Jiří Macháček: Som dôchodca a puberťák v jednom

Od večne "zhuleného" Jakuba v Samotároch cez bulvárneho novinára v Havlovom Odcházení po manžela pod papučou v najnovšom filme Jiřího Vejdělka Muži v nádeji. Pre úlohu neváha chodiť v mraze v krátkych rukávoch či si zapáliť marihuanovú cigaretu. Okrem herectva a spievania vo vlastnej kapele MIG 21 si vyskúšal aj investovanie na burze či maľovanie obrazov.

Vyštudovali ste právo. Naozaj ste sa chceli kedysi venovať tejto profesii?
V tom čase som sa hlásil na DAMU, ale nezobrali ma. Ja som však nechcel ísť na dvojročnú vojnu, tak som sa rozhodol skúsiť nejakú inú, nie veľmi ťažkú vysokú školu. Vybral som si právo. Priali si to aj rodičia, to bol hlavný dôvod. Počas štúdia som zároveň absolvoval aj Konzervatórium Jaroslava Ježka. A právo som dokončil tiež - maminka ma do toho dotlačila a ja som jej vďačný.

Zišli sa vám právne vedomosti?
Dodnes sa zastupujem sám, pretože mám pocit, že by to nikto nerobil lepšie ako ja. Vďaka štúdiu práva som zároveň získal prípravu v analýze textu. Viem hneď posúdiť, ktoré slovo je o trochu dôležitejšie ako iné, ktoré je najdôležitejšie a ktoré nie je dôležité takmer vôbec. Tieto skúsenosti mi pomáhajú pri učení sa textov aj dnes.

Aký vzťah máte k filmu Samotáři? Naštartoval vám kariéru, ale nejde vám už trochu na nervy?
Tomu filmu som rozhodne vďačný. Do veľkej miery práve vďaka nemu nemusím robiť veci pre peniaze, ale pre radosť.

Neprekáža vám, že pre úlohu Jakuba ste dodnes ikonou mnohých "huličov"?
Keby som robil prácu, ktorá nie je verejne postrehnuteľná, tak by som s tým nemusel počítať. Ale vo chvíli, keď sa živíte ako herec, s tým rátať treba. A tak sa len usmievam.

Ako si spomínate na nakrúcanie Samotárov?
Keď som si pred piatimi rokmi Samotárov opäť pozrel, zistil som, že tam nie je jediný záber, na ktorom by som nefajčil. S režisérom Davidom Ondříčkom sme sa dohodli, že sa tento stav alebo naučím dokonale zahrať, alebo budem počas celého natáčania "zhulený", aby to bolo dôveryhodné. Nakoniec sme išli tou druhou cestou.

Nevyhodia vám to raz deti na oči, keď im možno budete dohovárať, aby marihuanu nechali na pokoji?
Myslím, že moje deti sú slobodné bytosti. Určite si povedia, že keď to otecko v tom filme robil, tak mal dôvod a zaujmú k tomu svoj postoj. A strach z neho určite nemám.

Zahrali ste si vo filme Odcházení. Ako sa vám spolupracovalo s exprezidentom Havlom?
Patril som k ľuďom, ktorí si kedysi priali, aby Václav Havel zanechal svoju umeleckú činnosť a šiel za nás do politiky. Aj napriek tomu, že som jeho hry rád čítal a bavil som sa nimi ešte v dobe, keď sa tu nesmeli oficiálne hrať. To prianie sa mi vtedy splnilo. Keď som zistil, že sa chce so svojou pracovnou kariérou rozlúčiť formou celovečerného filmu a dozvedel som sa, kto všetko v ňom má hrať, mal som pocit, že vzniká niečo ako solitér českej kinematografie. Bolo mi úplne jedno, ako dopadne, dôležitý bol pre mňa proces tvorby. Z výsledku som bol nadšený. Mne sa ten film páči a verím, že ho raz prijme aj česká verejnosť.

Nemrzela vás pomerne nízka návštevnosť?
Myslím, že kto ten film chcel vidieť, ten ho videl. Verím, že sa stane mimoriadnou súčasťou histórie Českej republiky a kinematografie. Som o tom presvedčený. Len to bude chvíľu trvať.

Ani všetky recenzie však neboli celkom nadšené...
Na recenzie kašlem.

Cítili ste väčšiu zodpovednosť pri práci s Václavom Havlom ako napríklad s Jiřím Vejdělkom?
Nie. Cítim vždy rovnakú zodpovednosť. Chcem v danej chvíli zo seba dostať to najlepšie, čoho som schopný. Rozdiel medzi týmito dvomi režisérmi vlastne ani nie je taký veľký. Obaja sú totiž výnimkou v tom, že si vedia sami pre seba napísať aj scenár. To nie je častý jav. Majú teda oveľa jasnejšiu predstavu o tom, ako by to malo vyzerať, než režiséri, ktorí si scenár dajú písať niekým iným. Rozdiel bol v tom, že Václav Havel nemal filmárske skúsenosti, zatiaľ čo Jirka Vejdělek ich už mal. To o sebe Václav Havel vedel a žiadal nás, aby sme mu boli všetci nápomocní. Zostavil skvelý filmový štáb a mnoho z ľudí, ktorí v ňom boli, neskôr pracovalo aj na Mužoch v nádeji Jirku Vejdělka.

V Mužoch v nádeji hráte manžela pod papučou. Aký partner ste v skutočnosti?
To je skôr otázka pre moju ženu. Samozrejme, snažím sa pretlačiť svoj názor, robím pre to všetko, ale mám pocit, že nakoniec vždy víťazí názor mojej ženy. No keby tu teraz sedela s nami, asi by nesúhlasila.

Takže je podľa vás pravda, že muž je hlavou rodiny, ale žena krkom, ktorý ňou hýbe?
Rozhodne. Žena má prirodzene k rodine bližšie ako muž. Predsa len rodí deti a tie sú s ňou od začiatku. Myslím si, že práve žena si vyberá partnera, hoci dáva pritom mužovi nádej a víziu, že to robí vlastne on.

Vy sám sa ženiť nechcete. Ako ste dcérke Berte vysvetlili, že máte s jej mamou Kristínou Dufkovou rôzne priezviská?
Povedal som jej, že sme jednoducho s maminkou takto a nie tak, ako spoločnosť vyžaduje. A dodal som, že je dôležité, aby sme sa mali radi a neboli spolu kvôli papieru, ktorý niektorí ľudia chcú, aby sme mali menšie dane, alebo aby sme podľa nich a ich doktríny boli k Pánu Bohu bližšie. Tadiaľto podľa mňa cesta nevedie.

Ale raz ste si manželstvo predsa len vyskúšali...
Áno, bol som deväť mesiacov ženatý a tento stav mi nesvedčil.

Aký je váš názor na neveru? Pochová vzťah alebo ho, naopak, môže posilniť?
Ja si myslím, že len ťažko by sme na svete našli niekoho, kto by zajasal nad tým, že mu je partner neverný. A zároveň poznám dvojicu ľudí, ktorí si sú po vzájomnej dohode priebežne neverní a pritom spolu spokojne žijú a sú šťastní. Takže na to žiadna generálna mustra neexistuje. Všetko je individuálne a každý vzťah je o dvoch ľuďoch. Keď má jeden potrebu byť tomu druhému neverný, nie je to len jeho chyba, ale chyba oboch. A nemyslím si, že by ten film všeobecne propagoval neveru ako niečo pozitívne. To len znie z úst jednej postavy, ktorú hrá Bolek Polívka.

Vo filme vás Vica Kerekeš zviedla. Čo v skutočnosti?
My máme s Vicou krásny kolegiálny vzťah. Predstavte si, že by vás okolnosti vašej práce nútili do veľmi intímnych situácií, ktoré sleduje tridsaťčlenný štáb. Tam nie je možné sa nezblížiť a nedohodnúť si aspoň zásadné pravidlá, ako prejsť týmto tunelom. My sme si povedali, že sa budeme tým, čo naše postavy prežívajú, baviť. Moja žena sa s Vicou pozná a ako filmárka chápe aspekty mojej práce. Veľmi dobre vie, že čo som prežíval pred kamerou, som neprežíval za seba, ale za postavu, ktorú som hral. Na rozdiel od mnohých divákov a novinárov, ktorí by to chceli interpretovať inak.

Stalo sa vám niekedy, že by vám hranie erotickej scény bolo vyslovene nepríjemné?
Asi ani nie. V tomto zmysle som mal vždy šťastie na úžasné kolegyne, ktoré sa tým vedeli zabaviť. Samozrejme, že človek má vždy ostych, aby nebol partnerke nepríjemný. No to mi našťastie všetky pomohli prekonať.

Čo vás dokáže presvedčiť, aby ste sa zúčastnili na projekte, o ktorom nie ste celkom presvedčený?
Pokiaľ nie som presvedčený, že to stojí za pokus, tak ma nepresvedčí nič. Jednoducho sa ospravedlním a odmietnem. Pre mňa je rozhodujúci scenár - musí mať hlavu a pätu. Aj keď je fakt, že scenár Nestydu som najskôr odmietol, pretože sa mi nepáčil. Tam zahrala v prospech filmu osoba Honzu Hřebejka, ktorý sľúbil, že to na "pľaci" ešte môžeme zmeniť, že sa zabavíme a užijeme si to. Keby mi dal takúto ponuku iný režisér, asi by som do toho nešiel.

Na ktorú svoju úlohu ste najviac hrdý?
Každý herec túži po úlohe, ktorá sa bude vymykať z postáv, ktoré hral dovtedy. Mne sa to najviac podarilo pri natáčaní filmu Horem pádem. Že by som bol na to nejako hrdý a chvel sa pýchou, to nie. Len mám radosť, že vďaka postave Františka nie som zaškatuľkovaný ako "hulič", čo som do tej doby bol.

Ktorý film bol pre vás, naopak, sklamaním?
V Poľsku som nakrútil film Jahodové víno, ktorý mohol byť dobrý. Bolo to veľmi náročné, a nakoniec v Čechách nešiel ani do distribúcie, hoci ma producent s režisérom presviedčali, že určite pôjde. Sľúbili, že sa na jeseň ozvú kvôli termínom. A je to už päť rokov a zatiaľ nič. Tak neviem, ktorú jeseň mal na mysli.

Dokážete si pozrieť film okom laika alebo ste v tejto oblasti profesionálne deformovaný?
Snažím sa film vychutnávať, ale niekedy sa pristihnem, že si hovorím "aha, toto robili v zlých svetelných podmienkach", "tu to prehnali s líčením" alebo "toto mohli strihnúť skôr". Uvažujem teda o filme aj z technického hľadiska, no často si zase vďaka svojim skúsenostiam môžem film vychutnať ešte viac.

Minulý rok vám k 44. narodeninám na festivale v Karlových Varoch zaspieval aj herec Jude Law, aký je tento herec v skutočnosti?
Zoznámil som sa s ním, ale nepoznáme sa dobre. Chcel sa ísť pobaviť na nejaký večierok, a tak ho Jirka Bartoška a Kryštof Mucha priviedli. Predstavili nás a povedali Judovi, že mám narodeniny. Okrem toho, že je výnimočný herec, je to vlastne obyčajný, milý, sympatický chlapec, ktorý sa chcel baviť. Asi sa mu zapáčilo, ako sme sa zabávali my a pridal sa. Bol to jednoducho pekný večer.

A čo kríza stredného veku, zatiaľ vás obchádza?
Som tak trochu dôchodca, tak trochu "puberťák" a všetko medzi tým. Mám dosť práce, dve nádherné deti, úžasnú ženu, dosť peňazí... Ďakujem za to a prajem to všetkým.

Takže žiadne červené porsche pred domom?
Myslíte si, že porsche je nejaké zábavné auto?

Pre mňa nie...
No vidíte, ani pre mňa. Vo svojom voľnom čase sa venujem množstvu zaujímavých vecí. Napríklad sme so synom Tondom stavali domček z dreva. Ďalej som zdedil štyristo obrazov po mojom strýkovi akademickom maliarovi Přemyslovi Strakovi. Po rokoch som sa k nim konečne dostal. Fotím ich, robím katalóg, opravujem rámy, rozdeľujem ich do sekcií a pritom spomínam, ako som k nemu ako chlapec chodil. Momentálne sa skôr vraciam k nedorobeným veciam a nepremýšľam o žiadnej kríze stredného veku.

Mali ste vzťah k výtvarnému umeniu už pred týmto veľkým usporiadavaním?
Moja žena je výtvarníčka, animátorka, filmárka, takže musím mať k nemu vzťah. Dokonca mám aj vlastné plátna, ktoré som kedysi namaľoval.

Chystáte sa k maľovaniu vrátiť?
To asi nie. Myslím, že až taký veľký výtvarník nie som. Zato podnikám s nehnuteľnosťami, bavilo ma aj investovanie na burze, ale už ho považujem za rizikové. Jednoducho sa hrám. Vždy si niečo nájdem a tomu sa venujem.

Investovanie sa vám aj vyplatilo?
Áno, vyplatilo.

Ste nadaný v mnohých smeroch, aký talent vám možno trochu chýba?
Nuž prial by som si byť manuálne zručnejší. Na opravy musíme vždy volať pána Synáčka. Aj keď niektoré veci už zvládnem aj sám. Napríklad ma naučil vŕtať.

Jiří Macháček
Herec a spevák sa narodil 6. júla 1966 v Litoměřiciach. Prelomovým filmom jeho kariéry sa stali Samotáři z roku 2000. Za vedľajšiu úlohu "huliča" Jakuba dostal Českého leva. Odvtedy si zahral v množstve ďalších filmov vrátane Horem pádem, Jedna ruka netleská, Nestyda, Vratné láhve, Ženy v pokušení či v celovečernom filme Václava Havla Odchádzení. V súčasnosti v kinách beží jeho najnovší film Muži v nádeji. Okrem herectva sa venuje aj hudbe v rámci svojej kapely MIG 21. S partnerkou Kristínou Dufkovou má dve deti - dcéru Bertu a syna Antonína.

Text: Elena Zemková pre magazín Pravdy
Foto: PROFIMEDIA