Čo bolo, to bolo. Ak to bolo nepríjemné, treba na to čo najskôr zabudnúť. Ale čo bude? Myslíte občas na to, prípadne sa toho bojíte?
Michaela (29): Niekde som čítala, že existuje len prítomnosť. Minulosť už bola a budúcnosť len bude. Nikdy v nej nebudeme, lebo sa pretaví opäť do prítomnosti. Preto sa ňou netreba zaoberať. Čítala som veľa kníh o tom, že treba žiť tu a teraz. Každý myslí na budúcnosť, na to, čo "raz", "jedného dňa" bude. Ale takto nám môže život pretiecť pomedzi prsty. Preto sa treba tešiť. Byť a žiť. Teraz, veď kedy inokedy? Čo sa týka budúcnosti, na ktorú sa pýtate, je pravda, že občas do toho prepadnem, ale potom si opäť nadávam a prikazujem si, aby som sa nebála. Nikomu tým totiž nepomôžem. A áno, je pravda, že naša myseľ má tendencie vytvárať katastrofálne scenáre.
Zita (24): Žiaľ, mám to v krvi. Zdedila som to po mame, alebo čo. Pamätám si ešte pred takými piatimi rokmi, ako som to nemohla vystáť, keď sa ona stále o čosi triasla, predstavovala si, čo bude. Najzázračnejšie na tom bolo, že všetko napokon aj tak dopadlo inak a najviac vždy pomôže, keď sa nebojíme. Nuž, ubehlo pár rokov a som ako ona. Často cítim trému pred skúškou a uvažujem do ďalekej budúcnosti. Začína sa to úvahami typu: Čo ak nepríde to, na čo celý život čakám? Čo ak to dopadne inak alebo čo ak sa mi niečo stane a podobne. Viem, že to tak nie je správne.
Katarína (26): Áno, bojím sa budúcnosti. Prirodzene, ako asi každý. Hlavne od minulého roka, keď sa všade začalo písať o tom, aká hrozná kríza nás čaká. Pamätám si, že v januári som z toho takmer ochorela. Predstavovala som si, že mi každý deň zavolajú moji podnájomníci, že odchádzajú, lebo mi nevládzu platiť a nových nenájdem. Vo februári som bola u veštici, ktorá mi veľmi pomohla. Nevravím, že sa jej výpovede splnili, napokon, ešte je priskoro hodnotiť to, no veľmi ma povzbudila. V podstate povedala, že sa nič hrozné nechystá a mne vtedy akoby spadol balvan z duše. Myslím, že odvtedy sa bojím oveľa menej.
Text: dz pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK
