Nechcem už viac plakať!

 

 

Nepamätám sa, že by som niekedy v živote mala viac než jednu kamarátku. A boli časy, kedy som nemala žiadnu. Tak tomu bolo napr. v ôsmej triede na základnej škole. Vtedy sa so mnou prestala rozprávať celá trieda. Netušila som prečo sa takto správajú a pomôcť mi nedokázala moja mama ani triedna učiteľka. Mama mi povedala, aby som si spolužiakov nevšímala a tak som sa obrnila mlčaním. Mlčať pre mňa nebolo ťažké, horšie boli veľké prestávky, keď som stávala sama na chodbe dúfajúc, že si nikto nevšimne, že som sama. Modlila som sa, aby ma prijali na strednú školu a nemusela som isť do deviatej triedy.

 

V tom čase moja mamka ochorela. Mávala záchvaty depresie, počas ktorých nebola schopná vstať z postele. Niekedy som si ľahla k nej a ona mi rozprávala o svojich problémoch.  Zo začiatku namietala, že som ešte malá, aby som ju počúvala a ja som klamala, že mi to nič nerobí v nádeji, že sa jej uľaví. Postupne som preberala starostlivosť o domácnosť,  nakupovala, upratovala a občas niečo uvarila. Aby si mamka nerobila starosti, naučila som sa neprejavovať emócie.  Až večer, keď  som ležala v obývačke na gauči a plakala. Bola som presvedčená, že som škaredá, nemožná, trápna a hlúpa, že si nezaslúžim lásku ľudí v mojom okolí.

 

Po maturite na obchodnej akadémii mi rodičia za odmenu zaplatili dvojtýždňový zájazd do Grécka. Dovtedy som nikdy nebola sama preč z domu a tiež som ešte nikdy nemala chlapca. Stalo sa to prvý krát tam a bol to zásah z čistého neba. Bohdan bol Grék a hoci nerozprával anglicky ani nemecky, prejavoval mi toľko lásky a nehy, že som úplne stratila hlavu. Nebolo hodiny, nebolo sekundy kedy by som na neho nemyslela. Srdce mi išlo prasknúť od bolesti, keď sa dovolenka skončila a ja som sa musela vrátiť domov. Sľúbili sme si, že o rok sa znovu stretneme.

 

Zamestnala som sa v cestovnej kancelárii, začala sa učiť grécky a šetriť každé euro na dovolenku. S Bohdanom sme si často telefonovali a ja som v sebe stále živila nádej na skoré stretnutie. Konečne nastal deň, na ktorý som čakala takmer rok. Vystúpila som z lietadla a medzi stovkami ľudí očami hľadala moju lásku. Na letisku nebol a telefón nedvíhal. Prvýkrát sme sa stretli až o niekoľko dní. Tváril sa smutne. Priznal sa, že sa pred pol rokom oženil. Mal krátkodobý vzťah s kamarátkou zo susednej dediny, ktorý nezostal bez následkov. Neviem slovami vyjadriť bolesť, ktorá ma v tej chvíli zaplavila. Chcelo sa mi plakať, kričať, chcela som zomrieť. Naučená neprejavovať emócie som však iba tíško sedela a hľadela na more. Ako dlho neviem. Čas pre mňa prestal byť dôležitý.

 

Po návrate domov som zabudnutie hľadala  v náručí náhodných, krátkodobých známostí. Necítila som sa po tom lepšie, skôr naopak. Vnútorne ma to ubíjalo, hnusila som sa sama sebe, topila som sa vo vlastnej bolesti. Veď ja som stále chcela iba jeho, môjho Bohdana.

 

Po niekoľkých mesiacoch sa mi Bohdan začal znovu ozývať. Telefonoval stále častejšie, hovoril, že je mu smutno, že mu chýbam, že ma chce znovu vidieť. Aj keď som peňazí nemala nazvyš, kúpila som si letenku a odletela za ním do Grécka. Naše stretnutie po viac než roku bolo krásne, horúce a nenásytné. Na chvíľu som uverila, že ešte môžem byť v živote šťastná. Čas však beží a scenár môjho života je stále rovnaký. Už niekoľko rokov. Jedenásť mesiacov pracujem a šetrím na letenku, dva šťastné týždne v náručí milovaného muža a ďalšie dva týždne depresie z neodvratného odlúčenia.

 

Teraz som si ale povedala, že stačilo. Uvedomujem si, že ten vzťah nemá perspektívu. Bohdan sa nerozvedie a mne utekajú roky. Chcem so sebou niečo urobiť. Chcem sa voľne nadýchnuť a povedať si, že sa dnes cítim dobre. Ale nie preto, lebo si to snažím vsugerovať, no preto, lebo skrátka chcem. Celé roky som robila to, čo chceli druhí bez ohľadu na to, či sa mi to páčilo alebo nie. Ešte stále sa trasiem od úzkosti, zatínam zuby, aby som prežila každý deň. Chcem sa tešiť zo života, chcem mať znovu pevnú vôľu, byť pozitívna, byť plná energie. Dúfam, že to tak raz bude.