KĚD JE USILOVNOSŤ POSADNUTOSŤOU

Počiatky workoholizmu sa dátujú od roku 1959, kedy bol v Amerike zaznamenaný prvý výskyt workoholizmu. Dvaja kardiológovia zaznamenali ochorenie typu A, ktoré sprevádzali sprievodné znaky ako chronická nástojčivosť a nedočkavosť, dôsledkom čoho bola nutkavá potreba činnosti. Zasiahnutou skupinou boli väčšinou ľudia pracujuci v kanceláriách na vedúcich pozíciách. Rozdiel medzi workoholikom a tvrdo pracujúcim človekom sa dá uviesť na jednoduchom príklade. Tvrdo pracujúci človek pri práci v kancelárii myslí na lyžovanie a workoholik na svahu pri lyžovaní myslí na prácu. Závislosť na práci sa vyznačuje stálym premýšľaním nad prácou, pravidelnými nadčasmi, vytratením spoločenského života. Spojená je s fyzickými príznakmi ako sú telesná vyčerpanosť, poruchy spánku, bolesti hlavy a chrbta, vysoký krvný tlak a depresie. Na jednej strane spoločnosť oceňuje workoholikov, na druhej strane je komplikované s nimi žiť. Pri ich chorobnej závislosti na práci nie sú schopní nájsť si voľný čas spojený s rodinou. Preto je potrebné držať sa pravidla ako je napríklad to, že práci by ste mali venovať maximálne 12 hodín zo dňa. Pre človeka je ťažké nájsť hranicu, kedy sa zanietenosť stáva posadnutosťou hraničiacou s psychickou poruchou. Je preto potrebné si ujasniť životné priority a naučiť sa rozlišovať potrebné a nepotrebné veci-činnosti. Dôležité je naučiť sa odmietnuť prácu, keď si uvedomíte fakt, že na ňu psychicky a fyzicky nestačíte. Rovnako ako pri každej inej závisloti je prvým pozitívnym krokom pripustenie si problému a ochota bojovať o nápravu a zlepšenie života. Pokiaľ si človek nevie pomôcť sám, nemal by sa obávať vyhľadať odbornú pomoc psychológa či psychoterapeuta.