Ľútosť škodí. Nášmu duševnému zdraviu, oslabuje sebavedomie, skrátka neprospieva. Vy sa ľutovať viete?
Blanka (24):
Kedysi som to robila. Najviac som sa ľutovala, keď som po strednej škole chytila prvú dobrú prácu, z ktorej ma však po štyroch mesiacoch, celkom bezdôvodne vyhodili. Ľútosť sa prejavovala tak, že som vkuse plakala, prežívala depresívne stavy a nevedela som sa postaviť opäť na nohy, povedať si "stačilo!". Avšak čím som staršia, tým je to lepšie. Život ma naučil. Uverila som teórii, že všetko zlé je na niečo dobré. Lepšie sa mi s tým krédom žije. Tiež verím tomu, že keď sa s niekým rozídeme, uvoľníme miesto pre niekoho nového. Ľútosť nemá v mojom živote miesto.
Miroslava (25):
Nie, neviem sa ľutovať. Už som v živote prežila mnohé situácie, ktoré by slabšie povahy položili, no vždy som vedela, že musím kráčať ďalej, inej cesty niet. Ľútosť nad samým sebou je najhoršie premrhaný čas, aký si viem predstaviť. Sme tu krátko a všetko, čo sa nám prihodí, aj keď si myslíme, že to bola len náhoda, skrátka musíme stráviť. Nič iné nám nai neostáva. Neznášam ľudí, ktorí sa ľutujú a ešte viac tých, ktorí chcú, aby sme ich ľutovali. U mňa nepochodia.
Petra (28):
Áno, viem sa ľutovať, ale v pozitívnom zmysle slova. Pravdaže, nepreháňam to. Keď sa stane niečo vážne, napríklad nevezmú ma na vysokú, nespravím skúšku, čaká ma reparát v autoškole alebo ma podviedol frajer a ja som sa to dozvedela, sú samozrejme situácie, kedy má človek chuť ľahnúť do postele, revať a azda nikdy z nej už nevstať. V takých si samozrejme prikazujem: Neľutuj sa! A listujem v ženských časopisoch, kde je veľa "overených" rád o tom, čo v takých nepríjemných chvíľach robiť. Ja som však mala skôr na mysli takú "dočasnú", neškodnú ľútosť. V mojom prípade súvisí len s fyzickou bolesťou. Keď mi vytrhnú zub alebo mi vyberú mandle a cítim bolesť, ľutujem sa, hýčkam sa, veľa spím a nikdy nezabudnem na bolestné (smiech).
Text: -dz- pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK
