jedno, či bude zdravý, ale môjmu šťastiu z toho, že synček prežil sa nič nevyrovnalo.
Nekonečná radosť
Prešli tri mesiace a nás konečne pustili domov. Čakalo nás však cvičenie Vojtovou metódou, rehabilitácie, neurologička či očné kontroly. A o pár mesiacov pribudli i návštevy v detskom kardiocentre. Rok sme sa nezastavili a ja som nevedela či je deň alebo noc. Po roku sa však začalo ukazovať, že Jakubko je v podstate zdravý a kontrol ubúdalo. Čoskoro dohnal svojich vrstovníkov. Dnes je z neho už takmer desaťročný zdravý a inteligentný chlapec. Splnilo sa nám tým to, v čo sme už takmer ani nedúfali.
Text: Katarína Mikuškovičová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK
