Stratené umenie rukopisu

Aj generácie, ktoré nevyrastali s mobilom a klávesnicou v ruke, už dnes majú problém napísať rukou dlhší text. Oficiálne a pracovné písomnosti sa vyrábajú na počítači, súkromnú korešpondenciu nahradili maily, esemesky.

Naše rukou písané slová a vety stratili plynulosť a písmená sa často podobajú na kostrbaté karikatúry tlačenej abecedy. Písanie perom akosi čoraz viac bolí. Nebolí však typický hrbolček na prostredníku, o ktorý sa s dôverou opieralo písacie náčinie školáka. V kontexte internetu a počítačov bolí písanie rukou vôbec. A bude ešte horšie.

Ako sa píše malé f?
Grafomani dnes nemajú prsty od atramentu, ale červené oči od nočného vysedávania pri facebooku a smolenia blogov či diskusných príspevkov. Písmenká sa vyťukávajú – kto si už dnes pamätá, akú písanú podobu má veľké K či malé f? Písmo, ktoré sme sa tak sústredene a starostlivo učili v prvej triede, nepoužívame a zabúdame.
Naučiť sa písať perom si žiadalo vynaložiť oveľa viac úsilia, než kým dnešné deti ovládnu počítačovú klávesnicu alebo mobil.

Ovládnuť už len to umenie správne sedieť, aby sa dielko podarilo - oprieť si lakeť, uchopiť nástroj do prstov. Pre ľavákov bolo uchopenie písacieho nástroja ešte ťažšie. Existovali písacie stroje, ale používali ich viac-menej len profesionáli. Zmena prišla, keď sa klávesnice stali tolerovanou a potom vyžadovanou súčasťou vyučovania. Keď sa zmenšili na vreckovú veľkosť a okrem písania odomykajú užívateľovi svet zábavy a internetovej komunikácie.

Písať sa učí elita
V anglosaskom svete sa v školách od výučby plynulého písma jedným ťahom, "kurzívy“ ustupuje. V americkom školstve sa používajú počítače, a to aj pri písaní slohov. Umenie rukopisu prežíva skôr na súkromných než na verejných školách. Na verejných školách sa písaniu venujú prváci len o čosi viac než hodinu týždenne, zistil prieskum spoločnosti Zanet-Bloser, ktorá v USA ponúka vzdelávacie počítačové texty a programy. Školáci tak či tak nepíšu plynule, ale v podstate tlačeným písmom. Kurzívou sa mladá generácia už len podpisuje, a ešte aj tie ručne písané podpisy už často nie sú ich mená, ale skôr akési osobné ornamenty.

"Keď píšeme na počítači, môžeme kopírovať, presúvať, vyhľadávať a odovzdať prácu tak čisto napísanú, akoby sa u nás chyby vôbec nevyskytovali. A, čo je možno najpodstatnejšie, dokážeme prečítať, čo sme – alebo iní – mali v úmysle povedať,“ píše na túto tému Ann Wroeová, historička a editorka rubriky nekrológy v časopise Economist. Podľa nej však viacznačnosť a mätúci charakter rukopisov patria práve k vzrušujúcim a príťažlivým stránkam ručného písania.

"Veľa času som venovala lúšteniu stredovekých rukopisov. Tam boli ukryté skutočné poklady, ako miniatúry vsadené na spôsob šperkov... neočakávaný fakt, odhaľujúca súvislosť, pravda sama," napísala Wroeová. "Obľúbila som si drobný, vzdušný rukopis s ostrými ťahmi účtovných kníh zo 14. storočia, obdivovala oblé ťahy renesančných talianskych vyslancov.“ Naopak, notárske záznamy z 15. storočia úprimne neznášala. Niektoré slová v nich neboli rozlúštené dodnes – ani keď ich zväčšili a odkopírovali ťahy perom jeden po druhom.

Čo je vlastne rýchlejšie?
Nechajme milovníkom záhad rukopisov ich napínavé hobby a pozrime sa na písanie rukou z praktického pohľadu. Rozšíreným názorom je, že písanie na počítači je rýchlejšie. Vedecká štúdia, naopak, tvrdí, že ak je mozog prepojený s rukou píšucou perom na papier písmená, funguje efektívnejšie. Hľadať potrebný tvar, stvárniť vizuálnu podobu písmena znamená zapojiť iné oblasti mozgu, než si vyžaduje samotné stlačenie toho správneho tlačidla.

