Tomáš Hanák: Život by mal mať hlavu a pätu

Texty si často píše sám, sú to poviedky, skeče, vydal aj knižku vlastnej publicistiky - stĺpčeky z Lidových novín. Je predovšetkým humorista, ale v jeho žartoch je veľa múdrosti a ľudskosti. Neraz získal aj ocenenie najcharizmatickejšieho a najkrajšieho muža, ale veľkú váhu mu neprikladá. Do Bratislavy prišiel na premiéru filmu Cesta do lesa, v ktorom hrá.

Ako to, že ste sa narodili v Kremnici?
Mama je z dediny v južných Čechách, otec z Brna. Spoznali sa tak, že mama si dala u tesára vyrobiť lyže, a keďže dedo mal režijný lístok na Českých dráhach, vyrazila si zalyžovať do Tatier. Môj otec tam robil lyžiarskeho inštruktora, vyzeral ako ja, presnejšie, ja vyzerám ako on, a tak sa zaľúbili. Spoločne odišli do Žiaru nad Hronom, kde otecko mal prácu v hlinikárni. Dostali aj byt, kde sme žili asi do mojich piatich rokov. Som teda z česko-moravskej rodiny, ale narodil som sa na Slovensku. Brat sa narodil vo Zvolene.

Čo si z toho obdobia pamätáte?
Mám pár spomienok z okolia Žiaru nad Hronom, napríklad na Kremnické vrchy. Keď som tam bol asi pred piatimi rokmi, lesy sa práve odeli do jesenných farieb. Cez stromy svietilo nízke slnko a vtedy som si povedal: "Teraz, bože, chcem zomrieť," lebo niečo také čarovné som dovtedy nezažil.

Vydrží vám dlho taká nálada?
Pri každom pohľade na krásu prírody si hovorím – ako môže byť príroda taká čarovná? Aký dar sme to dostali! A zároveň si uvedomím, že v živote u nás, ale aj u vás je toľko mizérie, toľko opovrhnutiahodného, aj kvôli ľuďom, ktorí vedú spoločnosť, že ten pohľad je vždy aj smutný. Pýtam sa vtedy, ako je to možné a nechápem ten rozpor...

Ale aj vy ste v politike, hoci ide len o miestnu záležitosť. Nemienite stúpať vyššie?
V obci, ktorá má asi 1 800 obyvateľov, som už šesť rokov v miestnom zastupiteľstve. Prostredie je aj tam krásne, je to na Berounke pri vrchu Křivoklát, takže ma to baví. Pravidelne sa objavujú ponuky, aby som postupoval v politike vyššie. To súvisí s tým, že mám známu tvár, ktorá by mohla osloviť voličov, ale ja som už niekoľkokrát odmietol. Nikdy v živote som nechcel mať nič spoločné s "kravaťákmi" a nechcel by som sa dať zomlieť lojalitou k nejakej svojej strane. Som skeptik a myslím si, že vstup do politiky človeku celkom zmení život. Neviem si napríklad predstaviť, čo by na to povedala moja manželka, s ktorou sme už pätnásť rokov a stále sa máme radi. Takže to vôbec neprichádza do úvahy. Hoci otázkou je, či nechávať priestor ľuďom, ktorí často netúžia ani tak po správe vecí verejných, ako po tom, že budú dôležití, že budú ctení na svojej ulici a že ešte budú mať z toho aj určitý prospech a moc.

Nie ste mladý na taký skepticizmus?
Som ročník 1957, čiže pre skôr narodených ešte takmer školák, ale to bolo dvanásť rokov po druhej svetovej vojne! Mám už právo povedať, že prestávam rozumieť dnešnému svetu. Nemyslím tomu, čo je na internete alebo v mobile, to ma netrápi, nie som ani na facebooku. Mne stačí aj písanie na písacom stroji či písanie na počítači. Vôbec necítim absenciu techniky a jej vymožeností. Naozaj nepotrebujem vidieť denne sto zábavných videí, to si ich radšej vymyslím pri písaní sám. Nerozumiem však tomu, ako je vlastne ten súčasný svet riadený. Nie som priaznivec sprisahaneckých teórií, to nie, ale myslím si, že riadenie sveta sa veľmi vzdialilo normálnym ľuďom a životu. Nikdy v dejinách civilizácie nebolo také neprehľadné a nepochopiteľné to, ako svet vlastne funguje.

Čo sa s tým dá robiť?
Myslím, že ak je človek súdny, môže si zariadiť vo svojom rodinnom kruhu život, ktorý ešte bude mať určité pravidlá, čo budú mať hlavu a pätu.

Takže vám sa to vlastne podarilo?
Mne sa to podarilo. Nie som veriaci, ale naozaj si občas ten Otčenáš pred spaním poviem, lebo si myslím, že by som mal ďakovať pánubohu. Či už si vezmem to, že som sa zbavil závislosti od alkoholu, alebo to, že som nadviazal normálne vzťahy s maminkami mojich detí, dokonca že môžem pomáhať (či už v rámci obce, alebo charitou), že sa nám dobre žije, že mám prácu a nemusím sa prostituovať, čiže - nemusím chodiť do tých pekelných zábavných programov do televízií... To je naozaj veľmi dobré a ja musím, na rozdiel od štandardného Čecha, povedať: "Vďaka bohu, mám sa dobre."

Z vašich priateľov z divadla Sklep nikto nekoketuje s politikou?
Napríklad aj David Vávra, osoba rešpektovaná ako architekt a humanista, bol tiež oslovený. Politici potrebujú nové dôveryhodné tváre, ale my nie sme až tak hlúpi, aby sme si mysleli, že po tom, čo využijú vo voľbách takúto tvár, nepovedia: "Pán Vávra, ten váš nápad nám nezapadá do straníckej línie." V 55 rokoch sa hádam nikto z nás už nezblázni. Vždy pred voľbami sa opakuje lov na nové tváre a často sú objektom práve herci. Môžu mať herecké kvality, ale to ešte neznamená, že sú aj rozumní. Volajú ich do politiky len preto, že dodajú zábavnú tvár, čo politiku ešte viac devalvuje.

Vy sa okrem herectva venujete radšej písaniu ako politike...
Píšem rád. Je to zvláštny druh samoty. Sedím sám, pijem kávu, občas si dám cigaretu a vytváram si príbehy. Sú také, aké chcem. Je to obrovská sloboda. A myslím, že to aj zvelebuje moju češtinu. Často používam slová, ktoré sa normálne nepoužívajú. Mňa veľmi baví český jazyk. To by ma bavilo aj na Slovensku. Najradšej by som bol s tým písaním stále doma. Ľudia mi aj hovoria, že sa rozdávam v drobných, že robím na mnohých frontoch, namiesto toho, aby som napísal niečo sústredené. Podieľal som sa už na scenároch niektorých filmov a myslím, že nie neúspešne. Stále verím, že písanie má zmysel, že môj názor na svet niekomu možno pomôže.

Čo chcete písaním povedať?
Mám 57 rokov, zažil som boľševickú mladosť, potom prišla revolúcia a teraz človek s hrôzou zisťuje, že situácia nie je taká ružová, ako sa zdalo. Samozrejme, je to lepšie, ale sklamanie je pekelné. O to viac sa dostávajú do popredia veci, ktoré sú skutočne dôležité. Som staromilec, ja by som napríklad dal deťom v školách uniformy. Videl som to na mnohých miestach vo svete a nikomu to traumu nespôsobilo. Alebo čo si mám myslieť o tom, keď vidím v novinách titulok, že liek na manželský stereotyp je nevera? Veď byť niekomu verný a môcť sa mu pozrieť večer, keď prídem domov, do očí, to je práve krásne. Tak aké sú to rady?

Nájdu si diváci v zábave aj toto posolstvo?
Snažím sa to parodicky alebo so zveličením dostať do mojich textov a aj keby to zasiahlo iba pár desiatok ľudí, budem rád, ak ich podporím v presvedčení, že ich snaha nestať sa členom stáda, ktoré sa riadi módnymi časopismi, je správna.

Zmienili ste sa o tom, že ste prestali piť, ale svet alkoholu poznáte. Čo hovoríte na metanolový škandál? Prečo ľudia tak pijú aj napriek nebezpečenstvu a nemôžu bez alkoholu vydržať?
Aj ja by som pil veľmi rád. Naozaj, niekedy je abstinencia na nevydržanie, pretože život prináša ťažké chvíle. Aj keď v rozhovoroch môžem hovoriť, že v rodine je všetko dobré, tak to nemusí byť tak doslova. Nie vždy je všetko celkom dobré. Deti mám tri a stále sa niečo deje – jedno je v puberte, druhé neurobí skúšky v škole, tretie neviem čo, takže tie vody sú stále rozbúrené. A keď si k tomu človek priráta ešte to, čo si prečíta v ranných novinách, tak už si pripadá, že je naozaj na tom svete za vola a pomyslí si, aké krásne riešenie je ísť do krčmy a napiť sa. A kašľať na všetko,  odhodiť všetky starosti. Veď vieme, koľko si toho nakladáme! Začína sa to, už keď sú deti v škole - syn má trinásť, takže to viem. Deti vyžadujú určitý štandard, čo sa týka napríklad obliekania, a rodičia, aby si deti získali na svoju stranu a dopriali im, tak pracujú do úmoru. Je to známy bludný kruh. A alkohol, prípadne drogy, to je pre niekoho veľmi lákavé riešenie.

Vy ste sľúbili, že nebudete piť, kým syn nedovŕši osemnásť rokov. A čo potom?
Áno, sľúbil som to v liečebni. Mám dovtedy ešte päť rokov času. Niežeby som sa chcel potom upiť k smrti, ale ochutnám. Musím povedať, že ľudia, ktorí sa upili k smrti a zároveň dokázali pri tom písať, podali určité svedectvo. O bolesti, ale aj o tej radostnej fáze pitia, keď chlapom planú oči a spoločnosť sa okolo stola dvíha. To sú fantastické, až nadpozemské momenty. Ja po tom netúžim, ale rád by som niekedy uľavil preťaženému mozgu a dal si pohárik. Možno to dokážem ubrzdiť, aby som pil naozaj len pre potešenie.

Vo filme Cesta do lesa si niektoré postavy uľavujú konzumáciou halucinogénnych húb. Ako to vlastne myslí pán režisér Vorel? Je to varovanie či ospravedlňovanie istých foriem drog?
On je v tomto smere trocha extrémista. Považuje plody lesa za prirodzenú a harmonickú súčasť života. V tom sa s ním dá súhlasiť - lepšie sú prírodné látky než nejaké chemikálie, ktoré sa berú na diskotékach. Myslím, že on je úmyselne extrémista a venuje sa téme, aby problematiku drog skúmal.

Mali ste skúsenosť s týmito drogami? S hubami?
Keď sa natáčal iný Vorlov film Kamenný most, tak som si - pod dohľadom lekára - tie huby vzal. Aby som vedel, o čom je reč a o čom ten film vlastne je. Musím povedať, že to bol zážitok - dúfam, že tento rozhovor nebude čítať niekto neplnoletý, aby si vyložil moje slová zjednodušene. Prekvapil ma rozlet fantázie, ktorý som pocítil. Akoby sa priestor, ktorý je zúžený zátarasami často zbytočných starostí, naraz otvoril a myseľ sa dala na púť nekonečnom. V tom období som mal problémy vo vzťahu s mojou bývalou partnerkou a spomenul som si aj na túto starosť. Objavil sa mi presný popis problému: Ona ma o niečo prosí a ja, ako muž, ju odmietam čo len vypočuť. Bol to až filmový obraz, videl som dvere, na ktorých bolo napísané meno partnerky, ja som ich v tej mojej predstave otvoril a ona tam kľačala. Vzpínala ruky a prosila, aby som ju počúval. Účinok húb mi hovoril: "Hanák, pozri sa, ako to v skutočnosti je, ty tvrdý chlap!" Zarazilo ma, ako ostro sa ten problém vyjavil.

Barbora Schlesinger, ktorá vo filme hrá jednu z hlavných postáv - novodobú babku bylinárku - žije prírodne aj v skutočnosti?
Ona sa tomu naozaj venuje. Vie o prírode, nielen o hubách, ale aj o iných rastlinách a bylinách, všetko. Vie, na čo použiť aký čaj, čo na alergiu, čo robiť, keď vás pichne osa. Spolupracovala aj na scenári filmu a to bolo dobre. So svojím nemeckým manželom žijú život veľmi podobný tomu vo filme Cesta do lesa.

Hrala iba v dvoch filmoch - Cesta z mesta a Cesta do lesa?
Nemá ambície byť herečkou. To sa mi práve páči na Tomášovi Vorlovi - že rád pracuje s hercami, ktorí netúžia  za každú cenu byť na plátne. Aj ja som si vedomý toho, že nepatrím medzi hereckú elitu, priznávam si, že sú lepší herci, napríklad takí Trojanovia, ale cieľom Tomáša Vorla je predovšetkým predložiť divákovi svoj názor na vec a možné riešenie súčasnej situácie.

Ako ste prijali, že budete nakrúcať druhý diel? Je to vôbec druhý diel? Nie ste tam celkom iný?
Film nadväzuje na stretnutie mňa, počítačového "ajťáka", s Bárou, ktorá je skôr rozprávkovou bytosťou. V tomto filme sme o dvanásť rokov neskôr, čiže vidím, čo sa za tú dobu stalo: Už nie som čiernovlasý kučeravý, ale šedivý a ani chôdza už nie je taká krepká. Samého ma zaujímalo, ako tie postavy znášajú život po toľkých rokoch.

