Na Hane nie je nič zvláštne, teda okrem toho, že sa vydala za super muža.
Vyštudovala knihovnícku školu, aj keď ju tento odbor priveľmi nezaujímal, nemala však bunky na matematiku. Pri promóciách v sále stál už aj jej novomanžel, v náručí držal ich syna. Nebolo to preto, že by sa Hana riadila radami svojej mamy, ktorá prízvukovala, že keď si žena neuchmatne chlapa do skončenia vysokej, zostane na ocot, ono to tak nejako vyšlo. Ako aj to, že so svojím super mužom vydržala napriek jeho permanentnej frustrácii a striedaniu zamestnaní, lebo ako umelec hľadal čosi iné ako osemhodinovú nudu v akejsi inštitúcii.
Napríklad v tej, kde pracovala Hana – účtovníčka. Po dvoch materských dovolenkách, bez praxe a znalostí angličtiny, totiž o svojich schopnostiach dokázala presvedčiť najmä vlastné bunky. Veľmi rýchlo pochopili, že za averziu k matematike nemôžu a chyba bola pravdepodobne v Haniných učiteľoch. Dni obyčajnej Hany obyčajne plynuli a len z času na čas prepínala na turbo.
Napríklad, keď nejakej Jane hľadala podnájom, Eve zamestnanie a Ivete kožnú lekárku, ktorá jej postihnutú dcéru vyšetrí bez čakania. Čo z toho máš, čudoval sa Hanin, zo dňa na deň frustrovanejší super muž. Aj keby mu však Hana odpovedala obšírnejšie, nepočúval by ju. Už opäť totiž stál pred otvorenou skriňou a kontroloval, či sa mu do modrého overalu s vyšitým S a červeného plášťa, čo tu čakali na deň, keď bude treba hrdinsky zachraňovať svet, nepustili mole.
Text: Dáša Čejková, spisovateľka, pre Pravdu
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