Čo sa týka rýchlosti, Ann Wroeová cituje záver štúdie Washingtonskej univerzity z roku 2009: Školáci dostali na napísanie eseje desať minút – viac a rýchlejšie napísali tí, ktorí mali v rukách pero, než tí, čo dostali počítač. Ešte je priskoro na rozhodné tvrdenie, že písanie rukou – na rozdiel od písania na počítači – podporuje rozvoj tvorivosti či ďalších mozgových schopností. Existujú však výskumy dokazujúce, že pri písaní rukou sa aktivujú sféry mozgu, ktoré pri stláčaní písmen na klávesnici spia.

Profesorka Anne Mangenová z Centra čítania Stavangerskej univerzity v Nórsku spolu s neurofyziológom Jeanom-Lucom Velayom z Marseillskej univerzity zistili, že pri písaní rukou sa zapája hmat a motorická pamäť, a takto zapamätané je trvalejšie.

Paradoxne práve plynulé písmo bolo pritom kedysi vynájdené na zrýchlenie procesu písania. Výraz "kurzíva“ pochádza zo slova "bežať“. Jej zmyslom totiž bolo ušetriť čas tým, že sa píšuci vyhne neustálemu odťahovaniu pera od papiera. Ak teda dnes píšu školáci tlačeným písmom, vracajú sa presne do čias pred "kurzívou“ a odtiaľ vedie skratka už len k počítačovej klávesnici. Jedným z dôsledkov je potom napríklad znížená schopnosť robiť si poznámky z prednášok alebo pracovných stretnutí klasicky, rukou.

Umenie rukopisu sa možno stane naozaj umením – rozptýlením pre úzku skupinu zasvätených. Podobne ako umenie kaligrafie, aj obyčajné vytváranie plynulého rukopisu začína mať svoje špecializované obchody, ktoré predávajú papier, perá a atrament v exkluzívnom vyhotovení ako rituálne predmety. Dopyt po týchto predmetoch paradoxne stúpa. Luxusné perá sú vyhľadávané ako darčeky, firmy nimi odmeňujú svojich zamestnancov.

Rukopis prenáša pocity
Rukopis nie je len nástrojom dorozumievania a zachovávania informácií. Je jedinečný pre každého človeka, dozrieva s vekom a skúsenosťami, podľa grafológov odzrkadľuje povahu človeka. Jednoducho – prezrádza prijímateľovi viac než len svoj obsah, správu.

Autor a profesor tvorivého písania na Univerzite v Exeteri Philip Hensher vo svojej knihe Chýbajúci atrament: Stratené umenie rukopisu trvá na tom, že písane perom na papier môže mať aj dnes zvláštnu úlohu v našich životoch. Spomína si, ako ho v škole priťahovalo písanie spojených písmeniek ako čosi vysoko sofistikované. Rukopis dospelých ešte prečítať nevedel. "Vnímal som slučky a netrpezlivé ťahy dospelej ruky ako tajný a podozrivý spôsob dorozumievania, ktorý sa raz naučím.“

Až časom pochopil, čo je na rukopise ešte vzrušujúcejšie – totiž že okrem obsahu prenáša aj ľudský dotyk a emóciu. Aj preto sa dodnes patrí písať gratulácie, kondolencie, priania k sviatkom rukou. Predpísané pohľadnice – nech už akokoľvek výtvarne úžasné  – sú z tohto pohľadu krokom mimo, ba gýčom. Sme vari negramotní? Alebo dokonca strácame vlastnú osobitosť?

Nezostáva než spolu s profesorom Hensherom dúfať, že sa k nám umenie rukopisu vráti zadnými vrátkami. Tak, ako si radi doprajeme aj pešiu prechádzku miesto jazdy autom, uvaríme si namiesto jedla z mikrovlnky pokrm z čerstvých surovín a prečítame si knižku namiesto sledovania televíznej zábavy, budeme – aspoň sviatočne - ďalej písať aj klasicky. Rukou vyzbrojenou perom.

Text: Baša Javurková pre Pravda magazín
Foto: SHUTTERSTOCK