Francúzi ich nepovažujú za pravých Francúzov a Nemci za pravých Nemcov. Štrnásteho júla, na výročie pádu Bastily, si však na každej radnici v Alsasku pripíjajú na zdravie Francúzskej republiky. Ktože sú Alsasania?
Majú čisto nemecké priezviská, ale francúzsky znejúce krstné mená. Vravia, že sú prvými Európanmi. Skrz víno predovšetkým.
Mélanie Pfisterová je mladá, nakrátko ostrihaná brunetka. Snaží sa tváriť vážne, veď patrí medzi desať najuznávanejších dám alsaského vína, ale zopár drobučkých pieh a ihravý úsmev na mladej tvári víťazia nad strojenou serióznosťou.
Mélanie je ako jej víno. V pohári sa rizling i tramín tvária dôstojne, ale po chvíli z nich prehovorí ženská úprimnosť, láskavosť, ale aj šibalstvo a podmanivosť. Víno s veľkou rodovou skúsenosťou.
Rovnosť aj vo víne
Do alsaského vinárstva, kedysi čisto mužskej záležitosti, čoraz viac prenikajú ženy. Po vyše dvesto rokoch od víťazstva revolúcie nad monarchiou sa tak napĺňa jedna z troch revolučných požiadaviek bratstvo, rovnosť, sloboda. Rovnosť príležitostí aj pri tvorbe vína.
Pravdupovediac vinárovi z alsaského Dahlenheimu André Pfisterovi, otcovi troch dcér, padol kameň zo srdca, keď sa Mélanie rozhodla odísť na univerzitu v Bordeaux. Podnik, ktorý založili jeho predkovia v roku 1780, má pokračovateľku. Ôsmu v poradí, prvú ženskú.
Mélanie rozpráva plynne po francúzsky, nemecky aj anglicky. K trom rečiam ju priviedol jej rodný kraj, vinárska križovatka Európy, alsaské víno putujúce hore i dolu Rýnom do všetkých končín už nielen Európy, ale aj sveta. A milióny milovníkov vína, každoročne navštevujúcich alsaské vinárske dediny.
Alsasko je tretím najznámejším francúzskym vinárskym regiónom – hneď po Bordeaux a Burgundsku. Len na skok je chýrna Champagne produkujúca najznámejšie šumivé víno na svete. No aj s ňou drží Alsasko krok, pretože vyrába skvelé crémantes, biele aj ružové šumivé vína. A po prípitku s crémantom servírujú v tomto jedinečnom vinárskom kraji dve vína, ktoré nikto iný vo Francúzsku nevie lepšie vyrobiť – rizlingy (rýnske) a korenisté tramíny. Túto vzrušujúcu vinársku trojku ponúka svojim hosťom aj Mélanie Pfisterová.
V pohári šumí more
Pfisterovské vinárstvo je akýmsi prototypom alsaských rodinných podnikov. Mélanie s otcom obrábajú 15 hektárov vinohradov a ako každý významnejší vinár vlastnia aj hektár špičkovej polohy Grand cru. Dovedna ich je v Alsasku päťdesiat a všetky produkujú nezameniteľné vína.
Vďačia za to pohnutej geologickej histórii. Pred 50 miliónmi rokov sa časť horského masívu Vogéz prepadla, zalialo ju more a na miestach geologických zlomov sa dostalo na povrch množstvo hornín s pestrým zložením.
"Piesok, slieň, spraš, vápenec aj íl, bridlica a žula, ba aj vulkanický kameň – práve táto pestrá zmes podložia odlišuje jedno alsaské víno od druhého a robí ho nezameniteľným," vraví Mélanie.
Do pohárov rozleje rizling z roku 2008, víno bujné, koncentrované a šťavnaté. Veľmi svieže. Mélanie akoby mimochodom spresní pôvod vína. "Nepočujete šum mora? To spievajú morské mušle. Milióny z nich sa postarali o vysoký obsah vápnika v pôde a ten zasa o dostatok kyseliniek vo víne."
Mélanie predstavuje nové pokolenie alsaských vinárov, vlastne vinárok. Jedno ich spája - otvorenosť a rozhľadenosť, schopnosť zľahka viesť rozhovor o víne so svojím hosťom. Po štúdiách v Bordeaux odišla Mélanie na prax do Kalifornie a neskôr na Nový Zéland.
"Svet obdivuje Francúzsko, ale my sa musíme stále konfrontovať s vinármi, ktorí nie sú zviazaní železnými putami európskej a v našom prípade francúzsko-nemeckej tradície," podotkne vinárka.
Je vtipná, bystrá, uvažuje racionálne, podchvíľou viac mužsky ako žensky. Priznáva sa, že v pohári má radšej rizling ako korenistý voňavý tramín, ktorý niektorí cudzinci považujú za erbové víno Alsaska.
"Ľudia, ktorí nevedia nič o víne, si dajú tramín, ale tí, čo sa vyznajú, uprednostnia rizling. Možno z neho urobiť jednoduché vína, ale aj bobuľové výbery či zriedkavé ľadové víno. Rizling je pre vinára vždy veľkým vyzývateľom, preto ho milujem."
Chutí ako madam Pompadour
Damian Sohler zo Scherwilleru nevedie diskusiu o tom, ktoré víno viac miluje. Ako šikovný obchodník sa chváli poslednými úspechmi. Z police plnej vín vytiahne posledné vydanie tisícky najlepších vín a rýchlo nalistuje stránku, kde čierne na bielom stojí, že vinárstvo Sohler má najlepší Gewürztraminer. Svedčí o tom veľká zlatá medaila z Mondial du Gewurztraminer v Štrasburgu.
Rodina Sohlerovcov produkuje 150-tisíc fliaš do roka. K rodinným klenotom patria vinohrady na kopci Rittersberg a Frankstein. Terroir oboch je zaradený do najvyššej triedy Grand cru. Špičkový tramín z Rittersbergu ročník 2006 narodený na žulovom podloží má plnú ružovú vôňu aj chuť. Omámi zmysly ako madame Pompadour uchvátila kráľa Ľudovíta¤XV. Sohler odporučí zoznámiť sa s rodiskom vína.
Vie, prečo svojich hostí posiela na Rittersberg. Z vrcholu kopca sa otvára pohľad na zelené more vinohradov a pri dobrej viditeľnosti možno v diaľke uvidieť veže gotických katedrál v Štrasburgu a Colmare a medzi nimi desiatky vinohradníckych viesok. Od jednej k druhej sa kľukatí 170 kilometrov dlhá vinárska cesta. Návštevník nemá šancu nazrieť do každého vinárstva, ktoré medzi sebou súperia na život a na smrť. Ale aj spolupracujú. Bez spolupráce by nebolo možné doviesť do regiónu ročne štyri milióny turistov.
Francúzština je rečou vína
Martin Schaetzel z Ammershwihr si nepotrebuje zlepšovať imidž zlatými medailami z medzinárodných výstav vína. Propaguje biodynamické vinohradníctvo aj vinárstvo. Priviedla ho k nemu rastúca konkurencia pri predaji vín.
"Pred dvadsiatimi rokmi som predával víno v New Yorku. Američania si mohli vybrať zo sto alsaských rizlingov a celkom logicky tlačili na cenu. Ísť s cenou dolu však bola neschodná cesta a tak sme museli ponúknuť nové, lepšie víno," vysvetlil Schaetzel.
Schaetzel uprel zrak ako dávno pred ním vinohradníci v Bordeaux na terroir. V slávnom západofrancúzskom regióne pred vyše polstoročím presne roztriedili najlepšie polohy vinohradov. Schaetzel rýchlo pochopil, že cestu k výnimočným rizlingom, tramínom, ale aj muškátom či sivým pinotom mu otvoria nielen skvelé polohy, ale aj citlivejšie obrábanie viníc.
"Za výnimočné víno považujem to, ktoré je minerálne – práve mineralita je soľou vína, v nej sa odráža terroir, pôvod vína," tvrdí tento príjemný Alsasan. Chvíľu rozpráva po nemecky a chvíľu po francúzsky. Zaujímavé, do francúzštiny preskočí vždy vo chvíli, keď sa potrebuje presnejšie vinársky vyjadriť. Márna vec, v krajine galského kohúta je francúzština rečou vína.
Schaetzelove vína prekvapujú čistotou a nadpozemskou ľahkosťou. Pivnica, v ktorej vinár ponúka čarovné rizlingy, tramíny, rulandské sivé a muškáty, je jednoduchá. Hostia sedia na obyčajných drevených laviciach, ale víno ich prenáša do rozprávkovo čistej vinohradníckej krajiny spred štyristo rokov.
Boli to časy, keď Alsasania vyrobili ročne sto miliónov litrov vína! V Európe nemali konkurenciu. Potom však prišlo sedemnáste storočie so zničujúcou tridsaťročnou vojnou a alsaské vinohradníctvo upadlo. Krajina prechádzala z rúk do rúk a vo víne a zvykoch ľudí sa miešali vplyvy nemecké a francúzske.
Chladný rozum premohol cit
Schaetzel podobne ako zakladateľ biodynamického vinárstva Rudolf Steiner premýšľal, ako starí vinári mohli vyrobiť kvalitné víno bez priemyselných hnojív.
"Čo dnes vravia lekári ľuďom? Jedzte do polosýta! A tú istú zásadu treba uplatniť aj vo vinohrade," tvrdí Schaetzel. Zásadne hnojí vyzretým kompostom, ktorý si pripravuje z maštaľného hnoja. Nie hocakého, farmári, od ktorých hnoj nakupuje, nesmú liečiť kravy antibiotikami. A ešte popráši pôdu vinohradu práškom z rozomletých kravských rohov. Môže to vôbec fungovať, nesmrdí to pavedou?
Polohladný vinič sa musí vydať za potravou do zemských hlbín a pátrajúc po živinách dopraví do tela všetky cenné látky. Práve ony sa postarajú o to, že víno je minerálnejšie. Zdá sa to také jednoduché, ale Schaetzel vraví, že moderní vinohradníci sa náhlia a nemajú chuť maznať sa s viničom. Naporúdzi sú stroje, chémia. Chladný rozum vytlačil z vinohradu dávny cit.
Schaetzel sa nikam nenáhli. Ani pri lisovaní vína. Má dosť času. "Kto vylisuje hrozno do dvoch hodín, budúce víno zničí. Ja lisujem štyri a viac hodín. Príroda nemá rada násilie," poznamená vinár, ktorý ročne vyrobí 60-tisíc fliaš a s vínom nechodí na výstavy.
Súťaže vína ho nezaujímajú, pretože vína na nich hodnotia iba ochutnávači vína, ktorí majú vlastné kritériá posudzovania vína. "Porovnávajú rizling z jednej polohy s rizlingom z druhej, a to ja odmietam, každá poloha je totiž unikátna, svojská," tvrdí vinár. Nie je lakomý, nechá ochutnať pätnásť vzoriek.
Keď mu hostia pochvália Cuveé Nicolas z Kaeferkopfu, jednej z najcennejších viníc v Alsasku, povie, že to vlastne nie je rizling, ale Kaeferkopf mit Riesling. A hneď odôvodní, prečo na prvé miesto kladie terroir a na druhé odrodu:
"Z vína prehovára miesto, kde sa narodilo. Je to ako s človekom, nikto nezaprie rodisko, prostredie, kde vyrástol. Práve poloha odlišuje víno od vína a preto sa oplatí túlať po Alsasku a spoznávať storaké podoby jeho vína," vysvetlí Martin Schaetzel.
Umierajú s čašou v ruke
Zelený pruh vinohradov na úpätí modravých Vogéz robí z Alsaska rozprávkovo krásnu krajinu. V starých vinohradníckych dedinách s hrdými hrazdenými domami akoby sa čas vrátil do šestnásteho storočia. Starostlivo udržiavané historické jadrá lepšie predávajú víno. Pôvodné vinárske domy sa premenili na obchody a reštaurácie. Ani v malebnom Riquewihri, kde sídli vinárstvo Hugelovcov, to nie je inak.
"Ešte pred druhou svetovou vojnou sa každý v dedine živil vínom, dnes sa z 1¤200 ľudí vinárstvu profesionálne venuje len tridsať rodín," porovnáva zmenu Marc Hugel, potomok starého vinárskeho rodu. Vraví, že mladí ľudia už vínu, s ktorým je spätá drina, nechcú slúžiť. A tak mnohé malé firmy odumierajú a veľké, ako vinárstvo Hugel, rastú.
Vinári nechodia do dôchodku, umierajú s pohárom v ruke. Marc Hugel nežartuje. Jeho 82-ročný otec je ešte čulý a stále pracuje. Samozrejme, že firmu vedú jeho traja synovia, ale názory starého pána si vždy vypočujú.
"Udržať kontinuitu, pokračovať v diele predkov a nepohádať sa, to je v rodinnej firme najťažšie," prezrádza tajomstvo štyristoročnej dlhovekosti značky Hugel jeden z jej posledných nositeľov Marc.
U Hugelovcov platí nepísané pravidlo, že mladý člen rodu môže začať pracovať samostatne až po päťročnej praxi. Prenášanie praktických technických skúseností pri výrobe vína sa spája s osvojovaním si rodinného dedičstva a rodinnej kultúry.
"Rodinný biznis je niečo fantastické, ale na druhej strane je to aj mimoriadne riskantné, pretože sa treba naučiť pracovať s členmi vlastnej rodiny. V mnohých rodinných vinárstvách súhru nezvládli, rozdelili sa, ich majetok sa zmenšil a mnohé podniky upadli," vysvetľuje príčiny rozkvetu jedných a úpadku druhých alsaských vinárstiev Marc Hugel.
Hugelovci vlastnia 30 hektárov vinohradov a spracúvajú hrozno z ďalších 120 hektárov. Sú jednou z vlajkových lodí alsaského vinárstva. Zatiaľ stále rastú, lebo sú svorní. Ich víno, to sú kultové produkty Alsaska. Sú drahí, ale nezabudnuteľní, nie kvôli cene, ale zážitku.
Jeden tip za všetky: Riesling z rady Jubilée, ročník 1998. Elegantné, noblesné a po trinástich rokoch života stále živé víno. Chutí ako žltý melón či prezretá marhuľa a vôbec neprekáža, že z pohára sa k nosu dvíha ľahučký petrolejový vánok. Fľaška za 77 eur. Ako vstupenka na vrchol vinárskeho Alsaska.
Text: Jozef Sedlák pre Magazín Pravdy
Foto: Jozef Sedlák
