Keďže som vedela, že v Copane určite stretnem zopár pôvodných Mayov, povedala som si, že bude fajn porozprávať sa o konci sveta, nech je to z prvej ruky.
Cesta k ruinám
Skoro ráno sme vyrazili v malom rozheganom autobuse z El Salvadoru, ktorý je mimochodom považovaný za "kolísku mayskej civilizácie". Väčšina ciest v týchto krajinách nestojí zaveľa a, samozrejme, vodič sa vyžíval v tom, že prechádzal cez každú jamku. Na guatemalskej hranici pracujú snáď najpomalší colníci na svete. Jeden pozeral pas, druhý hľadal naše mená v prastarom počítači. Colníci si listovali v našich pasoch ako v knihách a kým všetko neprelistovali, nedali tam pečiatku. Medzitým na hranici nezaháľali ani veksláci, pobehovali po hranici a vykrikovali, ako výhodne nám zamenia peniaze. Colníci si ich na moje počudovanie vôbec nevšímali. Procesia s pasmi sa konečne skončila, všetci sme naskákali do autobusu a vydali sme sa cez Guatemalu po serpentínovej ceste.
Asi neuveríte, ale keď sme dorazili na hranicu s Hondurasom, opäť sme museli všetci vystúpiť s pasmi von a osobne sa prísť "ukázať" colníkom. Išlo to o čosi rýchlejšie, dostali sme veľmi vtipnú a neoficiálnu pečiatku "ruiny Copan". Potom nám vysvetlili, že vlastne je to len preto, aby sme mali radosť, lebo oni nemajú potrebu dávať nám pečiatky do pasu, ale stretli sa s tým, že turisti si to želajú. Na hranici samozrejme opäť nechýbali veksláci, ktorí boli nešťastní, lebo na nás nezarobili, ale aspoň Guatemalčania si u nich vymieňali peniaze s radosťou. Samozrejme, postupom času sme zistili, že sme si mali vymeniť aj my, lebo v obchodoch nám dali taký kurz, že sme ani nevedeli ako a zaplatili sme dvojnásobok danej ceny. Na strane druhej, aj tak sa tam všetko oplatilo a keďže tí ľudia to nemajú v živote ľahké, človek nemá pocit krivdy, ak im aj niečo priplatí.
Každý je nefalšovaný
V Hondurase žije už len 7% pôvodných obyvateľov, ale každý domáci vám bude tvrdiť, že on je pravý a nefalšovaný potomok Mayov a očakáva, že za nejakú mincu sa s ním budete chcieť odfotografovať. Keď sme sa konečne dostali k slávnym ruinám, ktoré sú pokryté najrozsiahlejšími zachovanými freskami zo všetkých mayských nálezísk, mala som ten príjemný pocit v zmysle "naozaj tu boli". V roku 1570 ich objavil Diego García de Palacio, je to jedno z najdôležitejších miest mayskej civilizácie. Do celosvetovej pozornosti sa Copan dostal až vďaka Johnovi Lloydovi Stephensovi v devätnástom storočí. Od tej doby ho skúmajú početné archeologické expedície. Okrem známych faktov, ktoré som poznala, ma zaujalo tréningové ihrisko na mayskú tradičnú hru palota, ktorá mala svojské pravidlá. Mayovia po skončení hry obetovali bohom - víťaza. Vraj preto, aby si naklonili bohov v ťažkých časoch. Byť najlepším sa teda v tých časoch neoplácalo.
Pravda o "konci sveta"
Keď som sa prechádzala pomedzi ruinami, upútal ma veľmi starý sediaci muž v tradičnom odeve. Nepýtal peniaze, len si tam sedel a robil niečo s pierkami. Podišla som k nemu a opýtala som sa ho, čo si myslí o konci sveta. Nevedel dobre po anglicky, ale odpovedal mi: "Koniec sveta nastane vždy pre tých, ktorí sa vzdajú, alebo pre tých, ktorí zomrú." Potom sa ďalej venoval svojim pierkam.
Charakteristické stromy ešte z čias Mayov dodávajú tomuto miestu neopakovateľnú atmosféru. Jednoducho cítite, že sa na chvíľu chcete vrátiť do dávnych čias a objavovať to, čo by sme mali poznať.
Text: Gabi H. pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK
