Zvolebnieva sa čoraz intenzívnejšie. Okrem iných obvyklých sprievodných javov to zvestuje aj zvýšený výskyt veľkoplošných fotografií v mestách a pri cestách.
Presnejšie - portrétov známych i menej známych tvárí. Zmysluplnosť a efektivita tejto formy sebaprezentácie je sporná. Presvedčených neutvrdí, nerozhodnutých nanajvýš odradí. Prípadne poriadne nasrdí. Napokon o zbytočne vynaložených finančných prostriedkoch sa v tejto súvislosti polemizuje pred akýmikoľvek voľbami.
Niekedy sa nedá nepomyslieť si, či im to niekto nerobí naschvál. To smiešne, nenápadité zobrazenie. Banálnosť v kryštalickej forme. Výrazy také čudesné a umelé, že evokujú dojem prvých pokusných amatérskych záberov. Ja odfotím Jožka, Jožko odfotí mňa a dáko to už toto... doladíme! Ako sa hovorí: aký išiel, takého našiel. Fotografa, stylistu, pochlebovača...
Nehovoriac o tom, že tváre dobrosrdečne (odhodlane, rozhodne, bojovne) hľadiace zhora nadol sa priam ponúkajú k insitnej tvorbe. Niekedy vtipnej, niekedy zlomyseľnej, niekedy nenávistnej. Tu dokresliť fúziky, tam primaľovať slzičku. Básničku pridať. V konečnom dôsledku je zaujímavé, že "korigovaný" portrét býva výstižnejšou vizitkou svojho nositeľa, než ten pôvodný, nakašírovaný. Stačí málo. Charakter a povaha človeka sa neľútostne vylúpnu na povrch. A silné sprievodné slová znejú dvojnásobne falošne, prázdno, tupo.
Najsilnejší kaliber nás, samozrejme, ešte len čaká. Čím bližšie k júnu, tým viac retuše, mejkapu a stomatologicky dokonalých úsmevov pribudne všade navôkol. Minimálne budeme častejšie otáčať hlavu na opačnú stranu. Nie vždy sa to dá. Tak či onak tváre sa budú odrážať, zrkadliť zo všetkých uhlov. Čo je to za zrkadlo?! My, my sme to obrie zrkadlo, vážení...
Text: Sylvia Porubänová pre Pravdu
Foto: SHUTTERSTOCK
