Snehové vločky možno metaforicky prirovnať k ľuďom.
Nemám tým na mysli chladné, bezcitné správanie (hoci jestvujú aj takí jedinci, ktorí majú srdce ako kus ľadu), skôr ma zaujalo tvrdenie, že neexistujú dve vločky, ktoré by boli rovnaké. Podobne aj ľudia sú rozdielni; dokonca sa vyskytujú diferencie i medzi jednovaječnými dvojčatami.
Prach si a v prach sa obrátiš. Človek začína (biblicky) ako zrnko prachu, bez bremena poznania. Aj snehová vločka vraj vzniká z nepatrného mikroskopického zrniečka prachu, na ktoré sa postupne nabaľujú molekuly vody. Kým dopadne na zem, mení sa počas letu na nepoznanie. Každá vločka si tak nesie so sebou svoj príbeh, vlastnú históriu, ktorá z nej vytvára jedinečnú kompozíciu.
Aj človek jedného dňa vypadne z oblaku detstva a vydá sa do sveta, v ktorom mu pozitívne i negatívne skúsenosti pomôžu napredovať a dozrieť. Každučký kryštál poznania, ktorý získa, sa kondenzuje do ďalších životných skúseností podobne ako molekuly vody vytvárajúce jedinečnosť snehovej vločky. No kým niektorí ľudia dospejú rýchlo, ďalší oveľa neskôr a poniektorí... nikdy.
Šesťuholníková dokonalosť. Nádhera. Drahocennosť. Japonský spisovateľ Masaru Emoto tvrdí, že na krásu a komplexnosť snehovej vločky vplývajú pozitívne vibrácie a energie, ako napr. hudba, slovo, modlitba. Tie podobne kladne pôsobia i na ľudí. V tejto súvislosti sa často hovorí aj o pozitívnej energii davu, ktorá vzniká počas koncertov, športových podujatí či omší a ostáva v človeku dlho po skončení podujatia.
Snehová vločka je ako úsmev. Rýchlo príde, chvíľočku trvá a potom odíde. Do nenávratna.
Jednoducho... prchavá krása.
Text: Oľga Škvareninová pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu
