Ktorá žena niekedy nepodľahla pokušeniu a nesnažila sa meniť svojho milovaného partnera?
Niektorým mužom k dokonalosti chýba už len kúsoček, iní majú množstvo nedostatkov. Americká novinárka Amy Sutherlandová nedávno prišla s prevratnou myšlienkou: ženy si s použitím metód moderných cvičiteľov zvierat dokážu mužov vytrénovať. Sama si to úspešne vyskúšala na vlastnom manželovi! Amy Sutherlandová je autorkou svetového bestselleru Čo ma výcvik zvierat naučil o živote, láske a manželstve. Ako novinárka pripravovala sériu reportáží o výcviku zvierat, takže niekoľko mesiacov mohla metódy moderných cvičiteľov pozorovať zblízka. A jedného dňa jej napadlo: keď cvičitelia dokážu také zázraky s paviánmi, delfínmi či dravými vtákmi, prečo by sa ich metódy nedali použiť aj na iný živočíšny druh - ľudí? V okamihu akéhosi osvietenia zrazu uvidela podobnosť ľudí nielen s primátmi, ale dokonca aj s kondorom, ktorý sa podobne ako my rád opaľuje. Iste, ľudia sú zložitejšie stvorenia ako zvieratá - ale možno nie o toľko, ako si sami myslia.
Výcvik nie je drezúra
Amy si doma začala skúšať všetko, čo sa pri príprave reportáže v zoo naučila. Keď jej manžel urobil niečo, čo ju nahnevalo, pomyslela si: ako by asi reagoval cvičiteľ exotických zvierat? Samozrejme, Sutherlandová nechcela dosiahnuť, aby si jej manžel na povel sadol, zostal na mieste alebo aportoval predmety ako pes. Nechcela ho podriadiť svojej vôli, ale skôr odstrániť partnerskú hluchotu, ktorou jej manžel občas trpel voči žiadostiam, ktoré mu práve nepasovali. Chcela ho odnaučiť pohadzovať po byte špinavé ponožky, zjesť jej poslednú sušienku v škatuli či stále zabúdať, kam si položil kľúče alebo peňaženku. Keď svetu oznámila, že použila techniky výcviku zvierat na zlepšenie svojho manželstva, dostala niekoľko zlostných ohlasov od mužov. Obviňovali ju, že manipuluje s vlastným manželom a prirovnaním k zvieraťu ho ešte ponižuje. Sutherlandová sa na to len opýtala, prečo mužom neprekáža prirovnanie k levom, tigrom či medveďom. Moderní cvičitelia zvierat nahradili tresty, ktoré používala stará škola, odmenami. Výcvik považujú za formu komunikácie, zvieratá skôr učia než krotia. Nesnažia sa ich priviesť k "poslušnosti", ale skôr zapojiť ich do činnosti.
Koniec rečí
Nebolo by jednoduchšie na rovinu povedať, čo chceme a čo nechceme? Sutherlandová tvrdí, že reč nie je to jediné, čo na svete funguje. Skôr naopak - často vedie len k ironizovaniu, sekírovaniu či nepríjemným narážkam. Odborníčka na rečovú i neverbálnu komunikáciu Oľga Škvareninová jej dáva za pravdu: "Reč tela je často priamejšia než slová. Preto aj rýchlejšie prezradí, či človek klame, alebo hovorí pravdu. Jednoducho si všimneme, že tu čosi nesedí." Škvareninová odporúča: "Ak chceme komunikovať rečou, naša výpoveď by mala byť čo najkratšia. Výskumy dokázali, že ak hovoríme dlhšie ako 20 sekúnd, u poslucháča ľahko dôjde k nepochopeniu." Okrem toho veľmi často tvoríme vety so slovesami v zápornom tvare: Nestoj tam, nechoď tam. Pritom v slove "nechoď" je zakomponovaný základ "ísť", preto sa telo automaticky nastaví na pohyb. Ak napríklad rodičia dávajú príkaz deťom, mali by povedať presne čo chcú, aby dieťa urobilo, nie čo od neho nechcú. Pritom zvieratám akosi prirodzene dávame krátke povely a vyhýbame sa záporom. Povieme "stoj" alebo "popros", nie ,,nesadaj si, nelíhaj, nepros." Prečo vlastne ironizovanie, sekírovanie, narážky či sarkazmus v partnerstve nefungujú? "Často narážku pochopíme mylne, hoci tak nebola myslená. Každý človek je rád jedinečný a chce, aby sa k nemu ostatní správali ako k osobnosti. Sekírovanie či zosmiešňovanie s tým nemá nič spoločné," tvrdí Škvareninová. Oveľa viac sa jej osvedčil úsmev a pozitívny prístup. Sekírujú väčšinou zakomplexovaní ľudia, ktorí si takto liečia svoje ego. A kto by sa už chcel priznať ku komplexom?
Zviera za to nikdy nemôže
Vráťme sa však k Amy Sutherlandovej. Aj ona si uvedomila, že nevedomky celý svoj život ľudí drezírovala - a najviac svojho manžela Scotta. Používala sekírovanie, diplomatické debaty, prosby, sarkazmus či ostentatívnu nevšímavosť. Manžel na to reagoval partnerskou hluchotou, príležitostným vrčaním, prikazovaním (raz Amy prikázal: Už žiadne hlasné smrkanie!) alebo ešte pokročilejšou verziou partnerskej hluchoty. Ani jeden z nich nedosiahol to, čo chcel. Amy len manžela naučila, aby sa schoval v kúpeľni vždy, len čo sa zmienila o práci v záhrade. Manžel ju zasa vycvičil, aby smrkala ešte hlasnejšie, pretože ju bavilo pozorovať, ako sa pritom on zábavne krúti. Amy si teda povedala, že radšej vyskúša vedomý, no efektívny výcvik. Napriek tomu, že od cvičiteľov sa naučila, že cvičiť zvieratá je ako lekcia zenbudhizmu o sebaovládaní. Cvičiteľ musí byť zodpovedný, pretože platí: zviera za to nikdy nemôže. Musí zabudnúť na vlastné ego a nebrať osobne nič, čo zviera robí. Amy však začala veľa premýšľať aj o svojom vlastnom správaní, lebo to je zároveň jediné správanie, ktoré je schopná ovplyvniť.
Manžel obyčajný
Základom výcviku je zistiť si o svojom živočíšnom druhu všetko, čo sa dá: ako sa vyvíjal, aké má stravovacie návyky, anatómiu tela, spoločenskú štruktúru a kde zvyčajne žije. Hoci základné princípy výcviku platia pre všetky živočíchy rovnako, každé zviera má svoje osobitosti. Matka príroda miluje rozmanitosť a živočíšna ríša kypí individualizmom. Aj Amy sa nechala inšpirovať a zamerala sa na živočíšny druh známy ako manžel obyčajný. Je to tvor, ktorý žije v hierarchii a bráni si svoje teritórium, hlavne pokiaľ ide o to, kto bude mať v ruke diaľkové ovládanie alebo naladí stereo. Je bystrozraký, ale nemá nočné ani chladničkové videnie. Nepočuje vyššie decibely, najmä ak ich vydáva partnerka. Väčšinou je mäsožravec, takže je kravy, prasatá, vtáky, vtáčie vajcia a občas aj obilniny vo forme čipsov. V chladnom období známom aj ako hokejová sezóna niektorí príslušníci tohto druhu hibernujú. Iní prezimujú dokonca aj v teplom období známom ako futbalová sezóna. Manžel vie skvele používať nástroje, ale väčšinou mu stačí, že ich doma má.
Metódy vedúce k úspechu
Uvažovať o ľuďoch týmto spôsobom je možno zábavné, ale podľa Sutherlandovej to má čosi do seba. Úspech dosiahneme, ak poznáme silné aj slabé stránky svojho zverenca. Najlepšie je totiž využiť silné stránky daného druhu. Ak manžel miluje všetky činnosti súvisiace so snehom, stačí mu len podať do ruky lopatu a odhádže sneh z chodníka s radosťou. No zabrániť rodenému zábudlivcovi, aby strácal peňaženku, je ako snažiť sa zabrániť jazvecovi, aby hrabal. Zásadným pravidlom moderného výcviku je: odmeňovať žiaduce správanie a ignorovať nežiaduce správanie. Progresívni cvičitelia totiž zistili, že ten, kto sa chce vyhnúť trestu či kritike, spraví len to, čo je nevyhnutné. Trest môže motivovať, ale nezapáli iskru v oku tak ako odmena. A navyše láskavý prístup buduje dôveru medzi cvičiteľom a jeho zverencom. Ak manžel raz nenechá špinavé ponožky na zemi, ale hodí ich do koša na bielizeň (alebo preukáže akékoľvek iné žiaduce správanie), odmenou môže byť ďakujem alebo úsmev. Odmena však musí byť správne načasovaná - práve na okamih žiaduceho správania, nie skôr ani neskôr. Zverenec by nepochopil, na čo sa odmena vzťahuje. Správny cvičiteľ používa rôzne odmeny - šéf napríklad zamestnancovi raz zvýši plat, inokedy ho pustí skôr domov alebo ho pochváli pred kolegami. A čo v prípade, že sa pokrok nedostaví? Aj to sa stáva. Vtedy sú dve možnosti: vyskúšať inú metódu alebo sa tzv. vrátiť do škôlky, teda začať znova od začiatku.
Prečo to stojí za pokus
Systém "výcviku", ktorý americká novinárka odpozorovala od progresívnych cvičiteľov zvierat, je založený na komunikácii, učení, vábení a zapojení ľudí či zvierat, nie na ich šikanovaní a trestaní. Je oveľa účinnejší ako sekírovanie, nesnaží sa zlomiť ničiu dušu či osobnosť, nechce nikoho priviesť k poslušnosti, ukázať, "kto je tu pánom". Pozitívny prístup funguje rovnako na zvieratá i ľudí. Najmä však nikomu nič neprikazuje - ani cvičiteľovi, aké metódy má použiť - na to musí prísť pozorovaním a skúšaním sám, ani zverencovi, ktorý nemá nič stratiť. Ak neposlúchne, nečaká ho trest, no ak poslúchne, dočká sa odmeny. Amy Sutherlandová a jej manžel Scott sa podľa vlastných slov dočkali lepšieho manželstva.
Text: Katarína Sedláková pre Pravda ženy
Foto: Robert Huttner