No a?
Dá sa urobiť experiment - pôjdeme z mesta na dedinu, hurá! Ale za tri roky si človek začne hovoriť: Splnilo sa to, čo sme od toho očakávali? Nebol to entuziazmus iba na chvíľku? Je to podobné ako vo vzťahoch, ktoré ohrozuje stereotyp. Človek môže koketovať s myšlienkou vrátiť sa do mesta, ani na dedine nie je všetko ideálne, ale les - to je prostredie, kde sa ľudia cítia dobre a ktoré málokto má. Tam sú veci, ako majú byť.

Nešli by ste teda už bývať do Prahy?
Máme tam malý byt v peknej štvrti v tehlovom dome a keď v sobotu podvečer ulice stíchnu, má to svoje čaro. Potom však príde všedný pracovný deň a s ním besy! Takže ja by som  tam už nešiel natrvalo bývať. Kedysi sme sa presťahovali z južných Čiech na obrovské nedostavané sídlisko v Prahe, ale už si dnes nedokážem predstaviť, aké je to sebaovládanie byť s deťmi a partnerkou  stále napríklad v trojizbovom byte! Človek je ako v klietke, je to peklo a ja sa vôbec nedivím, že niekedy môže prísť z napätia až k vražde. Samozrejme, dá sa ísť pred dom alebo na balkón, zafajčiť si, vyniesť smeti, ale zasa sa do bytu musíte vrátiť. Na dedine je priestor desiatky kilometrov veľký, tam môže človek ísť von a vrátiť sa o tri hodiny posilnený. Takže ja by som sa do mesta určite nevracal.

Ani bývanie v New Yorku alebo Paríži by vás nezlákalo?
Óóó. Aj Londýn, aj Seattle sú krásne mestá, ktoré mám rád a s radosťou ich navštívim. V lete sme napríklad boli v New Yorku a Los Angeles a po návšteve Manhattanu a Empire Building som navrhol žene a synovi, aby sme išli metrom za mesto - pôjdeme hodinu a pol a prídeme na pobrežie, kde sú prímestské národné parky. Išli sme, bola to cesta z mesta a zasa som sa cítil výborne.

Ste aj oficiálne uznaný krásny muž, držiteľ rôznych ocenení tohto druhu. Čo vám viac v živote pomáha – charizma alebo zmysel pre humor?
Vždy som sa snažil robiť si z tých ocenení skôr žarty. Som verná kópia môjho otca, takže tvár som zdedil. Nie je to nijaká moja zásluha. A potom - viem si predstaviť, že na porade redakcie nejakého lifestylového časopisu sa dohodnú, že "Hanák bol vlani, mali by sme vybrať niekoho iného, na koho zameriame pozornosť a koho budeme prezentovať". Tak to chodí a ja to zhadzujem, ako sa len dá. Samozrejme, môže mi to pomôcť - keď robím charitu, keď moderujem. Snažím sa tzv. charizmu využiť pre dobrú vec, ale hlavne mi záleží na tom, aby som robil to, čo ma najviac baví. S cieľom, aby sa ľudia nebrali až tak vážne. Či už umelci, alebo politici. To, že sa na mňa ľudia občas pozrú s úľubou, je bonus, ale mňa už ani veľmi nebaví, lebo komplikuje život mojej rodine. Prídeme so synom do akvaparku, ľudia vyťahujú mobily a fotia si ma. Takže ma to vedie k úvahám, že by som najradšej býval naozaj niekde v Drážďanoch, kde ma nikto nepozná.

Tomáš Hanák
Český herec sa narodil 27. marca 1957 v Kremnici. Maturoval na gymnáziu, začal študovať ekonómiu na vysokej škole, ale z politických dôvodov nedokončil a neprijali ho ani na DAMU. Vystriedal viaceré zamestnania, v roku 1977 začal účinkovať ako herec a autor v pražskom alternatívnom divadle Sklep. Hral v mnohých úspešných filmoch, napr. Bony a klid, Kopytem sem, kopytem tam, Díky za každé nové ráno, Kamenný most, Pasti, pasti, pastičky, Cesta z mesta, Kliatba bratov Grimmovcov, Cesta do lesa. Je aj hudobníkom, moderátorom a publicistom, reprezentuje charitatívny projekt Pomôžte deťom. Často ho obsadzujú aj v seriáloch - napr. Gympl, Zdivočelá země, Dobrá čtvrt. Žije v Nižbore, je druhý raz ženatý a má tri deti.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu